BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
Žijeme v dobe prevahy zlých správ. V dobe, ktorá akoby valcovala človeka aj ľudské spoločenstvá katastrofickými scenármi. Globálnym otepľovaním. Nešťastiami. Katastrofami. Prírodnými aj tými, čo spôsobuje človek. Zlyhaniami ľudí aj inštitúcií.
V presile zla a každodenného temna sa akoby strácal zmysel, dôvod a pravé poslanie života človeka a ľudí na tejto zemi. Skutočným zmyslom, náplňou našich snažení aj cieľom úsilia toľkých slušných, dobrých ľudí je dobro. Ozajstné. A šťastie. Radosť. Dobrý, naplnený život. Náš, v nás aj okolo nás.
Venujme dnes preto pozornosť mravnej kategórii dobra. Ako sa s ňou stretávame v oblasti bioetiky. V našich odborných, ale aj v tých zdanlivo každodenných, všedných úvahách či rozhodovaniach sa o živote a pre život. V otázkach, čo prichádzajú na križovatkách našich životných ciest. Odkiaľ sme? Kam ideme? Prečo? Aký to má zmysel? Máme vôbec zmysel? Kým, kto vlastne sme? V otázkach, čo osobitne prichádzajú na myseľ zoči-voči majestátu, tajomstvu smrti. Ľudskej konečnosti. Ohraničenosti a utrpenia.
Etika, praktická filozofia, sa už od svojho vzniku pred mnohými tisícročiami takýmito čudesnými otázkami vážne zaoberala. Hlboko a systematicky. Prispievala tým do zlatého dedičného pokladu ľudstva. Jeho civilizácie. Dynamickej a hrdej. Nezmernej i tragickej zároveň. Pokúša sa o to isté aj v našej dobe. Komplikovanej, postmodernej. Pýta sa a uvažuje spolu s rozmýšľajúcimi. Čo vlastne dnes znamená žiť šťastný, naplnený život? Ako má človek konať, aby dobre žil? Život, ktorý obstojí pred bránami večnosti. Keď sa s bázňou a pokorou prekračujú „prahy nádeje“ (sv. Ján Pavol II). Život, ktorý dokáže prijať, prežiť aj vlastný neúspech. Utrpenie. A smrť. Život dôstojný človeka. A ľudí.
V našich časoch, keď medicína, nové a stále novšie bio- či iné technológie a vedy prinášajú do života mnohé, až revolučné zmeny, ponára sa dnešná bioetika do nezmernej práce. Pokúša sa pomôcť, aby sme sa v týchto komplikovaných, rýchlo sa meniacich, dynamických otázkach života (bioetika – etika života) a smrti lepšie orientovali. Jej základnou otázkou však ostáva aj dnes problém dobra.
Ako však máme definovať dobro? Ľahšie totiž vnímame, pomenúvame jeho nedostatok. Chýbanie dobra. Najmä dnes. Keď sa zdá, akoby sa pôsobenie a drvivý pretlak zla až neznesiteľne rozmnožili.
Definície dobra sú často neúplné a neuspokojivé. Čiastkové. Dobro je totiž natoľko bohaté, rozmerné a rozľahlé, hoci aj v nepatrnosti, všestranné a prenikajúce, rastúce, zasahujúce a podporujúce svojím pôsobením a dôsledkami život, vymaňujúce ho z biedy, z pokraja desivej ničoty, že ho len ťažko možno úplne vyjadriť. Vtesnať do slov. Je totiž podstatnou, ozajstnou skutočnosťou. Najvyššou mravnou kategóriou. Bytostne sa dotýka realít nekonečna. Nepochopiteľnej večnosti.
Jednou z možností je vidieť dobro ako súhrn všetkého, čo zodpovedá ľudskej prirodzenosti. Podstate človeka, živej osoby. Teda všetkému, čo v pravom a ušľachtilom zmysle slova robí človeka človekom. Toto nádherné, bohaté hľadisko možno veľmi užitočne použiť aj na hodnotenie ľudského konania a správania. Pravidlá konania, ktoré sú v súlade s dobrom človeka ako osoby, s jeho prirodzenosťou, my dodajme, že s tou a takou, akú mu ju chcel vo svojej nezmernej dobrote a láske darovať jeho Stvoriteľ, sa niekedy označujú aj termínom prirodzený mravný zákon. Keďže takéto rozlišovanie, rozpoznávanie dobra je v istom zmysle spoločné všetkým ľuďom, predstavuje zároveň výnimočný, navzájom prijateľný základ riešenia bioetických problémov súčasnosti.