ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív Františka Neupauera)

Svedomie človeka je niečo, čo nás definuje, riadi naše konanie. Zároveň si ho vytvára každý sám. Problém nastáva, keď sa svedomie a zákony spoločnosti, v ktorej jednotlivec žije, nielen líšia, ale si aj odporujú. Ako to bolo v čase iných -izmov, sme sa porozprávali s autorom publikácie Za komunizmu nám bolo lepšie… Františkom Neupauerom.

Jedno slovenské porekadlo hovorí: Zíde z očí, zíde z mysle. Situácia na Slovensku potvrdzuje jeho pravdivosť. Vnímate to podobne?
Pre psychiku človeka je oslobodzujúce zabudnúť. Tak ako matka zabúda na bolesť po narodení dieťaťa. To však neplatí pre spoločnosť. Preto si v spoločnosti pripomíname pamätné dni, štátne sviatky, odhaľujeme pamätníky osobnostiam i obetiam. Aby sme minulosť mali „stále na očiach“. Tragiku doby i hrdinstvo ľudí, ktorí nám prinavrátili slobodu. 

Nostalgia za obdobím pred Novembrom 1989 hovorí o našej nevedomosti, o strate vďačnosti za dar slobody. Veď ak chválime komunistický režim, chválime súčasne vrahov a mučiteľov nevinných ľudí. Ak by v Československu v roku 1948 nedošlo k nástupu komunistického režimu, nehovorili by sme „len“ o státisícoch obetí, ale po hospodárskej stránke by sme boli na tom oveľa lepšie ako napríklad Rakúsko. Komunizmus, ktorého sme boli nedobrovoľne súčasťou, zlyhal ako systém rovnako bola mylná samotná myšlienka, ktorú jasne pomenovali a odsúdili už pápeži vo svojich encyklikách skôr, ako sa komunisti dostali k moci.

Ústav pamäti národa, kde pôsobíte, sa zaoberá obdobím neslobody. Ak by ste mali zhrnúť, čo spája naoko nezlučiteľný fašizmus a komunizmus, čo to je?
V 20. storočí sme tu mali tri totalitné režimy: komunistický, fašistický a nacistický. Taliansky fašizmus bol inšpiráciou pre Hitlera. No málokto vie, že Benito Mussolini bol najskôr socialistický politik, radikálny socialista a šéfredaktor časopisu Triedny boj. Lenin chválil Mussoliniho, ako dobre pochopil myšlienky komunizmu. Teda komunizmus bol „otcom“ totalitných režimov. Podľa slov Solženicyna ako prvý využil masy ľudí (populisticky), aby sa dostal k moci a následne ich zotročil.

A čo ich spája po obsahovej stránke? Môžeme o nich povedať, že sú ateistické, no zároveň vytvárajú nový kult, nové náboženstvo. Tvária sa, že chcú pomôcť biednym, no reálne šliapu po ľudskej dôstojnosti. Chcú totálne ovládnuť spoločnosť i človeka. A strážkyňou tejto neslobody je sieť bezpečnostných orgánov a udavačov. 

Obidva režimy teda potláčali slobodu človeka. Ale ako je to so svedomím? Bolo aj ono potlačované?
Neviem, či sa dá svedomie potlačiť. Dá sa asi skôr deformovať. Núti konať dvojako, nehovoriť pravdu. Rozpolcuje osobnosť. Je prirodzené, že ak by sme príslušníkom totalitnej polície povedali, že ukrývame Židov či rehoľníkov, tak ich prakticky vydávame do rúk vrahov, novodobých Herodesov. Nesloboda chce zabiť pravdu. Núti „vykrúcať sa“ pred nositeľom moci.

Čiže aj v čase totality sa mohol človek slobodne riadiť svojím svedomím?
Človek sa má, ba priam musí stále riadiť svojím svedomím. Niekedy však práve to svedomie prikazuje mlčať či nepovedať pravdu. Nositeľ neslobody nemá nárok na pravdu. Aj traja mudrci okľukou obišli krutého Herodesa. Ak agenti tajnej bezpečnosti takpovediac často „bez svedomia“ vypočúvali tajného rehoľníka alebo kňaza, mohol zaprieť pred vyšetrovateľom svoje svätenie, lebo by ohrozil nielen seba a svoju činnosť, ale aj ľudí okolo seba.

Akú úlohu má vôbec svedomie pri tvorbe identity človeka?
Nie som teológ, aby som sa vedel vyjadriť. Mám však pred očami politického väzňa MUDr. Silvestra Krčméryho, ktorý mi povedal: „Ak vidíš na mne niečo dobré, budem rád, ak to budeš nasledovať. Ak však vidíš na mne niečo zlé, zaprisahávam ťa, aby si mi to povedal.“ Tak nejako vnímam svedomie. Dovoľuje nám poznať pravdu o nás samých. Spoznať naše chyby, no rovnako aj naše najhlbšie túžby, ktoré v nás utkáva Láska. 

Existuje niečo ako svedomie národa, spoločnosti?
Myslím, že nie. Je to niečo intímne. Skôr si myslím, že existuje kolektívna pamäť, ktorá sa skladá zo spomienok jednotlivcov, no zároveň ich ďalej formuje cez školstvo, cez osvetu. Preto záleží na tom, čo sa učíme – to si totiž aj zapamätáme. A to nielen na školách, ale aj cez médiá.

