SLOVO O IKONE (Milan Gábor; foto: dic.academic.ru)
Názvy väčšiny ikon Bohorodičky sú odvodené od jednotlivých miest, kde sa im vzdávala úcta. Sú však aj také, ktorých mená sa spájajú s osobami, s ktorými boli späté od začiatku alebo sa im zázračným spôsobom zjavili. Takou ikonou je aj ďalšia z nich.
Dalmatská ikona Bohorodičky (rus. Далматская)
V prvej polovici 17. storočia kozák Demeter Ivanovič Mokrinský túžil po mníšskom živote, preto opustil manželku i deti a vstúpil do Nevjanského monastiera v Toboľskej eparchii. Tu bol podstrihnutý za mnícha a prijal meno Dalmat. Žil v monastieri v oddanosti Bohu a svojím životom si získal dôveru bratov, ktorí ho chceli urobiť igumenom. No pokorný mních netúžil po takom vysokom a zodpovednom postavení. Opustil monastier, z ktorého si so sebou zobral aj ikonu Zosnutia Presvätej Bohorodičky. V roku 1644 prišiel do Permskej gubernie v Šadrinskom kraji za Uralom, kde si na brehu rieky Iseti vykopal jaskyňu.
Táto zem patrila v tom čase ťumenskému Tatárovi Iligejovi, ktorý zamýšľal nezvaného hosťa vyhnať. V nočnom sne sa Iligejovi zjavila Bohorodička v červenom mafóriu a žiariacej mandorle s ohnivým mečom v ruke. Božia Matka mu prikázala, aby neubližoval a nevyháňal Dalmata, ale, naopak, daroval mu časť územia, kde by bol postavený monastier. Na jar v roku 1646 bolo územie odovzdané Dalmatovi a ešte v tom roku bol postavený monastier, do ktorého začali prichádzať tí, ktorí túžili po mníšskom živote. V septembri 1651 bol novopostavený monastier zničený a zapálený vojakmi sibírskeho chána Devlet-Gireja. Nepoškodenou zostala len ikona Zosnutia Bohorodičky. Nanovo postavená drevená cerkev bola zasvätená tomuto sviatku a bola v nej umiestnená aj Dalmatova ikona.
V roku 1707 Dalmatov žiak archimandrita Izák obnovil monastier a vybudoval v ňom kamenný Sobor Zosnutia Bohorodičky, do ktorého umiestnili aj divotvornú ikonu. Keďže v tom období boli sibírske územia často kolonizované a napádané nepriateľskými vojskami, z nariadenia cára Fiodora Alexandroviča bol monastier obohnaný kamenným múrom. V čase panovania cisárovnej Kataríny II. monastier odolal ťažkému trojdňovému obliehaniu nepriateľských vojsk Jemeljana Pugačova vďaka ochrane Bohorodičky, pred ktorej ikonou sa mnísi v monastieri vytrvalo modlili.
Do revolúcie v roku 1917 veriaci pútnici z blízkeho i širokého okolia prichádzali pravidelne dvakrát v roku 15. februára a 15. augusta do Uspenského monastiera, aby si slávnostne uctili divotvornú ikonu. Po zatvorení monastiera z nariadenia štátnej moci na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia sa mnísi rozišli do iných monastierov. Od tohto obdobia nie sú o dalmatskej ikone Zosnutia Bohorodičky ďalšie informácie.
Ikona bola ešte v roku 1702 obnovená toboľským ikonopiscom Ivanom Nikitinom. Kompozíciu tvorila klasická scéna sviatku Zosnutia, kde absentovalo zobrazenie apoštolov na oblakoch vo vrchnej časti ikony. Zdobila ju drahocenná pozlátená strieborná riza vyhotovená v roku 1800 z iniciatívy igumena Gedeona. Namiesto pôvodnej rizy archimandrita Metod objednal v Moskve roku 1864 novú, ručne tepanú striebornú pozlátenú rizu zdobenú drahými kameňmi. Ikona bola uložená v drevenej schránke dekorovanej rezbou. Prikrývala sa farebným hodvábnym závesom. Liturgickú pamiatku slávi 15. februára a na samotný sviatok Zosnutia Bohorodičky 15. augusta.