UDALOSŤ (Informačné stredisko Prešovskej archieparchie; archív Jána Eugena Kočiša)
V Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove sa 9. decembra konali pohrebné obrady za zosnulého vladyku Jána Eugena Kočiša, emeritného pomocného biskupa Apoštolského exarchátu Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike a titulárneho abrittského biskupa. Zomrel 4. decembra v nedožitom 94. roku života, v 69. roku kňazstva a v začatom 53. roku tajnej, resp. v 16. roku verejnej biskupskej vysviacky.
Modlitbu panychídy za účasti jedenástich biskupov, takmer dvoch stovák kňazov a veľkého množstva ľudu viedol vladyka Ladislav Hučko, exarcha Apoštolského exarchátu Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike, ktorého súčasťou kléru bol aj nebohý vladyka Ján Eugen. Rozsiahly nekrológ vladyku Jána Eugena prečítal prešovský protosynkel otec Ľubomír Petrík, autor knihy rozhovorov s vladykom Jánom Eugenom V nádeji vzkriesenia, ktorá bola vydaná v júni tohto roka.
Zádušnej svätej liturgii predsedal prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ za účasti sekretára Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorému na primičnej svätej liturgii kázal práve zosnulý vladyka Ján Eugen. Na obradoch sa zúčastnil aj hajdúdorožský arcibiskup metropolita Fülöp Kocsis, rímskokatolícky arcibiskup metropolita Bernard Bober z Košíc a ďalší biskupi.
Arcibiskup Ján Babjak v homílii poukázal na silu Božieho slova, ktoré má silu večného života. A táto sila, ktorej pôvodcom je víťaz nad smrťou Ježiš Kristus, chce spasiť každého človeka. Pokračoval citátom z knihy V nádeji vzkriesenia, kde nebohý vladyka Ján Eugen vraví: „Iba s Kristom sa dá zvíťaziť. Všetka činnosť, všetko, čo som robil, všetko, čo sa dialo v mojom živote, bolo v nádeji vzkriesenia. Všetko spočívalo v tom, že príde moment, keď Kristus ukáže svoju moc a lásku. Ja som v čase, keď sme boli zakázaní, na vlastné uši počul: ,Gréckokatolíci tu budú vtedy, keď potečie voda hore potokom.‘ A voda tak netečie, a my sme tu! V duchu toho som žil svoj život. Nech je to povzbudením v rôznych situáciách aj pre vás a pre každého, kto verí, že Ježiš Kristus je mocnejší ako všetko zlo.“
Homíliu zakončil vladyka Ján slovami: „Verím, že naša cirkev má v nebi ďalšieho orodovníka… Ďakujem ti, otec biskup Ján Eugen Kočiš, za tvoje svedectvo, za vernosť Cirkvi, za to, že si svoju Gréckokatolícku cirkev stále miloval a do konca si sa zaujímal o jej život.“
Po svätej liturgii nasledovali pohrebné obrady. Na konci sa prihovoril vladyka Ladislav Hučko, ktorý sa poďakoval arcibiskupovi Jánovi Babjakovi za to, že sa ujal vladyku Jána Eugena počas jeho emeritúry, ktorý tak mohol svoju starobu prežívať tam, odkiaľ vyšiel a kde dlho pôsobil. Po ňom sa prihovoril Peter Sandtner, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorý zaspomínal na spoločné stretnutia s vladykom Jánom Eugenom. Boli ešte prečítané písomné kondolencie prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej, vladyku Milana Lacha, eparchu z Parmy v USA, a vladyku Rastislava, pravoslávneho arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska. Telesné ostatky vladyku Jána Eugena Kočiša boli uložené v krypte pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa.
Vladyka Ján Eugen Kočiš sa narodil 25. júna 1926 v Pozdišovciach. Ako bohoslovec v kňazskom seminári v Prešove zažil v roku 1950 jeho zrušenie i zákaz Gréckokatolíckej cirkvi. Komunistickým režimom bol zaradený do PTP práporov v Čechách, kde slúžil na rôznych stavbách a v lese. 1. januára 1951 bol tajne, na základe skoršieho súhlasu biskupa bl. Pavla Petra Gojdiča OSBM biskupom Róbertom Pobožným vysvätený v nemocničnej kaplnke v Rožňave za kňaza. Do civilu bol prepustený 31. decembra 1953. Zamestnal sa v pekárni vo Vranove nad Topľou. Od leta 1955 do februára 1958 sa mu podarilo ukrývať u dobrých ľudí, ale napr. aj v kukuričnom poli či v stodole a kňazsky poslúžiť mnohým veriacim. Chytili ho 7. februára 1958 v Dúbravke, keď tajne vyučoval deti náboženstvo. Bol niekoľkokrát súdený a nakoniec odsúdený na štyri roky väzenia, stratu občianskych práv a k tomu zákaz pobytu v Prešovskom a Košickom kraji na päť rokov. Po prepustení z väzenia v roku 1960 nastúpil do zamestnania v závode Plynostav v Pardubiciach, kde pracoval až do 30. apríla 1968. Vo voľných dňoch cestoval na Slovensko, kde tajne vypomáhal medzi gréckokatolíckymi veriacimi.
3. decembra 1967 tajne prijal biskupské svätenie v Brne z rúk tajného biskupa Felixa Davídka. V roku 1968 bol tri mesiace osobným sekretárom internovaného bl. biskupa Vasiľa Hopka v Oseku. Následne necelý rok pôsobil vo farnosti Klenov. Ďalších dvadsaťjeden rokov bol ceremoniárom a aktuárom na Gréckokatolíckom ordinariáte v Prešove. Zároveň vypomáhal vo farnostiach Prešovskej eparchie. V rokoch 1990 – 1993 bol správcom farnosti Ďurďoš. Po zriadení Gréckokatolíckeho biskupského vikariátu v Prahe v roku 1993 sa stal jeho riaditeľom a v roku 1996 generálnym vikárom novozriadeného Pražského apoštolského exarchátu.
24. apríla 2004 ho pápež sv. Ján Pavol II. vymenoval za abrittského titulárneho biskupa a pomocného biskupa v Pražskom apoštolskom exarcháte. 15. mája 2004 prijal verejne v Katedrále sv. Klementa v Prahe biskupské svätenie sub conditione (s podmienkou), keďže prvá vysviacka bola neverejná v podzemnej cirkvi. Jeho biskupským heslom bolo zvolanie: „Můj Ježíši, Milosrdenství!“
V septembri 2010 sa vrátil na zaslúžený odpočinok do Prešovskej archieparchie a začal bývať v arcibiskupskej rezidencii v Prešove. Od roku 2012 bol v opatere sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove. Zomrel zaopatrený sviatosťami 4. decembra 2019.