SLOVO NA ÚVOD (Juraj Gradoš)
Človek akosi prirodzene chce žiť bez ťažkostí. Túžime po živote bez chorôb, bolesti, nešťastia, ba najlepšie i bez smrti. Ale toto všetko v našom živote je. Niekedy to nerozumne vnímame ako Boží trest. Za naše hriechy. Za hriechy iných. Je to naozaj tak?
Ľudstvo, ako tvrdia antropológovia, sa vyvíjalo najrýchlejšie práve v čase najväčšieho, ba až smrteľného nebezpečenstva. Vtedy muselo zanechať pohodlný život, aký žilo stáročia, možno tisícročia, a začať si zvykať na nové podmienky – nové prostredie. A tvárou v tvár nešťastiu, ktoré ho postihlo, sa kvalitatívne vylepšilo. Mohli by sme povedať, že rôzne nešťastia kuli ľudstvo do dnešnej podoby a kujú nás naďalej.
To platí nielen o spoločnosti ako celku, ale aj o jednotlivcovi. Tvárou v tvár chorobe, bolesti, nešťastiu a smrti sa kuje náš charakter – zoceľujeme sa. Spoznávame svoje limity a posúvame hranice. Mizne naša pretvárka a ukazuje sa rýdzosť charakteru. Ako oheň odhalí rýdzosť zlata, tak zlo ukáže silu dobra v človeku. Ako keď na uhlík fúknete vzduch. Nezhasíte ho, ale rozpálite. Ak horí. Ak je mŕtvy, iba z neho sfúknete prach.
Takéto nešťastia nechodia po horách, ale po ľuďoch. Chyby, zlyhania, či dokonca úmyselné činy iných sa dotýkajú niektorých ľudí tak intenzívne, že im ide o holé prežitie. A vtedy, v najtmavšej hodine ich života zistia, že nie sú sami. Že majú priateľov. Tých, ktorí poradia. Tých, ktorí pomôžu. Tých, ktorí vypočujú.
Koniec starého a začiatok nového roka sa nesie práve v bilancovaní aj nášho človečenstva. V hľadaní situácií, keď sme sa ukázali ako ľudia, keď sme neboli ľahostajní k utrpeniu iného človeka. Často neznámeho. Bezmocného. A je jedno, akí sme vysokí, vzdelaní či starí. Akej farby sme pleti, akej viery. Alebo bez viery. Dôležité je, že keď sme Božím zásahom, či podľa niekoho náhodou osudu, boli na tom správnom mieste, zachovali sme sa ľudsky. Že sme zdvihli starého človeka zo zeme, hoci si naše plecia ešte ani nezvykli na aktovku. Alebo sme nastavili svoju vlastnú tvár a zastali sa niekoho, na koho ostatní útočili. Lebo je to v móde. Lebo má inú pleť. Alebo je iný inak. Alebo sme napriek malému dôchodku či mzde dokázali pomôcť tým, ktorí prišli o všetko. Pri požiari. Pri autonehode. V chorobe. Alebo ani nemuseli prísť o všetko, lebo nič nemali. Lebo ich rodičia opustili. Lebo ich opustili deti.
Toto sú chvíle, keď sa ukazuje sila Božieho obrazu v človeku. Sila nášho skutočného človečenstva. Nie sú to chvíle Božieho trestu, ale skúšky, ktoré nás zoceľujú. Menia sebeckého človeka na láskavého. Nový druh. Lepší. Dokonalejší. Svätejší. Ale najmä prepojenejší so zdrojom všetkého poznania, všetkej lásky a každého dobra. S Bohom.
