PRÍBEH (Marta Gromošová; foto: pxhere.com)
„Vianoce, šalala,“ začínal pred pár rokmi nemenovaný operátor dva týždne pred Dušičkami svoje reklamné ťaženie naprieč všetkými médiami, nadrozmernými pútačmi, ale aj našimi peňaženkami a mozgami. Ťažko bolo deťom rátať, koľkokrát sa ešte vyspinkáme, kým príde Ježiško. Zo štyridsiatich predvianočných dní bolo desať otrávených týždňov. Protivný zelený škrekľúň vyskakoval pomaly z každej chladničky, televíznou obrazovkou sa preháňali húfy nenásytných darcov spotrebičov, ktoré väčšinové obyvateľstvo vôbec nepotrebuje alebo po ich kúpe siaha až v čase, keď tie staršie vypovedajú službu.
Všeobecne platí, že naša spoločnosť akosi zabudla veci opravovať a mnohí kupujú, čo im pôžičky stačia, a keď nestačia, vezmú si ďalšie. Neodolateľná akcia práve na letáku ponúka čokoľvek v množstve troch kusov za cenu dvoch… Jednoducho, povinná položka do bezodného nákupného vozíka. Pokúsim sa byť užitočná, spomaliť, v tichu a pokoji pripraviť svoju fyzickú stránku na prijatie duchovných darov a obydlie formálne zušľachtiť do prijateľnej hygienicko-estetickej podoby. Klišé o Vianociach sem nepatrí, to by stačilo Ctrl c, Ctrl v a text by hneď dosiahol požadovaný rozsah, no obsah by mi nevyhovoval. Nebolo by v ňom tej potrebnej obraznosti, odpadla by mi moja obľúbená možnosť spájať nespojiteľné a neodolateľné, priam nutkavé pokušenie pozrieť sa na veci z druhej strany… Alebo skôr na druhý, pre nás zatiaľ nedostupný breh nášho života?
ZA STOLOM
Neviem, do akej kategórie vianočného zvykoslovia zaradiť prázdny tanier na stole. Je to povera? Pekný zvyk? Ľudová múdrosť neplytvá slovami ani skutkami, isto má svoje praktické opodstatnenie. Väčšina domácností tento zvyk dodržiava: na stôl kladie ešte jednu súpravu porcelánu, príbory a poháre v predstave, že keby prišiel niekto z ďalekej cesty, aby v jedálni nezavládlo trápne ticho, nervózne dokladanie, hlučné presúvanie stoličiek a hľadanie miesta, ale aj nemé prepočítavanie kúskov vyprážaného filé na mise a výčitka, že som mala do rozpáleného oleja vložiť ešte aj tie štyri kúsky, čo sú odložené v prepchatej chladničke na zajtra, keby niekto nechcel rezne, ale rybu. Neohlásené vianočné návštevy sa konajú skôr v romantických filmoch, ktoré manažmenty štátnych i súkromných televízií programovo nasadzujú na čas modlitby pred jedlom a niekedy je priam fyzicky bolestivé, s láskou motivovať dedičov na degustáciu bobaľkovej dobroty. Na Vianoce sa skôr tešíme na dlho plánované návštevy a rodinné prieniky vyskúšaných a rokmi osvedčených receptov jednotlivých domácností. Práve tu má priestor vznik kultúry našej rodiny. Napríklad u nás: naša mamka varieva hubovú polievku, kým manželova kapustnicu. Obidve verzie sme spojili: do kapustnice pridávame toľko hríbov, že by chutila aj tým najvychýrenejším hubárom.
VOŇAVÁ BABKA
Ale vráťme sa k možným vianočným návštevám. Celkom nostalgicky sa mi cnie za tými, čo už prísť nemôžu. Rada by som si posedela na starom diváne v babkinej kuchyni a ofukovala horúci cenky kolač z dôkladne vymieseného, natenko vyvaľkaného kysnutého cesta s hrubočiznou vrstvou tvarohovej a makovej plnky, ako sa na štedrú gazdinú sluší a patrí. Popritom by babka pracovala systematicky na príprave ďalšej dobroty. Zasa by navážila múku, cukor a maslo na medvedie labky, do dlane nasypala klinčeky, škoricu, trocha sódy bikarbóny, zomleté orechy a kakao z tuzexu, na ktorom bolo napísané Cacao. Spolu by sme vtláčali cesto do storočných formičiek, v strede jamka, aby koláčiky nevykypeli. Kuchyňu by postupne napĺňala rozpálená vôňa premeny hladkej masy na luxusný zákusok. Ešte horúce obaliť v práškovom a vanilkovom cukre a v škatuli uložiť na skriňu, aby sa eliminovalo pokušenie všetkých osôb závislých od tejto cukrovinky. Mesiac čakania maškrte veľmi svedčí: zvláčnie a na jazyku rozvinie všetky chute a vianočné vône.
