PREDSTAVUJEME (Ján Krupa; foto: www.nn.by)
Kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom na bieloruskom území v roku 989, keď polocké knieža Izjaslav a jeho matka Rogneda prijali krst. Prvá eparchia vznikla v Polocku (na území Krivičov) a ďalšia v Turove (na území Dregovičov). Eparchie patrili do Kyjevskej metropolie, ktorá bola súčasťou Konštantínopolského patriarchátu.
V polovici 13. storočia boli bieloruské kniežatstvá začlenené do Litovského veľkokniežactva. V roku 1569 vznikol federatívny Poľsko-litovský štát. V novom politickom kontexte dozrel projekt únie ruténskych eparchií s Rímom.
Brestská únia
V bieloruskom Navahrudaku sídliaci kyjevský metropolita Michal Rahoza a časť biskupov a urodzených laikov Ruténskej cirkvi podpísali 8. októbra 1596 v bieloruskom Breste akt únie s Rímskou cirkvou. Signatárom išlo o obnovenie jednoty medzi Kyjevskou metropolitnou cirkvou (ktorá zahrňovala ukrajinské a bieloruské územie) a Rímskou cirkvou, aby sa čelilo silnej expanzii protestantskej reformácie na bieloruskom území.
Ale cirkevnú úniu neprijali niektorí pravoslávni duchovní a pravoslávne bratstvá, ktoré v tom čase mali veľký vplyv na život Ruténskej cirkvi. Jednota s Rímom mala veľkého apoštola a podporovateľa na bieloruskom území v polockom arcibiskupovi mučeníkovi Jozafátovi Kuncevičovi († 1623). V propagácii únie pokračovali baziliáni z monastierov vo Vilniuse, Suprašli a Žiroviči. Gréckokatolícka cirkev zohrávala dôležitú úlohu aj v procese vývoja a konsolidácie jazyka a národnej identity Bielorusov.
V 17. a 18. storočí gréckokatolíci predstavovali 80 % kresťanov v bieloruských regiónoch. Na začiatku 18. storočia Gréckokatolícku cirkev na bieloruskom území Poľsko-litovského štátu tvorili: Kyjevská metropolitná eparchia (so sídlom vo Vilniuse), Polocká archieparchia a eparchie Smolensk, Brest-Vladimir a Turov-Pinsk.
Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi
Po troch deleniach Poľsko-litovského štátu v 2. polovici 18. storočia sa bieloruské gréckokatolícke farností ocitli v ruskom impériu. Na nátlak cárskych úradov pomocný gréckokatolícky biskup Jozef Siemaška s dvomi ďalšími biskupmi a dvadsaťjeden kňazmi zorganizoval v Polocku „synodu“, ktorá 12. februára 1839 akceptovala (v Petrohrade nadiktovaný) akt „opätovného zjednotenia“ Gréckokatolíckej cirkvi s Ruskou pravoslávnou cirkvou. Ruský imperátor Mikuláš I. vydal 25. marca 1839 dekrét, z ktorého moci boli „uniati“ prijatí do Ruskej pravoslávnej cirkvi. Dekrét sa dotýkal približne 2 500 kňazov a 1,5 milióna veriacich. Keďže tolerančný dekrét cára Mikuláša II. z roku 1905 sa veriacich „uniatskeho“ pôvodu netýkal, 230-tisíc z nich prešlo do Rímskokatolíckej cirkvi.
Úsilie o oživenie Gréckokatolíckej cirkvi
Na prahu 20. storočia sa medzi Bielorusmi zrodila myšlienka oživenia Gréckokatolíckej cirkvi. Niektorí bieloruskí patrioti boli v kontakte s ľvovským metropolitom Andrejom Šeptickým, ktorý v r. 1907 podnikol cestu po Bielorusku, Ukrajine a Rusku. O rok neskôr osobne referoval Piovi X. o náboženskej situácii na územiach ruského impéria. Pápež mu udelil facultates spiecialissimae.
Až po rozdelení bieloruského územia medzi Poľsko a Sovietsky zväz v roku 1921 mohli vzniknúť tri desiatky gréckokatolíckych farností v Poliakmi ovládanom západnom Bielorusku.
V roku 1924 jezuiti byzantsko-slovanského obradu zorganizovali v Albertyne (v blízkosti mesta Slonim) centrum východnej misie. V roku 1932 sa k nim pridal Bielorus Anton Niemancevič. Do Gréckokatolíckej cirkvi sa vrátilo približne 30 000 veriacich. V roku 1931 Svätá stolica vymenovala ukrajinského biskupa Mykolu Čarneckého CSsR za apoštolského vizitátora pre katolíkov byzantsko-slovanského obradu v Poľsku. Pokusy Svätej stolice vytvoriť ordinariát pre gréckokatolíkov v Poľsku blokovala poľská vláda.
