SVEDECTVO (Stanka; foto: pxhere.com)
Niektorí ľudia sú nám poslaní na určitý čas, aby nám otvorili oči a aby nám ukázali pravdu o nás samých. Človek, s ktorým som sa v tom čase stretávala, ma veľmi veľa naučil. Aj vďaka nemu som sa začala zamýšľať nad svojím životom a postupne som sa začala meniť. Opustila som svojich starých priateľov a starý život, hoci to bol veľmi ťažký a intenzívny boj. Vnímala som, ako sa o mňa zvádza veľká bitka, ale Ježiš to nakoniec vyhral a ja som dostala nový život. Spoločne sme sa rozhodli, že pôjdeme na svetové stretnutia mladých, ktoré sa konali v roku 2011 v Madride. Všetko vybavil a do Madridu sme šli ako dobrovoľníci. Po príchode do Madridu sme sa zoznámili s ďalšími Slovákmi – dobrovoľníkmi. Medzi nimi bol aj Jaro. Bol to mladý muž, na pohľad pekný, ale nič viac ani menej. Musím sa však priznať, že už od začiatku sa mi s ním veľmi dobre rozprávalo a keď sme sa náhodne stretli, hneď sme sa dali do reči. V jeden deň som mala veľmi ťažký čas a bola som veľmi smutná. Vtedy som stretla Jara pred Kostolom sv. Anny a Nádeje v Madride, v ktorom počas svetového stretnutia mávali Slováci katechézy. Hneď som sa mu bezmyšlienkovite vrhla do náručia. On nič netušiac mi svoju náruč otvoril a na nič sa ma nepýtal. Dodnes neviem, prečo som to urobila, ale pravdepodobne moje srdce už niečo tušilo… 🙂
SDM sa skončili a my sme opäť prišli domov. Všetci dobrovoľníci si medzi sebou navzájom vymenili kontakty. Hneď o týždeň sme si zavolali a zorganizovali stretko dobrovoľníkov v Košiciach. Na ďalšom stretku sme boli už iba ja a Jaro. Jaro bol veľmi vnímavý a citlivý, a hlavne bol ochotný ma počúvať a ja som mu od začiatku akosi intuitívne dôverovala.
Hovorila som mu o svojej minulosti a on o sebe. Naše svety boli také rozdielne. On chalan, čo vyrastal od detstva v kresťanskej rodine, kde modlitba bola každodennou súčasťou. Od malička bol miništrantom, chodieval na kresťanské tábory, duchovné cvičenia, do spoločenstva, na púte. Zatiaľ čo ja som chodila po baroch, chatách a diskotékach. Po nejakom čase stretávania sme sa dali dokopy. Bolo to na Veľkonočný pondelok v roku 2012. Spočiatku to bolo veľmi pekné, aj keď sme si uvedomovali, že sme obaja vyšli z úplne iných rodín. Niekedy som však mala veľké pochybnosti, či sa to dá zvládnuť. Aj on mi viackrát opakoval, či sa dokáže vyrovnať s tým všetkým, čo som prežila. Pýtal sa hlavne sám seba, či sa dokáže povzniesť nad všetky situácie, ktorými som prešla. Hoci som už bola novým stvorením, moja minulosť sa vždy nesie a bude niesť so mnou. Nedokážem ju vymazať. Bude stále so mnou ako môj tieň. Najviac sa bál toho, aby mi nikdy nevyhodil na oči moju minulosť. V týchto myšlienkach zotrvával dlhší čas a ja som videla, že sa niečo deje. Keď sme sa stretli, bol veľmi mlčanlivý a odmeraný. Nechápala som prečo.
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)
