Biblická symbolika (Valéria Juríčková; foto: pexels.com)
Pri scénach s vianočným betlehemom pôsobia pastieri romanticky. Milé postavy v kožuchoch, ktoré poslúchli anjelov a prišli sa pokloniť Kráľovi. Takí, akí boli. Jednoduchí. Úprimní. Vážení. Boli však takto romanticky vnímaní aj v biblických časoch?
Svet mimo Biblie
Dejinné výskumy datujú chov oviec do obdobia, keď si pračlovek začína zdomácňovať divé zvieratá. Mimobiblické pramene často hovoria o metafore pastiera na pomenovanie kráľa či pohanského božstva.
Oslavné piesne na babylonského boha Marduka sa väčšinou končia vychválením jeho starostlivosti, podobnej starostlivosti pastiera. Hymnus mezopotámskemu bohu slnka Šamašovi hovorí: „Ty pasieš spolu všetky živé tvory, ty si ich pastierom hore i dole.“ Chammurapi tiež tvrdí, že svoje kráľovské poslanie plnil ako pastier, keď ľudu poskytol pastviny a napájadlá a usadil ich v bezpečnom príbytku. Jeden staroveký sumerský múdroslovný text je podobný 23. žalmu: „Osobný boh človeka je pastier, ktorý preňho nachádza pastvu. Nech ho vedie ako ovcu na trávnatú pastvinu, kde sa naje.“
Kráľ ako Pastier
Hebrejský kmeň slova pastier patrí medzi prastaré semitské slovné základy a nachádza sa v tituloch spojených s vládnutím. Metafora pre kráľa je v Písme častá (2 Sam 5, 2; Iz 44, 28). O Bohu ako o pastierovi hovoria napríklad žalmy 28, 79, 80 alebo 95. Ježiš sa s pastierom identifikuje napríklad v úryvkoch: Jn 10, 11 – 14; Heb 13, 20; 1 Pt 5,4 alebo Zjv 7, 17. Kráľa Dávida, muža podľa Božieho srdca, prorok Samuel našiel a pomazal pri jeho pastierskych povinnostiach. Aj prorok Ámos bol pastierom a predpokladá sa, že aj vlastníkom obrovských stád.
Začať by sa malo od Genezis
Povolanie pastiera nájdeme v Biblii už v Knihe Genezis pri synoch Adama a Evy. Rabínsky komentár hovorí, že Ábel sa stal pastierom z rešpektu pred kliatbou, ktorú Boh uvrhol na pôdu. Kainova poznámka po zabití brata: „Som azda strážcom svojho brata?“ bola ironická, pretože Ábel bol strážcom oviec. Akoby povedal: „Som azda strážcom strážcu?“ Aj nasledujúce stránky knihy hovoria o pastieroch veľa. Boli nimi všetci patriarchovia. Chov oviec bol ich primárnym zdrojom obživy. Keď Jakub prichádza so svojimi synmi do Egypta, aby našiel záchranu, netuší, že práve pastierske povolanie im prinesie záchranu v oveľa širšom rozmere. Keď faraón a Jozef hľadajú miesto pre nový ľud, rozhodnú sa pre Gošem. Keďže sa Hebreji živili ako pastieri, v očiach Egypťanov niesli spoločenskú stigmu dešpektu, ktorá ich automaticky oddeľovala od majority. To ich ochránilo pred zmiešaním s Egypťanmi a zachovalo ich národnú identitu i monoteistickú vieru.
Nedá sa vyhnúť žalmu 23
Hádam najčastejšie si biblickú predstavu pastiera a oviec spájame s 23. žalmom, ktorý v plnosti vystihuje toto povolanie. Ovce boli považované za najposlušnejšie zvieratá, ktoré kráčajú za pastierom, kamkoľvek ich vedie. Primárnym cieľom ich chovu nebolo mäso, ako to poznáme zo západných kultúr, ale predovšetkým vlna a mlieko. Preto pastier strávil s ovcami mnoho rokov, dával im mená a ony reagovali na jeho hlas. Na západe pastieri kráčajú vedľa stáda alebo ho ženú pred sebou, na východe kráča pastier vpredu a volá ovce za sebou. Zároveň dáva pozor, kam ovce vedie, a skúma cestu, aby bola bezpečná.
Posuňme sa k ovčincom. V biblických časoch existovali dva typy. V osídlených oblastiach bývali spoločné ovčince, ohradené a zabezpečené dverami s vrátnikom. Ale počas teplých období sa ovce pásli na ďalekých pastvinách. Večer pastieri zhromaždili ovce do sezónnych ovčincov pod otvoreným nebom. Išlo o ohrady bez pevných dverí. V otvore ohrady si zvykol pastier v noci ľahnúť a strážiť svojím telom prístup k stádu. Doslova každý musel prejsť cez neho.
Ovce boli plne závislé od pastiera. Územie plné zrázov, riek a údolí si vyžadovalo neustálu pozornosť. Strážil ovce pred útokom, zablúdením, padnutím či akýmkoľvek iným nešťastím. Na ochranu pred nepriateľmi pastieri nosili prút, palicu a prak. S tým vedeli nakladať naozaj majstrovsky, ale nepoužívali ho len na útok voči nepriateľom. Ak videli, že ovca sa vzďaľuje od stáda, zobrali prak a vystrelili kamienok tak, aby dopadol presne pred ovcu. Tá vedela, že to je signál, aby sa obrátila a vrátila smerom k stádu.
