SLOVO NA TÉMU (Peter Žeňuch; foto: historický archív ABÚ)

Stará kresťanská cirkev okrem sviatku Kristovho vzkriesenia, ktorý sa slávi každú nedeľu, neslávila vtedy ešte iný sviatok, dokonca ani sviatok Kristovho narodenia či Bohozjavenia. Zmena nastala až začiatkom 4. storočia, keď sa v Cirkvi začali sláviť a sprítomňovať všetky významné udalosti dejín našej spásy.

O pôvode sviatku
Sviatok Kristovho narodenia, ktorý bol ustanovený na 25. decembra, niektorí apologéti vidia ako protiklad k oslave pohanského sviatku nepremožiteľného boha Slnka (Dies Natalis Solis Invicti). Iní teológovia zas však poukazujú na dôvod jeho oslavy v skutočnostiach opísaných v Lukášovom evanjeliu, v ktorom sa pre určenie dátumu Kristovho narodenia vychádzalo z údaja, že Kristus bol počatý o šesť mesiacov neskôr ako Ján Krstiteľ: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne vydatej za muža z Dávidovho domu, menom Jozef. A meno panny bolo Mária. […] Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci.“ (Lk 1, 26 – 27 a 36) Výpočet dňa Kristovho narodenia podľa textov evanjelií je teda hlavným a presvedčivým zdôraznením narodenia skutočného Svetla. V dejinách spásy ľudstva je takýmto pravým Svetlom Kristus, preto všetci, ktorí ho nasledujú, nebudú kráčať v tme, ale budú mať svetlo života (Jn 8, 12). Zavedenie sviatku Kristovho narodenia v 4. stor. treba preto chápať aj ako odpoveď na bludné ariánske učenie, ktoré zastavil Nicejský snem (325).

Väčšina východných liturgických textov zdôrazňuje Teofániu (Bohozjavenie), ktorá z obsahového i ideového hľadiska spája dve významné udalosti dejín kresťanskej spásy, čo sa prakticky odráža v takmer totožných bohoslužobných textoch našej cirkvi používaných na sviatok Kristovho narodenia i Bohozjavenia. Teofánia je prvotným sviatkom zameraným na oslavu zjavenia sa Boha medzi ľuďmi.

Bohoslužobné texty obidvoch týchto sviatkov sú síce temer totožné, hoci sa v kontexte sviatku Kristovho narodenia naraz pripomína aj príchod mudrcov, no už vo sviatok Bohozjavenia sa v našej cirkvi sprítomňuje najmä udalosť Kristovho krstu v Jordáne. Západná liturgická tradícia oproti našej tradícii spolu so sviatkom Kristovho krstu v Jordáne slávi aj pamiatku príchodu troch mudrcov (Troch kráľov). Vo sviatku Kristovho narodenia obdivujeme Božiu príchylnosť k človeku v podobe dieťaťa a vo sviatku Bohozjavenia sa do centra stavia božská veľkosť Krista, ktorá vyžaruje svetlo vo svete.

Ikona Kristovho narodenia
Udalosti späté so sviatkom Kristovho narodenia sú bohato sujetovo znázornené na ikone. V jej centre je jaskyňa, ktorá znázorňuje temnotu, do ktorej prichádza Kristus ako Svetlo. V jaskyni leží Bohorodička, ktorá je darom od nás ľudí Bohu. Túto skutočnosť opisuje aj stichira večierne. Hovorí sa v nej o anjeloch spievajúcich piesne, o nebesiach, ktoré posielajú hviezdu, a o mudrcoch s darmi či o pastieroch, ktorí s bázňou hľadia na tento zázrak. K tomuto sujetu sa pridružuje aj zem ponúkajúca Bohu jaskyňu a púšť s jasľami. My ľudia sme Bohu dali panenskú matku.

Bohorodička, ktorá prijala vteleného Boha, ho pre pozemský svet porodila v Betleheme (v preklade z hebrejčiny pomenovanie mesta Betlehem znamená Dom chleba). Bohorodička má svoj pohľad odvrátený od jaslí. Pozerá totiž na skormúteného Jozefa, ktorého vieru o Božom vtelení v dolnom rohu ikony spochybňuje diabol prezlečený za pastiera. Pohľad Bohorodičky vždy totiž smeruje ku každému a tam, kde môže vzniknúť akákoľvek pochybnosť viery v Boha. Vidno to nielen na ikone o Kristovom narodení, ale je prítomná v každej ikone Bohorodičky, čím sa zvýrazňuje jej túžba viesť po ceste k Bohu všetkých ľudí. Podnes sa tento motív prejavuje v zázračných a slziacich ikonách (napr. hodigitriách). Iný výklad motívu rozhovoru Jozefa s pastierom hovorí, že tým pastierom, ktorý sa rozpráva s Jozefom, nie je preoblečený diabol, ale prorok Izaiáš poučujúci ho o proroctve panenského počatia a narodení Mesiáša.