Čo podľa vás majú, respektíve by mali mať Slováci vo svojej kolektívnej pamäti?
Mne v tejto kolektívnej pamäti chýba vďačnosť voči ľuďom hodnôt, ktorí nám prinavrátili slobodu. Voláme ich „nenápadnými hrdinami“ a povzbudzujem mladých, aby ich objavovali. Tým, že si ich pripomíname, vyzdvihujeme, formujeme jednotlivca i celú spoločnosť. Napríklad jeden študent navštívil vladyku Jána Eugena Kočiša a po vypočutí si jeho životného príbehu sa vyjadril, že ho to nielen zaujalo, ale že verí, že ak aj na neho prídu ťažké chvíle, tak v sebe nájde rovnakú silu a dokáže odolávať podobne ako vladyka Kočiš. Myslím si, že práve príklady týchto hrdinov môžu povzbudiť aj mladých ľudí a zabrániť tomu, aby tu vznikla nová forma totalitného režimu. Nabádajú ich k hrdinstvu. Tej vďačnosti je však stále akosi málo. Je slabinou našej spoločnosti.

Na jednej strane sú obete, na druhej strane tí, ktorí utláčali. Platí to slovenské: „Božie mlyny melú pomaly, ale isto“?
Silvester Krčméry vo svojich spomienkach povedal, že vo väzení zistil, že tie Božie mlyny melú akosi rýchlejšie. Spomínal, že už počas jeho väzenia nežil nik z tých najhorších bacharov, ktorí ich vo väzení mučili.

Na druhej strane nemôžem nespomenúť pohľad Rudolfa Dobiáša, ktorý bol viackrát navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Ten vo svojej básni napísal: „Viem, že to Boží mlyn ma melie a premieňa ma na chleba.“ Sú to veľmi silné slová, napísané vo väzení mládencom odsúdeným na osemnásť rokov v čase, keď mal len devätnásť rokov. Cenná inšpirácia a dôkaz toho, ako Dobiáš aj mnohí ďalší dokázali napriek ohromným ťažkostiam stransformovať svoje utrpenie na niečo pozitívne – „na chlieb“. Je to obrovská výzva pre nás – objaviť krásu, lásku, pravdu tam, kde sa zdá, že neexistuje.

A čo máme v kolektívnej pamäti?
Je to ťažká otázka. Zdá sa mi, že to, čo nás formuje a k čomu sa hlásime, sú kresťanské korene. Myslím si, že sú niekde v hĺbke v nás. Nedávno som hovoril s nemeckým právnikom, ktorý mi vravel, že celé naše zákonodarstvo (európske) sa dá odvodiť z Biblie, no mnohí si to nechcú priznať. Niekedy je toto dedičstvo zastreté, inokedy sa k tomu viac kloníme a stávame sa lepšími. Obdobne máme v sebe aj solidaritu s trpiacimi. Na počet obyvateľov máme najviac ľudí, ktorí nezištne pomáhali zachraňovať životy iných, keď došlo k perzekúciám. Ale máme v sebe aj negatíva. Je to udavačstvo, ohováranie, závisť. Pred očami mám desiatky príbehov plných nenávisti, zrady. Čo však považujem za najhlbšiu dieru v našej pamäti, je plytkosť, ktorá nám postačuje. Nevieme ísť do hĺbky. Viac čítame bulvár negatívnych hrdinov, ako tých, ktorí môžu formovať naše postoje pozitívne. Akoby sme sa báli nutkavého záväzku nasledovať ich príklad.

Boli v minulosti obyvatelia Slovenska pre dodržiavanie svojho svedomia trestaní alebo vraždení? Poznáte nejaké príklady?
Totalitné režimy aj prostredníctvom zákonov stavajú vlastných obyvateľov do pozície, kde pri rešpektovaní totalitného zákona nemohli rešpektovať (počúvať) svoje svedomie. Súdne rehabilitácie po roku 1989 oslobodili viac ako sedemdesiattisíc odsúdených. O väčšine z nich môžeme povedať, že boli väzňami svedomia.

No týkalo sa to aj ľudí „na slobode“. S obdivom sa dívam zvlášť na ženy – matky. Jednu manželku gréckokatolíckeho kňaza zastrašoval príslušník Štátnej bezpečnosti slovami: „Vašu dcérku môže kedykoľvek zraziť auto, keď pôjde zo školy domov….“ To nebolo v päťdesiatych rokoch, bolo to v rokoch osemdesiatych. Asi by ju nik neodsúdil, ak by ju tieto slová primäli k spolupráci. Ona sa modlila k Svätému Duchu a ani sama nevie, ako povedala: „Moja dcérka chodí zo školy domov po chodníku… a tam autá nejazdia.“ Modlitbou sa dá prebiť cez všetky úskalia.

A na záver jednoduchá otázka: Aký je váš osobný názor na úlohu svedomia pri budovaní slovenskej spoločnosti?
Jeden pastor kázal o tom, prečo Boh stvoril jedného človeka a nie dvoch. „Lebo by sme sa hneď delili, že niekto je z toho ,druhéhoʻ človeka a ,jaʻ z toho prvého, lepšieho.“ Takto všetci, aj moslimovia či Rómovia, pochádzame z toho istého Adama a všetci sme Božie deti, spoločná rodina. Táto realita by nás mala formovať, učiť hlbokej úcte jedného voči druhému. Všetci sme jedna rodina.