Zatiaľ čo prút bol útočným nástrojom proti nepriateľom, pastierska palica mala aj inú funkciu. Keď sa na konci dňa ovce vracali do ovčinca, pastier vystrel palicu nad vchodom nízko nad zemou tak, aby každá ovca musela prejsť pomaly popod ňu. Mal tak dosť času i možností, aby overil, či nie je zranená, alebo chorá.
Jedna za druhou teda prechádzali popod pastiersku palicu na bezpečné miesto, kde im nič nehrozí. Prorok Ezechiel používa tento obraz (20, 37) na vyjadrenie toho, že jediným bezpečným miestom je pre národ zákon. Keďže zákon mali Hebreji od čias Mojžiša, a jeho poznanie im neprinieslo bezpečie, existujú biblisti, ktorí predpokladajú, že Ezechiel ukazuje na bezpečie novej zmluvy, uzavretej na Ježišovom kríži na Golgote. Ježiš je Pastierom, Baránkom i bránou a len cez neho ktokoľvek môže vojsť do bezpečného ovčinca a prežívať svoje dni ako hostinu.
Na Blízkom východe bolo uzatvorenie zmluvy obvykle sprevádzané hostinou, ktorá vyjadrovala priateľské puto. Hosťovi sa na hostine pomazala hlava olejom, kalich sa plnil po okraj a stôl bol plný dobrôt. V 23. žalme čítame o prísľube prestretých stolov a pohárov naplnených po okraj.
Dobrota a milosť spomínané v žalme sú tiež často spájané so zmluvou. Výraz sprevádzať sa dá preložiť ako prenasledovať. Tento výraz bol zväčša používaný vo výrazoch týkajúcich sa nástojčivého a vytrvalého prenasledovania s nepriateľským zámerom. V tomto žalme používa Dávid práve tento obraz, aby zdôraznil intenzitu, s akou bude človeka, ktorý sa poddá Božej pastierskej starostlivosti v plnosti, prenasledovať milosť a Božia dobrota.
Jeremiášovi pastieri
Pastieri sa v biblickom svete zodpovedali majiteľovi za každú ovcu a museli sa postarať, aby sa ani jedna nestratila či nezranila. Museli každú stratenú alebo roztrhanú nahradiť (Gn 31, 39), ak neuviedli dostatočne presvedčivé argumenty, prečo ovce nedokázali ustriehnuť (Ex 22, 10 – 13). Boží zákon je prísny voči tým, ktorí zanedbajú ľudské stádo. O čo väčšia bude jeho nástojčivosť v karhaní tých, ktorí zanedbajú a ublížia Božiemu stádu! Boh cez proroka Jeremiáša karhá vodcov národa, ktorí boli zlými pastiermi a dovolili, aby sa stádo roztratilo, rozháňali ich a nechávali ovce hynúť. Preto Boh sám pôjde ako Dobrý pastier a pozbiera stádo do ovčinca, a bude sa mu dariť, a rozmnoží sa (porov. Jer 23, 1 – 4).
Cez ústa proroka Izaiáša Boh karhá vodcov ľudí, ale na druhej strane nazve „svojím pastierom“ pohanského kráľa Kýra za to, že „splní každé Božie želanie (a) povie Jeruzalemu: Buď vybudovaný! a chrámu: Budú založené tvoje základy“ (Iz 44, 28). Práve Kýros dovolil návrat do Jeruzalema, obnovu hradieb a chrámu, ktorého sláva podľa Božieho slova bude väčšia ako sláva prvého. Tá nespočíva vo vonkajšej kráse, ale v tom, že práve do druhého chrámu fyzicky vstúpi Mesiáš, Ježiš Kristus.
Prorok Jeremiáš dosvedčuje, že Boží pohľad na veci je od ľudského často vzdialený ako nebo od zeme a to, čo sa zdá ľuďom automatické (napr. výhody pozície vodcu vyvoleného národa, plnenie zákona či odsúdenie pohana), také v Božích očiach vôbec nemusí byť a až druhý príchod Pána Ježiša vyjaví skutočné zmýšľanie sŕdc, Božie zámery i údiv nad Božími súdmi.
Ježiš a pastieri
Pri Ježišovom narodení sa v betlehemskej scéne objavujú pastieri, ktorí neďaleko jaskyne pasú stáda. Niektorí biblisti vzhľadom na blízkosť Betlehema a Jeruzalema usudzujú, že stádo patrilo k chrámu a bolo chované na chrámové obete. Akoby tí, ktorí pripravovali obetné baránky, si prišli uctiť toho, ktorého obetu prorocky pripravovali.
Ježiš často používa obraz pastiera – v podobenstvách a aj sám sa nazýva Dobrým pastierom i bránou k ovciam. Obyvatelia rímskych miest považovali pastierov za chudobných a neotesaných. Aj farizeji ich považovali za vykonávateľov nečistého povolania, spodinu, a preto sa zdráhali stotožniť s postavou pastiera v Ježišovom v podobenstve o pastierovi, ktorý hľadá stratenú ovcu.
Vtedajší židovskí učitelia síce hovorili o odpustení pre hriešnikov, ale to, aby Boh vyhľadával hriešnikov, bolo škandalózne. Podľa rabínskeho učenia Boh hriešnikov prijíma len vtedy, ak sa úprimne a autenticky snažia o odpustenie. Ale v podobenstve je to Boh, kto iniciatívne hľadá hriešnikov ako prvý.
Písmo hovorí, že máme Veľkňaza, ktorý má s nami súcit, lebo bol sám skúšaný podobne. Môžeme preto parafrázovať, že máme Pastiera, ktorý vie dokonale spravovať svoje stádo, lebo sám sa stal Baránkom Božím.