Miesto uloženia malého Ježiša pripomína rakvu, v ktorej je dieťa Ježiš ako novorodenec zavinutý do plienok, no tie skôr pripomínajú pohrebné plachty. Je to dokonalý predobraz vrcholného okamihu Božej lásky, ktorý oslavujeme počas Veľkej noci. Trojičnú symboliku dokumentuje hviezda s tromi lúčmi, ktorá sa zastavila nad miestom, kde sa Ježiš narodil. Aj ďalšie motívy ako kúpanie dieťaťa, pastieri s ovcami, náhliaci sa mudrci či králi (na koňoch alebo bez nich) sú symbolickým, skratkovitým vyjadrením sprievodných dejov, ktoré poznáme z evanjelií. Práve tieto výjavy sa spravidla stávajú dôležité v predstavách, zvykoch a obyčajach sprevádzajúcich betlehemské hry, koledy a slávnosti ľudového charakteru.

Obraz Kristovho narodenia v koledách
Koleda ako forma ľudovej zbožnosti vznikla v dôsledku synkretizmu založenom na spájaní rôznorodých prvkov a prejavov do jedného celku. Opiera sa o staré pohanské a tradičné kresťanské vnímanie motívu o príchode nového svetla (zimný slnovrat) a sujetov zviazaných s biblickou udalosťou o Kristovom narodení.

Motív radostnej noviny o príchode nového života tak úzko súvisí s budením pastierov a náhlivým putovaním troch mudrcov za svetlom. Aj vzájomné vinše o dobrej novej úrode určené hospodárovi či gazdovi sú plné želaní zdravia v rodine a rode, lásky a spravodlivosti v kolobehu ľudského života, ktorý sa tu na zemi začína narodením a končí smrťou. Koledovanie je výsledkom miešania pohanských i kresťanských vplyvov a tradícií. Svedčí o tom aj tento vinš:

Vinčuju vam, vinčuju na ščesce, na zdrave, na toto Boži narodzeňe, žebi sce mohli toto Bože narodzeňe prežic i ľepšoho še zdravši i vešelši dožic. Vinčuju išče ľudzi prjazňivi, ot Boha milojsc i poženaňe a po šmerci slavu ňebesku, korunu anďelsku u ňebe došahnuc. A išče vinčujem, žeby še vam rodzila pšeňica, žitko i proso, žeby sce ňechodzili odrati a na boso. Christos raždajetsja! Slavite jeho!

Staré pohanské zvyky zachovávané na východnom Slovensku hovoria, že počas vianočných dní, najmä prvý deň sa nič nemá robiť. Na dedinách dokonca ani vajíčka od sliepok nezbierali, aby ich po celý rok bola hojnosť, ani dobytok nenapájali v potoku, aby ho nikto nemohol uvidieť a urieknuť. Do dvora nesmel vkročiť nik cudzí, koho domáci nepoznali, lebo by mohol priniesť nešťastie. Iba koledníci smeli prísť. Vstúpiť do dvora a domu gazdu však mohli až vtedy, keď sa domácich opýtali, či môžu vinšovať. Tých potom gazdovia pokladali za anjelov zvestujúcich narodenie Krista. Počas vianočných sviatkov sa nevarilo. Ľudia jedli iba to, čo navarili a napiekli na vigíliu sviatku. Koledníci chodili po dedinách po domoch gazdov celých štrnásť dní, až do sviatku Bohozjavenia (v západnom obrade do Troch kráľov).

V prvý deň sviatku Kristovho narodenia koledníci peniaze venovali na chrám. Tých gazdovia nazývali betlehemcami, keďže so sebou niesli napodobneninu chrámu s jasličkami. Bola to skutočná zmenšenina chrámu. Chrám totiž podľa byzantskej tradície znázorňuje celý svet, je centrom kultúrneho, hospodárskeho, rodinného i osobného života veriaceho človeka. V chráme sa pri náboženských obradoch sprítomňujú biblické udalosti cirkevného roka.

Betlehemci hrali v dome gazdov betlehemskú hru, ktorá je vskutku totožná so sujetmi a výjavmi zobrazenými na ikone Narodenia. Betlehemcov v rodinách a na gazdovstvách prijímali ako pravých poslov radostnej zvesti o narodení Mesiáša.

Na koledu v niektorých východoslovenských, najmä rusínskych dedinách však chodili aj tzv. rokovy hosty (rokovyj vo význame – pravidelne každý rok), aby rozveselili hospodárstvo rozličnými veselými piesňami, koledami a hrami. V rusínskom prostredí je známa aj žartovná pieseň, ktorá pripomína zvyky pri narodení dieťaťa, keď rodičia častujú všetkých z rodiny i vinšovníkov:

Z tamtoj strany jarka

zelena fijalka,

siďať na nej pastuškove,

jiďať kašu z harka.

Boh sja nam narodyv,

bočku vina kupiv,

šytkych svjatych počastovav

i sam sja kus napiv.