Bieloruský exarchát
Po invázii Červenej armády do Poľska 17. septembra 1939 sa Gréckokatolícka cirkev na území západného Bieloruska ocitla pod sovietskym panstvom. V tejto situácii metropolita Šeptický na základe facultates spiecialissimae zriadil 9. októbra 1939 štyri exarcháty pre územia okupované Sovietmi.
17. septembra 1940 Šeptický vymenoval za prvého bieloruského exarchu Antona Niemanceviča SJ. Exarchát sídlil v jezuitskej východnej misii v Albertyne. Nový exarcha vykonával intenzívnu, ale ťažkú prácu počas okupácie najskôr Sovietmi, potom Nemcami. V júli 1942 ho zatkla nemecká polícia, zomrel v minskom väzení 6. januára 1943.
Po Niemancevičovej smrti už nebola možná nijaká verejná pastoračná činnosť v gréckokatolíckych farnostiach v Bielorusku. Táto situácia sa ešte zhoršila po druhej svetovej vojne, keď bolo celé Bielorusko začlenené do Sovietskeho zväzu. Východné katolícke farnosti boli zrušené a veriaci rozohnaní. Niektorí udržiavali kontakty s tajnými ukrajinskými gréckokatolíckymi kňazmi.
Gréckokatolícka diaspóra
V tom ťažkom období Bieloruská gréckokatolícka cirkev prežila vďaka enormnému úsiliu bieloruských kňazov a laikov v exile, ktorí zorganizovali pastoračné centrá pre emigrantov v západnej Európe (Nemecko, Londýn, Paríž, Louven) a v USA (Chicago).
V pokračovaní bieloruskej východnej katolíckej tradície zohrala osobitnú rolu Bieloruská katolícka misia v Londýne, zorganizovaná v roku 1947 Česlavom Sipovičom MIC. V roku 1960 Apoštolská stolica vymenovala Sipoviča za prvého bieloruského gréckokatolíckeho biskupa po roku 1839, totiž po tzv. Polockej synode. Po 120 rokoch mali bieloruskí gréckokatolíci znova vlastného biskupa, ktorý ich reprezentoval na Druhom vatikánskom koncile.
Vladyka Sipovič bol súčasne apoštolským vizitátorom pre bieloruských veriacich v zahraničí a rektorom Bieloruskej misie v Londýne. V roku 1981 sa jeho nástupcom v pozícii apoštolského vizitátora stal Uladzimier Tarasevič OSB. V roku 1986 bola úloha vizitátora zverená mitrofornému protopresbyterovi Alexandrovi Nadsonovi v Londýne, ktorý v 70. rokoch preložil byzantské liturgické texty z gréčtiny a cirkevnej slovančiny do bieloruštiny. V samotnom Bielorusku vykonával od roku 1976 systematickejšiu tajnú pastoračnú činnosť v Grodne otec Viktor Danilov.
Po páde komunizmu
Znovuzrodenie Gréckokatolíckej cirkvi v Bielorusku bolo posilnené v marci 1990, keď do Minska zavítal otec Alexander Nadson. 11. marca 1990 slávil prvú božskú liturgiu v bieloruštine v Minsku. V septembri 1990 civilné autority zaregistrovali v Minsku prvú gréckokatolícku farnosť v Bielorusku, ktorá obnovila svoju pastoračnú činnosť po druhej svetovej vojne.
V jeseni 1993 bol vyslaný do Bieloruska vizitátor Kongregácie pre východné cirkvi Jan Sergiusz Gajek MIC. Na začiatku roku 1994 bol vymenovaný za apoštolského vizitátora ad nutum Sanctae Sedis a gréckokatolícke komunity v Bielorusku boli podriadené jurisdikcii Kongregácie pre východné cirkvi.
Začiatkom roku 2010 gréckokatolícka komunita v Bielorusku zahrňovala päťdesiat farností. Sú zoskupené v dvoch protopresbyterátoch (Minsk – Brest a Vitebsk – Polock). Odhaduje sa okolo 3 000 katolíckych veriacich byzantského obradu v Bielorusku, ale časť z nich žije „vo vnútornej diaspóre“, totiž mimo pastoračných štruktúr Gréckokatolíckej cirkvi.