MAJSTER DEDKO
Dobre by bolo pozorovať dedka, ako zahlobí stromček do vlastnoručne vyrobeného stojana. Ako majster stolár veru vyrábal pre dedinčanov z dreva všeličo: skrine, stoly, stoličky, pre mňa fúriček na piesok, postele, ale tiež kolísočky a aj rakvy pre zomrelých susedov. Nad malou bielou som ho videla plakať. Nik si už nepamätá, čie dieťatko do nej vtedy uložili… Alebo sa znova pohoršene zasmiať pri počúvaní príbehu o tom, ako nebohý strýko na Vianoce ukradol jedličku zo záhrady. Z farskej… Alebo si predstaviť rodinu nášho otca, ktorá po konfiškácii majetku prišla o veľkú časť obživy, ktorú zabezpečovali domáce zvieratá. Aj po rokoch by nám ocko ukázal, kde v maštali „parkoval“ plemenný kôň, kde bľačali jahniatka, koľko sliepok bolo v kuríne. V mojom krásnom detstve by som sa možno stretla aj s dedom, ktorého som videla iba na fotografii s vykrútenými bajúzmi, v čiernych čižmách s naleštenými sárami a s babkou, krásavicou nad krásavice.
ZABUDNUTÝ SVET
U nás doma by som rada ponúkla miesto pri stole aj manželovej mamke. Za celé roky sme si my dve nedokázali zadefinovať miesto jej syna a môjho manžela v našich životoch a domácnostiach. Jeden z dvoch Nemcov, čo potajomky navštevujú často bezbranných dôchodcov, sa usadil aj v našej rodine. V skutočnosti to nie je vtip: nedá sa určiť, ktorý z nich je milosrdnejší. Kým Herr Alzheimer pivo skrýva, Herr Parkinson pivo rozlieva. Čo je lepšie? Zabudnúť, kde sa daná vec nachádza, alebo ju nenávratne zničiť? Kým ostatná rodina nepríjemného votrelca odhalí, je na intervenciu príliš neskoro. Pán A. zabalí spomienky do nepreniknuteľnej kazety a odnesie ich kamsi ďaleko. Už sa nedá vysvetliť, že manželstvo nie je krádežou milovaného, s obrovskými obetami vychovaného syna, že po odchode z pôvodnej rodiny sa nevesty túžia stať dcérami svojich nových mám, že sú im vďačné a zaviazané, že sa veľmi snažia napĺňať spoločný domov láskou a dobrom. Niet viac priestoru na odprosenie, odpustenie, zmierenie, zakopanie vojnovej sekery, podpísanie paktu o neútočení a dohody o vzájomnej pomoci a spolupráci. Zmizla aj obyčajná radosť, pokoj, spokojnosť a vďačnosť za spolu prežité krásne chvíle. Občasný návrat z neznámej dimenzie môže znamenať radosť malého dieťaťa, ale aj, ba možno častejšie, nepoznanú agresivitu, nepokoj, odmietanie…
OCHUTNÁVKY
Na druhej strane sa ukazuje, že pri štedrovečernom stole nemá miesto experimentálne overovanie kulinárskych vylepšení zemiakového šalátu. Jedného dňa som neodolala a podľa rady bývalej susedy, ktorá bola taká stará, že sa dalo pokojne spoľahnúť na jej kuchárske umenie, som do zemiakového šalátu nakrájala jablko. Pani Magda o tejto vychytávke rozprávala s takým zanietením a tak presvedčivo, že som neodolala. Počkala som do obdobia, keď naše deti dorástli do veku, že sa pri jedle správali ako kyselina, a pri poslednom zamiešaní masy v nádobe len o trocha menšej od detskej vaničky na kúpanie som s láskou rozptýlila jedno nádherné olúpané červené jablko, nakrájané na márne kúsky. Chuť takto vylepšeného zemiakového šalátu ma nesklamala. Bol pikantnejší a akýsi sviežejší, ako sa mi videlo. Naše deti majú taký čudný zvyk: na balkón si k mise šalátu nainštalujú polievkové lyžice a priebežne chodia kontrolovať stupeň vychladnutia a dozrievania šalátika. Presnejšie vyjadrené, tvária sa ako slovenská obchodná inšpekcia, tvrdia, že iba berú vzorky. Aj v ten večer koštovali. A kritizovali… Ani jediné slovko pochvaly a uznania. Jablko identifikovali s vedeckou presnosťou a chemickou precíznosťou a dodnes ma upozorňujú na tento prehrešok voči polstoročnej, takmer tajnej receptúre nášho domáceho zemiakového šalátu. Takže: iba domáce zemiaky, sterilizovaná zeleninka, cibuľa, uhorky, tatárska omáčka a majonéza, na zriedenie mlieko a šťava z uhorkového „kompótu“, podľa chuti soľ a čierne korenie a k stolu celú rodinu! Aj tento rok nachystám na stôl jeden tanier navyše. Som si takmer istá, že ho po večeri bude treba odložiť spolu s príborom a pohármi nedotknutý späť do skrine ako nakoniec každoročne v takmer každej slovenskej rodine dodržujúcej tento zvyk. Možno ho nechystáme pre nečakávanú návštevu, ale skôr nám pripomína tých, ktorí narodenie Ježiša Krista nemusia očakávať, lebo pri slávnostnej tabuli už sedia spolu s ním.