A mni ne mav što už daty,

ta dav zatyčku oblizaty.

Letiť anhel s trubov,

trubiť Panu Bohu,

žeby každyj tak povidav:

Chvala Panu Bohu!

V zmiešanom obradovom prostredí východného Slovenska sa na tzv. veľké sviatky, akým je sviatok Kristovo narodenia, veriaci obidvoch obradov (západného i východného) vzájomne navštevovali. Tieto spoločné slávenia významných cirkevných sviatkov v rodinách aj podľa dvoch cirkevných kalendárov (juliánskeho i gregoriánskeho) prispelo k obohacovaniu piesňového repertoára.

Sviatok Bohozjavenia sláveného podľa gregoriánskeho kalendára v prostredí slovenských gréckokatolíkov sa označuje aj ako ruski Kračun. Podnes možno túto prax vidieť najmä medzi slovenskými gréckokatolíkmi a pravoslávnymi, ktorí používajú tzv. starý (juliánsky) kalendár. Spoločné rodinné slávenia sviatkov podľa dvoch kalendárov umožnilo nielen preberanie obyčají a zvykov, ale aj duchovných piesní.

Piesne kantori i veriaci odpisovali z rozličných iných rukopisov alebo tvorili vlastné. Vznikali ucelené zborníky piesní s repertoárom na celý cirkevný rok. Mnohé prevzaté piesne sa jazykovo i formálne prispôsobili miestnemu prostrediu, a tak sa veriaci s nimi úplne stotožnili. Preberanie duchovných piesní z rozličných jazykovo-etnických a konfesionálnych prostredí je prirodzený proces. Pokladá sa za súčasť duchovnej tradície kresťanského spoločenstva.

Známe a obľúbené piesne spontánne zľudoveli. K takýmto piesňam patrí celý rad duchovných piesní, ktoré podnes používame v prostredí Gréckokatolíckej cirkvi a dostali sa k nám napríklad z rímskokatolíckeho i protestantského prostredia už veľmi dávno. Prichádzali napríklad prostredníctvom tlačeného katolíckeho kancionála Cantus Catholici (Levoča: 1655 a Trnava: 1700). Patrí k nim napríklad pieseň Сн7ъ б9и ся4 намъ народилъ, ktorej predlohou je text piesne Syn Boží se nám narodil a nás hríšne vysvobodil zo slovenského spevníka Cantus Catholici. Pieseň sa v ľudovom prostredí šírila už skôr, o čom svedčí aj iný jej slovenský variant zapísaný v protestantskom kancionáli Cithara sanctorum (Trnava: 1636). Pieseň sa nachádza aj v Pribišovom katechizme z roku 1634 a hudobní vedci ju pokladajú za produkt domácej duchovnej piesňovej tvorby.

Ďalšou takou piesňou je Ей паненка з8миленего сн7ка намъ породила (Ej, panenka zmileného synka nám porodila, obvinuvše do jesliček jeho jest položila) a tiež pieseň Народи3лся хс7 панъ веселим8ся4 (Narodil se Kristus Pán, veselme se. Z ruže kvítek vykvetl, radujme se), ktorá je zapísaná tiež v spevníku Cantus Catholici, no svoju popularitu u veriacich má od 15. stor. V prostredí Katolíckej cirkvi sa dokonca veľmi dlho spievala po latinsky ako kant En virgo parit filium jubilemus. V cyrilskom rukopisnom Prešovskom spevníku z prelomu 18. a 19. storočia, ktorý obsahuje piesne gréckokatolíckych veriacich, je táto pieseň zapísaná v tomto znení:

Narodil se Krisztusz pan veszel me sze

z ruzsi kvitok vikvitnul radujmesze

z rodu kralyovszkeho zsivota csiszteho

Krisztusz pan narodil sze

Us mi terasz pastuskove do betlehem podzme

potzichucski pomalyucski dzetzatko nye zbutzme

jedenkazsdi gnemu klyeknye a dovernye g nemu reknye

o Jezsisku mili o Jezsisku mili

Z katolíckeho kancionála Cantus Catholici sa v religióznom prostredí našej cirkvi spieva aj duchovná pieseň Часъ радости веселости (Čas radosti, veselosti, svetu nastal nyní). V cyrilskom rukopisnom Šarišskom spevníku z prvej polovice 18. stor. sa nachádza v tejto podobe:

Часъ радости веселости свэту насталъ нн7э

Же бг7ъ вэчный неконечный народилъ сz с8 паны

в8 мэстечку выфлеемъ, в8 zселъкахъ на сламэ,

лежитъ мале пахолzтко на зимэ…

Vianočná radosť je vyjadrením túžby človeka po skutočnej a pravej hodnote lásky. Túto pravú lásku predstavuje Kristus narodený nielen v tento sviatok, lebo Boh sa ustavične rodí v každom čase, a tak sa túži narodiť práve v každom ľudskom srdci.