SLOVO V RODINE (Janka Šípošová; foto: pxhere.com)

Problematika tzv. domáceho násilia vo všeobecnosti už nie je tabu. Týka sa to nielen odbornej, ale aj všeobecnej diskusie. O tejto téme sa hovorí dosť často, čo ju na jednej strane zviditeľňuje, na druhej je často sprevádzané nedostatočným porozumením, schematizmom a mýtmi. Predovšetkým je to však stále „zakliata“ téma, keď ide o konkrétne prípady v našom okolí alebo dokonca nás samých.

Ide o to, že zatiaľ čo vo verejnej diskusii máme často poruke jednoznačné postoje a súdy (a neváhame ich vysloviť), pokiaľ vieme o prípadoch domáceho násilia v našom blízkom okolí, strkáme hlavu do piesku a nechceme o tom hovoriť. Podobne ako keď sa vyhýbame ťažko chorým a nechceme vidieť (vedieť), a hovoriť o smrti. Je nám to nepríjemné, nevieme, čo robiť, myslíme si, že nevieme pomôcť, a tak to vo svojom vedomí potlačíme. Buď problém vôbec „nevidíme“, alebo si povieme, že na to sú úrady a odborníci, aby ho vyriešili. Tí však často o konkrétnom probléme nevedia a obete samy dlhodobo o tom nehovoria. Treba obetiam čím skôr podať pomocnú ruku, prekonať zábrany a spolu hľadať pomoc.

Násilie v rodine môže mať rôzne podoby a intenzitu a neodborník sa môže obávať, že to nevie dobre odhadnúť. Medzi rozšírené názory patrí ten, že veď „polícia aj tak nič neurobí, preto nemá zmysel niečo podnikať“. Tento názor škodí, pretože:

• nie vždy musí ísť o trestný čin v zmysle zákona, preto nemusí nastať trestné stíhanie či odsúdenie páchateľa, a predsa možno intervenovať, napr. prostredníctvom pomáhajúcich organizácií a dosiahnuť zmenu;
• dnes už sú vhodnejšie nastavené legislatívne podmienky aj na stíhanie vážnych foriem domáceho násilia; aj pri tom je však vhodné využiť pomoc špecializovaných organizácií.

Podľa zákona je trestným činom domáceho násilia trestný čin spáchaný násilím alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi, bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.

Psychologicky možno násilie páchané blízkou osobou chápať ako zraňujúcejšie, pretože je páchané často nenápadne (okolie o tom nevie, ťažšie sa dokazuje) a býva spravidla opakované a/alebo dlhotrvajúce.

V porovnaní s tým, keď rovnaký trestný čin spácha cudzia osoba, dáva zákon obetiam väčšiu ochranu a mal by jej zaručiť prístup k bezplatnej kvalifikovanej odbornej pomoci. Na druhej strane, voči blízkym páchateľom sú trestné sadzby pri rovnakom trestnom čine (napr. poškodenie zdravia a iné) v porovnaní s cudzími páchateľmi spravidla prísnejšie.

Za domáce násilie sa považujú skutky násilia, aj keď obeť a páchateľ (už) nežijú v spoločnej domácnosti a nemusia byť nevyhnutne v príbuzenskom vzťahu. V praxi sa často stretávame napr. s tým, že násilie pokračuje aj po odlúčení bývalých partnerov. Vyhrotenú podobu potom mávajú činy nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania (stalking) alebo nátlaku.

Každý násilný trestný čin páchaný blízkou osobou je trestným činom domáceho násilia. V rámci toho trestný zákon pozná špecifický trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona, zákon č. 300/2005 Z. z.).

Tento trestný čin spácha ten, kto

1. blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť;
2. bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy, alebo vzdelávania;
3. nútením k žobrote alebo opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav, alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie;
4. vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie;
5. neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať.

Skutky domáceho násilia sa dejú spravidla bez svedkov. Pokiaľ sa však odohrávajú v rodine, bývajú svedkami a súčasne aj obeťami vždy aj deti, aj keď násilie nie je namierené priamo na ne. Tie sú mnohonásobne zraňované a odnášajú si neblahé následky do svojho ďalšieho života. Zvyčajne však o svojich skúsenostiach nehovoria, preto je dôležité, aby okolie vnímalo podozrivé zmeny v ich správaní alebo vzhľade a upozornilo na to príslušné orgány. Ak nie je istota, môžu sa poradiť s odborníkmi (detskí lekári, školskí psychológovia), obrátiť sa na pomáhajúce organizácie alebo zavolať na telefonické linky pomoci. Nápomocné by v tom mali byť orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Nie je dobré rozdeľovať domáce násilie na násilie na ženách a násilie na deťoch, keďže v jednej rodine je spravidla páchateľ ten istý a aj pomoc obetiam treba riešiť spolu. Vhodnejšie je hovoriť o „násilí páchanom blízkou osobou“ a od toho odvíjať aj snahy o pomoc a riešenie zlej situácie. Pomôcť treba v prvom rade obetiam, a potom aj páchateľom. Vo svete a v menšej miere aj na Slovensku sa realizujú intervenčné a edukačné programy pre páchateľov násilia. Je ich však málo, tak ako aj služieb pre obete, a nie sú podporované systematicky, takže napriek bohatým vedomostiam i skúsenostiam stále nemáme zabezpečenú ľahko dostupnú pomoc.

Nebýva výnimkou, že ani dospelé obete domáceho násilia sa so svojím trápením nezdôverujú. Bráni im v tom hanba, strach, závislosť (ekonomická i psychologická) na páchateľovi, nedôvera voči okoliu a často aj nedôvera v seba až sebaobviňovanie. Často pomôže vykročiť smerom k odbornej pomoci osoba, ktorej obeť dôveruje alebo je pre ňu autoritou. Pre obete násilia funguje dnes viacero organizácií, ktoré môžu poradiť a pomôcť. Mnoho ľudí uprednostňuje telefonický kontakt, treba však dodať, že ten by mal byť naozaj len miestom prvej pomoci, poskytnúť základné informácie a kontakty na poradne či centrá pomoci obetiam.

Poznámka na záver:
Tento článok nechce podsúvať predstavu, že páchateľmi domáceho násilia sú len muži. Sú nimi aj ženy (partnerky alebo matky) a poznáme aj tragické prípady týrania detí obidvomi rodičmi. Zlo má rozmanité formy. V boji proti nemu musíme byť ostražití a odvážni.