SVEDECTVO (Mária; foto: pexels.com)
Volám sa Mária, mám 70 rokov. S manželom sme sa brali po krátkej známosti na úrade. Aj keď sme obaja boli pokrstení, k viere sme neboli vedení. Po roku sa nám narodil syn. Obaja sme dovolili poškodiť manželstvo zvonku a rozkladali sme ho aj my zvnútra. Mali sme všetko: byt, zariadenie, dobré zamestnanie, synčeka. Boli sme aj zruční, všetko sme si vedeli opraviť, ušiť, vytvoriť, spestriť. Ale v komunikácii samé hádky, nedorozumenia.
Keď som bola v koncoch, pozvala ma priateľka na počúvanie katechéz Neokatechumenátneho spoločenstva. Po prednáškach som doň vstúpila a zakrátko som zatúžila po uzavretí sviatostného manželstva. Bolo to pre mňa nepochopiteľné, lebo naše manželstvo bolo vo vážnej kríze, pred rozpadom. Manžel sa krátko pred naším 25. výročím svadby opýtal, aký darček chcem. Vyhŕklo zo mňa, že svadbu v chráme. Súhlasil. Vtedy som povedala Ježišovi svoje áno.
Náš syn sa oženil s dievčaťom, ktoré ľúbil. Mali dve dievčatká. Niektoré problémy však riešil alkoholom. Jedného dňa mi volala nevesta, že syn je v nemocnici s prestrelenou hlavou. Sadli sme s manželom do auta a uháňali na ARO. Po ceste som zavolala priateľke, ktorá ma priviedla k Bohu, aby sa za nás modlila. Keď som prišla do nemocnice, lekárka nám dala synove veci a povedala, že ho pripravujú na operáciu. Zazrela som, ako ho viezli na CT vyšetrenie. Odišli sme s manželom k autu a tu sa ozvala z mobilu priateľka, či som zavolala kňaza. Jasné! V danej chvíli to bolo to najdôležitejšie, ako som mohla zabudnúť?! Rozbehla som sa nazad. Kňaz prišiel a celkom vecne sa spýtal, či je syn pokrstený. Nebol. Pán kaplán vzal svätenú vodu a išli sme späť. Dostala som zelený plášť a vtom vošla lekárka, s ktorou som sa predtým rozprávala, so slovami, že čo tam zas robím a čo je to za nápad teraz krstiť, čo sme robili doteraz. Keď som povedala, že syn nechcel, odpovedala, že teda netreba, a dodala, že ja nie som najbližšia rodina. Kňaz sa ma opýtal, či nie som mama. Lekárka odvetila, že najbližšia rodina je manželka. Nakoniec nás nechala a ja som zažila najkrajší, no najsmutnejší krst v živote, keď som za syna odriekala krstný sľub.
Syn ešte týždeň žil, potom zomrel deň pred naším výročím svadby. Tento rok v lete to budú už štyri roky. My s manželom oslávime 46. výročie sobáša. Denne ďakujem Bohu za záchranu nášho manželstva i nesmrteľnej duše nášho jediného syna.
