SLOVO V RODINE (Drahomíra Kolesárová; foto: pxhere.com)

Hneď na úvod témy o vnútorných zraneniach pred narodením nahliadnime do známej pasáže z Lukášovho evanjelia a pozrime sa na stretnutie najznámejších žien Svätého písma. Presvätá Bohorodička prichádza k svojej príbuznej Alžbete, aby jej pomohla a podporila ju v jej radostnom očakávaní dieťaťa. Len čo Alžbeta začuje pozdrav Márie, dieťa v jej lone sa zachveje. Vtedy zvolá: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“ Alžbeta nepoužije slovo dieťa, ale plod života.

Takže deti v lone matiek sú plodmi života. Biblické vyjadrenie sa nemôže stotožňovať s tým medicínskym, ktoré sa často používa aj vtedy, keď sa dnešná spoločnosť chce vyhnúť pojmu dieťa. Možno si ten rozdiel uvedomíme viac, keď slovo plod nahradíme slovom ovocie (alebo výsledok). Teda moje dieťa je ovocím (výsledkom) môjho života. A to je už iná reč.

Keďže mám veľmi rada obrazy z prírody, úvodná myšlienka sa rozvinula týmto smerom. Takže si nimi pomôžeme pri chápaní duchovných vecí (často tak robil aj Ježiš). Ovocné stromy aj ovocie sa chuťovo i kvalitatívne líšia. Podobne ako my a naše deti. Veľa vecí sme počas ich dozrievania urobili výborne, ale našli by sa aj také, ktoré výsledok znehodnotili a kvalitu ovocia nášho života naštrbili. Ovocie – naše deti – síce nemusí byť najlepšie, možno je aj poriadne nahnité, no nezabúdajme, že existuje Záhradník. Vie, kde sme urobili chybu, a čo naše deti potrebujú (svetlo, teplo, vlahu, živiny), aby sa znova mohli stať krásnym, zdravým a chutným ovocím…

Božie slovo zo spomínaného evanjelia potvrdzuje dve základné pravdy o človeku. Prvá je, že už v lone svojej matky je človek človekom, a druhá, že vníma a prežíva ukryté pred zrakmi ľudí všetko, čo sa deje okolo neho. Ján Krstiteľ má šesť mesiacov od svojho počatia a Kristus sa počal len pred pár dňami – teda šesťmesačné dieťa v lone matky reaguje na príchod niekoľkodňového. To znamená, že v živote každého človeka je zaznamenané aj to, čo sa dialo od jeho počatia (aj keď si to neskôr už nepamätá) – pozitívne aj negatívne veci sa dotkli jeho ducha a ovplyvnili jeho ďalší rast.

Rodičia zvlášť v tomto pre deti zraniteľnom období sú zodpovední za všetko, čo urobia (nielen fajčenie, alkohol či hlasná hudba), pretože môžu ovplyvniť výsledok – celú bytosť, premýšľanie a konanie svojho potomka v budúcnosti. Vnútorné zranenia v čase pred narodením vznikajú z rôznych dôvodov a majú rôzny vplyv na život detí. Svoju rolu, samozrejme, zohráva aj pohlavie, povaha, ďalšia výchova a pod. Pokúsim sa otvoriť a priblížiť aspoň niektoré, s ktorými sme sa stretli a vnímali vo svojom najbližšom okolí.

Kde sa stratil pokoj?
Židia si vážili ženy v požehnanom stave a snažili sa ochrániť ich pred negatívnymi vplyvmi okolitého prostredia. Tehotné ženy sa preto zvykli utiahnuť do ústrania a ostatní sa im snažili všemožne pomáhať. Dlho som nerozumela práve tomu, prečo sa Alžbeta v najšťastnejšom období svojho života „skrývala“. V tom čase sa ženy veľa modlili, lebo si uvedomovali, ako veľmi je dôležité práve toto počiatočné obdobie života ich dieťaťa.

Niekedy sa však ani v tomto období nedá vyhnúť napätým situáciám v rodine. Vznikajú v každej, no ak prerastú istú mieru a stanú sa každodennou súčasťou života, negatívne vplývajú na počaté dieťa. Hnevlivá a hašterivá atmosféra môže spôsobovať po narodení u detí nižšiu pôrodnú hmotnosť, nervozitu alebo napríklad aj nezdravú závislosť od matky.

Prijmú ma?
V rodinách sa stále častejšie stáva, že je dieťa počaté mimo manželského zväzku alebo neprijaté, pretože rodina je v zlej finančnej situácii, má problém s bývaním alebo jednoducho dieťa nechce. Neustále sa o ňom rozhoduje, či jeho život má cenu a nárok na miesto v rodine, alebo nie.

