PREDSTAVUJEME (Ján Krupa; foto: www.facebook.com/StAndrewRussianGreekCatholicParish)
Tolerančný edikt, ktorý v roku 1905 vydal cár Mikuláš II., dal podnet na zakladanie katolíckych komunít byzantsko-slovanského obradu v Ruskom impériu. Túto činnosť veľmi podporoval ľvovský gréckokatolícky metropolita Andrej Šeptický.
Pád cárskeho režimu (február 1917) a zrod provizórnej vlády umožnili Šeptickému uplatňovať mimoriadne právomoci, ktoré mu udelil pápež Pius X.
Šeptický zvolal v Petrohrade v máji 1917 synodu ruského katolíckeho kléru, na ktorú prišli zástupcovia latinskej hierarchie v Rusku, ale aj ôsmi katolícki kňazi byzantsko-slovanského obradu: Leonid Feodorov, Alexej Zerčaninov, Ivan Deubner, Evstafij Susalev, Gleb Verchovskij, Trofim Semjackij, Diodor Kolpinskij a Vladimír Abrikosov.
Ruský apoštolský exarchát
Šeptický zjednotil ruských gréckokatolíkov v exarcháte. Minister pre náboženské otázky v provizórnej vláde Anton Kartasev uznal existenciu Ruskej katolíckej cirkvi byzantsko-slovanského obradu a nomináciu Leonida Feodorova za jej prvého exarchu.
Synoda prijala 68 uznesení, ktoré sa týkali cirkevnej disciplíny, liturgie a vydávania náboženskej literatúry pre katolíkov v Rusku.
Latinské kánonické právo zaväzovalo gréckokatolíkov len vtedy, keď takáto povinnosť bola výslovne uvedená. Exarcha mal jurisdikciu len na ruskom území a jeho autorita sa nemohla rozšíriť na Ukrajinu a Bielorusko, lebo tieto regióny podliehali inému exarchátu.
Duchovní exarchátu museli používať cirkevné rúcha ruskej tradície vrátane strieborného náprsného kríža, ktorý bol povinný počas bohoslužieb. Rehoľníci mali povinnosť nosiť bradu, no nemuseli mať pre mníchov tradičné dlhé vlasy, bol im uložený zákaz fajčiť.
Po oficiálnom uznaní kňazi exarchátu dostávali štátnu mzdu a v Petrohrade mohli využívať časť budovy, ktorá kedysi patrila jezuitom, vyhnaným z Ruska na začiatku 19. storočia. Po boľševickom prevrate (november 1917) mohol gréckokatolícky exarchát riadne fungovať len počas občianskej vojny (1917 – 1922).
Na konci roku 1922 žilo v Petrohrade približne dvesto, v Moskve okolo sto gréckokatolíkov. V Saratove v centrálnom Rusku vytvorilo päťdesiat rodín pod vedením ruského katolíckeho kňaza Alexeja Onesimova gréckokatolícku farnosť. A najmenej dvesto ďalších gréckokatolíkov bolo roztrúsených v rozličných častiach Ruska.
Po založení Sovietskeho zväzu (1922) komunisti zatkli a na niekoľko rokov internovali exarchu Feodorova. Po jeho smrti (1935) metropolita Šeptický vymenoval za exarchu svojho brata Klementa (1939). Nový exarcha sa však nedokázal etablovať v Rusku, a tak po druhej svetovej vojne exarchát de facto prestal existovať.
S dejinami exarchátu súvisí založenie jezuitami vedeného pápežského kolégia Russicum (1929) v Ríme, s ktorým bola spätá nádej na misijnú prácu v Rusku a medzi ruskými emigrantmi.
Charbinský exarchát pre ruských emigrantov
V dôsledku občianskej vojny veľa Rusov začiatkom roku 1918 emigrovalo do Mandžuska. Sústredili sa hlavne v Charbine. Ruské gréckokatolícke hnutie v tejto oblasti vzniklo vďaka spontánnym kontaktom medzi ruským pravoslávnym a rímskokatolíckym klérom.
V roku 1923 charbinský pravoslávny kňaz Konstantin Koronin prestúpil na katolicizmus a so skupinou svojich stúpencov založil gréckokatolícku komunitu. V roku 1928 Svätá stolica zriadila Ordinariát pre Rusov byzantsko-slovanského obradu v Čínskom impériu. Za prvého ordinára s titulom archimandrita bol vymenovaný marianista Fabian Abrantowicz. Po pripojení Mandžuska k Japonsku (1931) došlo k ohraničeniu jurisdikcie ordinariátu na Mandžusko.
Prvý rektor Russica, slovenský jezuita Vendelín Javorka odišiel v roku 1934 z Ríma pracovať do ruských misií v Charbine a Šanghaji.
V roku 1939 Abrantowicz vycestoval do Európy, odkiaľ sa mu už nepodarilo vrátiť. Za nového archimandritu, ktorý povýšil na apoštolského exarchu pre Rusov byzantsko-slovanského obradu a pre všetkých veriacich východného obradu v Mandžusku, bol vymenovaný marianista Andrej Cikota.
V auguste 1945 sovietske vojsko okupovalo Mandžusko a v nasledujúcom roku sa Charbin ocitol pod kontrolou čínskej ľudovej oslobodzovacej armády. Koncom decembra 1948 čínski komunisti zatkli všetkých kňazov exarchátu a vydali ich Sovietom. Exarchát, ktorý mal okolo 150 veriacich, de facto zanikol.
Ruskí gréckokatolíci na Západe
Ruskí gréckokatolíci dokázali prežiť v ruskej diaspóre mimo Sovietskeho zväzu a východného bloku. Na Západe nikdy nedosiahli exarchát. Podliehali bezprostredne Kongregácii pre východnú Cirkev. Mnoho rokov mali aspoň vlastného biskupa. Ten však nepožíval skutočnú jurisdikciu a pôsobil len ako svätiaci prelát. Reprezentoval ruskú gréckokatolícku komunitu pri pápežských bohoslužbách. Keďže bol delegátom východnej kongregácie, plnil podobnú úlohu ako apoštolský vizitátor.
Ako ruský gréckokatolícky biskup pôsobil Prancičkus Bucys (1872 – 1951), Alexander Evreinov (1877 – 1959), Pavel Meletev (1880 – 1962), Nikolaj Avtonomov (1889 – 1979) a Andrej Katkov (1916 – 1996).
Evreinov, Meletev, Avtonomov a Katkov pochádzali z ruských pravoslávnych rodín. Bucys, Evreinov a Katkov slúžili v Ríme ako svätiaci preláti a obradoví biskupi. Biskup Evreinov bol ako úradník Štátneho sekretariátu blízkym spolupracovníkom arcibiskupa Montiniho, neskoršieho pápeža Pavla VI.
Od roku 1950 sa ruský gréckokatolícky klérus schádzal každoročne na rozličných miestach s cieľom posilniť solidaritu medzi komunitami. V rokoch 1978 až 1992 boli gréckokatolícki Rusi na Západe zorganizovaní v istom druhu delegácie Kongregácie pre východné cirkvi. S nástupom perestrojky (1987) sa však pozornosť Vatikánu sústredila na problémy katolíkov latinského obradu v Rusku.
Na konci 70. rokov ruské gréckokatolícke farnosti existovali v sedemnástich krajinách: v Argentíne, Austrálii, Belgicku, Brazílii, Fínsku, Francúzsku, Grécku, Holandsku, Izraeli, