SLOVO NA TÉMU (Marko Durlák; foto: wikimedia.org)

V predchádzajúcom článku sme popísali charizmu – dar jazykov s vysvetlením, že podľa udalosti opísanej v Skutkoch apoštolov, ako sa stala v deň Turíc v Jeruzaleme, pri zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, tí začali hovoriť rozličnými jazykmi, takže ich rozumeli aj národy nežidovského pôvodu. Cirkevní otcovia tento dar videli ako nevyhnutný na rozšírenie evanjelia po celom vtedy známom svete, aby sa radostná zvesť evanjelia mohla rýchlo rozšíriť do všetkých končín a aby sa tak naplnili slová žalmu: „Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“ (Ž 18, 6).

Charizma jazyky vysvetľovať
Keď evanjelium preniklo do všetkých kútov ríše i za jej hranice, Cirkev začala žiť a rozvíjať sa samostatne, takže táto charizma sa z kresťanských spoločenstiev vytráca. S týmto darom však úzko súvisí ďalší dar, a síce charizma tieto jazyky vysvetľovať. Prečo? Keď dotyčný apoštol alebo niektorý jeho žiak došiel do kraja, ktorého reč nepoznal, ak sa uňho v tej chvíli prejavil dar jazykov, a on sa prihováral cudziemu ľudu, takže mu mohol rozumieť, neznamená to automaticky, že aj sám hlásateľ rozumel tomu, čo hovorí, veď hovoril nadprirodzeným spôsobom. To by však znamenalo, že na službu ohlasovania boli potrební najmenej dvaja: jeden, kto hlása evanjelium pohanom, a druhý, ktorý povedané slovo vysvetlí samému hlásateľovi, keďže tento si sám nebol vedomý obsahu hovoreného slova. Mohlo to byť aj tak, že ohlasovateľ hlásal vo svojom jazyku, kým niekto iný vysvetlil poslucháčom slovo v ich reči. Boli však aj prípady, keď nositeľ daru jazykov mal zároveň aj dar vysvetľovať.

Najlepšia cesta
Kresťanská komunita v Korinte bola výnimočná nielen tým, že výskyt chariziem v nej bol intenzívnejší než v iných komunitách, ale aj tým, že korintskí kresťania práve vďaka charizmám mali o sebe vyššiu mienku a považovali sa za akúsi kresťanskú elitu. Charizmy Božieho pôvodu pripisovali sebe a pokladali sa za lepších. Apoštol Pavol to rýchlo postrehol a pokladal si za povinnosť dať týmto kresťanom primeranú lekciu. Tak sa zrodil Pavlov Hymnus na lásku (1 Kor 13, 1 – 13). Vôbec nevraví, že charizmy sú zlé, veď slúžia na budovanie Cirkvi. Ale hlavným meradlom ich pravosti je láska, bez ktorej sú ničím. „Túžte po vyšších daroch. A ja vám ešte ukážem cestu, ktorá ich všetky prevyšuje… Keby som hovoril jazykmi ľudskými a anjelskými, ale nemal by som lásku, bol by som ako cvendžiaci kov, zuniaci cimbal.“ Hovoriť jazykmi ľudskými znamená hovoriť rozličnými jazykmi cudzích národov. Je to veľká vec, lebo človek vďaka znalosti jazykov sa aj v cudzom svete necíti cudzo a stiesnene. A predsa najväčšiu vnútornú slobodu nám dáva láska, bez ktorej aj znalosť jazykov vyznie tupo ako cvendžiaci kov. Ba nielen znalosť ľudských, ale aj anjelských jazykov Pavol pokladá za nič, pokiaľ nám chýba láska. Výraz „anjelské jazyky“ je ľudský výraz na označenie toho, ako sa anjeli dorozumievajú medzi sebou. Nemajú telo, preto ani nemôžu komunikovať spôsobom, ako to robíme my. Anjelské spevy počuli proroci Izaiáš, Daniel, Ezechiel či Zachariáš. No dokonca keby mal človek schopnosť komunikovať aj anjelským spôsobom, bez lásky bude ťažkopádny, ba priam neznesiteľný.

Pred láskou musia ustúpiť aj také veľké dary ako proroctvá, poznanie, ba aj silná viera. „Keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu, a mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, ale nemal by som lásku, ničím by som nebol.“ Ako dôkaz toho, že ani schopnosť prorokovať negarantuje ľuďom spásu, slúžia nám príklady zo Svätého písma. V Starom zákone vidíme prorokovať Balaama, v Novom zákone proroctvo vyslovuje veľkňaz Kajfáš, keď hovorí, že je lepšie, ak jeden človek zomrie za ľud, než by mal zahynúť celý národ (Jn 11, 51). Bolo to veľké a pravdivé proroctvo, ale Kajfáša to neurobilo lepším. „A keby som aj poznal všetky tajomstvá,“ pokračuje Pavol. Judáš, jeden z Dvanástich, poznal veľké tajomstvá. Patril k malému kruhu Ježišových najbližších. Videl viac než iní ľudia. Počul od Ježiša viac než iní ľudia. Napriek tomu, že bol zasvätený do veľkých Pánových tajomstiev, vyslúžil si označenie „syn zatratenia“.

„Keby som rozdal chudobným celý svoj majetok, keby som vydal svoje telo, aby som bol spálený, ale nemal by som lásku, nič by mi to neosožilo.“ Možno rozdať celý svoj majetok, a pritom nemať lásku? Dá sa to vôbec? Áno, dá sa. Deje sa to vtedy, ak niekto pod rúškom charitatívnej dobročinnosti neponúka núdznym (a nie vždy zo svojho) nejakú pomoc preto, že ich má rád, ani preto, že v nich vidí Krista, ale preto, že si na úbohých ľuďoch buduje vlastnú reklamu. Pred takými ľuďmi Ježiš dôrazne vystríha: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám, už dostali svoju odmenu.“ (Mt 6, 1 – 2) Zdá sa, že apoštol Pavol celý hymnus graduje a posúva až do nepochopiteľných rozmerov. Spomína obetovanie vlastného tela pre Boha, čo môžeme chápať ako mučeníctvo, a predsa z toho nemusí plynúť žiaden osoh. Mučeníctvo sa považuje za najvyšší prejav lásky k Bohu. O mučeníkovi sa hádam ani nepochybuje, či je v nebi. A predsa Pavol to spochybňuje, keď vraví, že aj také vysoké gesto, ako je obetovanie vlastného tela, bez lásky vlastne neslúži ničomu.

Istý Saprikios, antiochijský kňaz, bol veľmi dobrým priateľom laika menom Nikefor. Raz sa však rozišli v zlom. Nikefor to rýchlo oľutoval a hľadal cestu, ako sa so Saprikiom zmieriť, ale bezvýsledne. V tom čase vypuklo prenasledovanie kresťanov. Bolo to za vlády cisára Valeriána. Saprikios, keďže bol kňazom, bol uväznený. Vo svojej viere stál neoblomne, za čo mu hrozilo sťatie hlavy. Keď sa to jeho niekdajší priateľ Nikefor dozvedel, ponáhľal sa za ním, aby sa zmierili a zabudli na staré nezhody. Ale Saprikios naďalej nemal záujem. A vtedy sa stala zvláštna vec: Božia milosť akoby Saprikia opustila a on sa zriekol Krista vo chvíli, keď už mal víťazný veniec mučeníctva na dosah. Trpel a bol ochotný všetko vytrpieť. Nemal však lásku, a tak nemal ani žiaden osoh z utrpenia, ktoré podstúpil. Preto nám neostáva nič iné, iba súhlasiť s apoštolom Pavlom, že všetky duchovné dary, akokoľvek vznešené, akokoľvek nádherné a hlboké, akokoľvek výnimočné a vymykajúce sa z bežného rámca, sú kresťanovi nanič, ba čo viac, môžu mu byť na záhubu, ak nie sú sprevádzané láskou, ktorá je trpezlivá, ktorá je dobrotivá. Nezávidí, nevypína sa, pýchou sa nenadúva. Nie je nehanebná, nehľadá vlastný záujem, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlo. Neteší sa z nespravodlivosti, ale v pravde nachádza radosť. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Všetky mimoriadne prejavy Ducha a jeho charizmy sú len dočasné. Slúžia na budovanie Cirkvi po istý čas, no potom prestanú. Raz dokonca prestane i viera a nádej, lebo vo večnosti nájdu svoje naplnenie. Len láska nikdy nezanikne.

Kritérium lásky je preto neklamným znakom pravosti chariziem. Ak sa niekto chváli tým, že je obdarovaný mimoriadnymi darmi Ducha, stačí si preveriť jeho lásku, ktorá má konkrétnu podobu v konkrétnych skutkoch. Pokiaľ skutky chýbajú, taký človek sa chváli iba lístím, ktoré je možno pekné na okrasnom strome, ale ovocie mu chýba. Spomeňme si, že Ježiš sa zastavil pri figovníku, lebo hľadal na ňom ovocie. Ale keďže na ňom našiel iba lístie, preklial ho. Na toto upozorňuje aj sv. Augustín v komentári na Prvý list sv. apoštola Jána: „Ak sa dnes potvrdenie prítomnosti Svätého Ducha nedeje cez tieto (mimoriadne) znaky, na základe čoho sa má človek presvedčiť, že prijal Svätého Ducha? Skúmaj svoje srdce: ak totiž miluje svojho brata, Boží Duch v ňom ostáva. Nech sa skúma a preveruje seba samého pred Bohom. Nech sa pozrie, či miluje pokoj a jednotu, či miluje Cirkev rozšírenú po celom svete. Dopytuj sa svojho srdca, aby si neriskoval, že sviatosť síce prijmeš, ale bez jej účinkov. Skúmaj svoje srdce a pokiaľ v ňom máš lásku k bratovi, môžeš byť pokojný. Bez Božieho Ducha nemožno mať lásku, lebo Pavol volá: ,Božia láska sa vyliala v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám bol daný‘ (Rim 5, 5).“

Keby kresťanstvu táto láska chýbala, hoci by sa Cirkev hemžila nespočetnými mimoriadnymi znakmi a charizmami, kresťanstvo bez lásky bude len soľou, ktorá stratila chuť a nie je už súca na nič. Bez lásky, ktorá sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, nemožno získať nových členov pre Cirkev, keďže chýba základný motív, pre ktorý by sa mali stať kresťanmi. Sv. Ján Zlatoústy už v 4. stor. so smútkom konštatoval, že život mnohých kresťanov pôsobí skôr odpudzujúco než príťažlivo. Svojim poslucháčom pripomínal: „Pri takom spôsobe života (aký vediete), na základe čoho by mali (neveriaci) uveriť? Na základe zázrakov? Ale veď tie prestali. Na základe kontaktu s nami? Ale veď to ich zničí. Na základe lásky? Ale veď po nej už neostal ani len malý znak. Pre tento dôvod sa raz budeme zodpovedať za škody, ktoré sme spôsobili nielen vlastnými hriechmi, ale aj pre hriechy iných.“

Svätý Duch sa môže prejavovať mnohorakým spôsobom. Veď ho voláme darcom sedmorakých darov, čo je vyjadrenie plnosti. Po týchto daroch je dobré túžiť, ale aby sme sa nenechali oklamať a nepodľahli márnosti, sám Ježiš, keď umýval pri poslednej večeri nohy svojim učeníkom, nám ukázal, že kráľovská cesta, ktorá je istá, je cesta lásky. Tak to vyjadrila i sv. Matka Terézia: „Ovocím lásky je služba.“ Preto ten, ktorý je tichý a pokorný srdcom a ktorý nás vyzval: „Učte sa odo mňa!“, nepovedal to vtedy, keď kriesil mŕtvych alebo vtedy, keď kráčal po vode, nepovedal to ani vtedy, keď vyháňal démonov. Naše učeníctvo, členstvo v jeho škole, potvrdil slovami: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať.“ A to možno iba vďaka Božiemu Duchu, ktorý nám bol daný.

(dokončenie z predchádzajúcich čísel)