Dieťa počaté mimo manželstva môže žiť vo vnútornom presvedčení, že je nevítané, bezcenné a že sa stala nehoda. Vníma hanbu, znechutenie a strach matky, hnev, vinu a neprijatie otca alebo nedostatok ochrany a neistotu budúcnosti a vzťahov medzi rodičmi bez záväzkov. Takéto dieťa sa neskôr orientuje na výkon, akoby si potrebovalo svoje miesto na tomto svete zaslúžiť. Žije v presvedčení, že ľudia ho budú mať radi, až keď podá dostatočný výkon. Celý jeho život je postavený na strachu, že bude odmietnutý. Preto musí ťažko a veľa pracovať a nenachádza odpočinok. Takéto dieťa má túžbu zomrieť, preto môže byť chorľavejšie a ťažšie zvládať aj bežné ochorenia alebo trpieť častými úrazmi. Akoby telo prijímalo pokyn ducha na zomieranie. Ťažko si hľadá aj cestu do rodiny – Cirkvi, nedokáže sa začleniť do tohto širšieho spoločenstva. Zaujímavé je, že o tom hovorí aj Božie slovo: „Do Pánovho zhromaždenia nevojde ani mamzer (to jest zrodený z pobehlice; miešanec), až do desiateho pokolenia.“ (Dt 23, 3)

Dieťa z rôznych dôvodov neprijaté svojimi rodičmi s týmto faktom neustále bojuje. Pri ženách sa neprijatie a pocit viny môže prejaviť aj tým, že stále potrebujú niečo nové, napríklad šaty. Niektorí ľudia zasa stále ostávajú v úzadí (aby neprekážali a neokrádali niekoho o čas alebo príležitosť) alebo trpia pocitom, že sú adoptovaní, lebo majú dojem, že k svojim rodičom vlastne ani nepatria.

Istí naši známi mali viacero detí a očakávali ďalšieho potomka. Keďže boli v neľahkej finančnej situácii a manželia mali aj krízu vo vzťahu, dieťa nebolo prijaté. No neskôr sa situácia zmenila. Chlapec vyrástol, bol inteligentný a šikovný, ale doma neobsedel. Ustavične utekal od rodiny, akoby v nej nemal miesto (tieto deti často mávajú pocit, že sú na príťaž). Začal sa stretávať s pochybnými skupinami ľudí, kradol, klamal, vysokú školu nedokončil a skončil na drogách. Až keď si rodičia priznali chybu, konali pokánie a intenzívne sa za svoje dieťa modlili, začala sa situácia normalizovať.

Budem žiť?
Úplne na začiatku si musíme pripomenúť, že potrat je vražda dieťaťa. V prípade, že matka premýšľa o potrate alebo sa oň neúspešne pokúša, vytvára hlbokú ranu, ktorá sa neskôr na dieťati môže prejaviť tak, že práve v tom období, keď sa to dialo, dieťa zápasí s depresiou alebo sa pokúša spáchať samovraždu. Zaujímavé je, že dokonca aj veľmi podobným spôsobom – napríklad predávkovaním liekmi alebo ostrým predmetom. V duchu dieťaťa ostal hlboko vrytý odkaz: Máš zomrieť! Táto náklonnosť pretrváva napriek tomu, že neskôr sa situácia v rodine môže radikálne zmeniť. Duch človeka je zranený a kým nezažije uzdravujúci dotyk Boha, neustále bude cítiť bolesť z následkov hriechu.

Syn alebo dcéra?
Dnes je celkom bežné, že rodičia už vopred vedia pohlavie dieťaťa. Neviem, aké je percento spoľahlivosti takejto informácie, ale ak sa lekár mýli, je to ďalšia z vecí, ktorá sa môže stať základom zraňujúcej situácie. Podobne aj keď si rodičia nejaké pohlavie vyslovene želajú, a namiesto chlapca príde dievča alebo naopak. Dôsledok týchto zranení sa môže prejavovať podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, no navyše môže prísť rezignácia preto, že sa to aj tak nezmení, alebo dieťa prežíva zmätok zo svojej identity. S týmto zmätkom veľmi často súvisí aj nedostatok otcovskej lásky, prijatia a pochopenia. Takto trpiaci ľudia mali väčšinou násilníckych až brutálnych otcov alebo s nimi nemali žiaden vzťah.

Čo robiť?
Otvoriť dvere záhrady a vpustiť Záhradníka. Neustále sa ponárať do jeho prítomnosti a milosrdenstva. On si poradí s každým nedostatkom a môže prelomiť akýkoľvek negatívny vplyv hriechu na nás a na naše deti. No musíme priložiť ruku k dielu aj my. So staršími deťmi sa o probléme otvorene rozprávajme, vysvetlime okolnosti, odprosme ich za zranenia a spoločne sa za to modlime. Pri menších sa modlime za zranenie s vierou a rodičovskou autoritou.

Boh, ktorý sám zakúsil neprijatie, nás povedie rozličným spôsobom. Základom je však hľadať ho, úprimne vyznať svoje hriechy, konať pokánie a odpustiť (odprosiť). Možno bude ťažké veci nášho života uzdravovať a meniť postupne – v závislosti od toho, ako sa bude meniť náš postoj k vlastnej minulosti a k ľuďom aj k prijímaniu sviatosti zmierenia a Eucharistie. Alebo sa dotkne našich zranení priamo cez modlitbu spoločenstva Cirkvi, cez kňaza alebo príhovornú modlitbu bratov a sestier, ktorí nás s láskou sprevádzajú.

Pozývam vás otvoriť záhradu a odovzdať svoj život do rúk toho, kto má moc zaceliť aj to najhlbšie zranenie a voviesť nás do pokoja a radosti zo života, ktorý nám daroval.