BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pxhere.com)
Dnes sa často povie, že všetko je v kríze – naše aj európske zdravotníctvo, slovenská aj európska medicína, naša aj medzinárodná politika. Ekonomika, životné prostredie a globálne otepľovanie, školstvo produkujúce nevzdelancov, médiá falošných správ, súdnictvo oslobodzujúce zločincov, polícia chrániaca gaunerov.
Kresťanstvo nepomáhajúce, nemilujúce, nebojujúce so zlom. Bez iskry, tvorivosti, bez nádeje. Bioetika, ktorá je viac súčasťou problémov než ich riešením. Rozumné riešenia, tak sa vraví, môžu prísť až potom, keď sa už vyčerpali všetky hlúpe a nezmyselné alternatívy.
Prečo to až príliš často vyzerá, akoby sa „celý svet zbláznil“? A súčasná bioetika v mnohých svojich predstaviteľoch a školách akoby sa zbláznila spolu s ním? Prečo ľudia akoby opúšťali zdravý rozum? Prečo nevidia, kam ich nerozum a slepí vodcovia, opití vlastnou dôležitosťou a mocou vedú? Na okraj priepasti. A bezhlavo ponúkajú „urobiť ten rozhodujúci krok“. Do prázdna. Sociálne inžinierstvo. Eutanázia. Zmätenie pojmov. Zatemnenie sŕdc. Rozbíjanie rodín, vzťahov. Vytláčanie človeka a ľudí zo života do virtuálnej reality. Na nete. Na čete. V obrazovke mobilu. Medzi e-nákupmi a e-platbami. A všetkou drinou na zarobenie peňazí. Akokoľvek, len rýchlo! Čo prekáža – vyhodiť. Opotrebované veci. Opotrebovaných ľudí. Obdraté myšlienky. Vymeniť za silné emócie. Za chvíľočku zábavy. Pozlátkové klamstvo. Faloš nezriadenej rozkoše. Za smrť z milosti a zabitie z nevšímavosti.
Kríza zdravého rozumu putuje s ľudstvom už dlhšie. Vybuchla v hrôze svetových vojen, v malých a veľkých genocídach. V migračných vlnách, v zástupoch utečencov. Zúfalých alebo podvedených sľubmi pozemského raja. Spája sa nerozlučne s krízou zdravej morálky a občianskej statočnosti, zmyslu a rozhodnutia sa pre spoločné dobro. Schopnosti odovzdať čosi zo svojho pre druhých. Svoje telo a život darovať jednému človeku. V manželstve. Obetovať život za vlasť, za svojich. Stratiť svoj život aj všetko svoje zasvätením v reholi či duchovnom povolaní. Akoby nebolo hrdinov. Tých rozumných bláznov.
Hovorí sa o postmodernej dobe absolútneho a absolutizovaného individualizmu. Keď každý má nárok na svoj názor, svoju pravdu aj svoje fakty. Na svoju virtuálnu bublinu. Na svoj život bez ohľadu na životy iných. Dnešných či budúcich. Na svoju smrť, na všetky rozhodnutia o svojom tele. Akokoľvek bezohľadné k vlastnému telu či k telám iných. Na umelý potrat. Na pírsing, tetováž, na každý druh sexu, na každý gender. Kedykoľvek. Na antivakcinačný názor, homeopatiu, na veštenie a špiritizmus. Žiada to vraj naša doba. Postpravdivá, postkultúrna. Postetická? Desivá a depresívna. Prepadnutá antikultúre. Škaredosti, adrenalínovému riziku, sprivatizovanej smrti. Doba bez Boha, ktorá požiera človeka a ľudí. Kto alebo čo nás vyslobodí zo všetkej tej biedy?
Otázka obsahuje náznak odpovede. Zdivočený človek dneška znova potrebuje záchrancu aj zdravý rozum. Osobu, ktorej môže dôverovať. Spoločenstvo s inou osobou. S ďalšími. Neuropsychologické výskumy ukazujú, že je už vo svojej biológii a fyziológii práve takto nasieťovaný (wired). V bioregulačných obvodoch svojho tela, mozgu, vo svojich neurónoch a nervoch, hormónoch. Ľudský organizmus – metaspoločenstvo buniek a sídlo nesmrteľnej duše. Stvorenej z lásky a pre lásku. Opravdivú. Človek povolaný k jednote v rozdielnosti a rozmanitosti individualít. Človek utvorený pre spoločenstvo.
Táto skutočná, vyššia realita človeka a ľudstva je kľúčom k záchrane. Je miestom nádeje na život. Je možným, nutným pôsobiskom zdravého rozumu aj nezbláznenej bioetiky. Je základom rozhodnutí za život a pre dobro života. Osoba, ktorá skutočne zachraňuje, je láskyplnou realitou večnosti aj dneška. Je Spasiteľom, Tvorcom a Pánom našich čias, našich starostí, našich realít, našich problémov. Aj celej našej večnosti. Našej nádeje. A to je celkom iste dobre.
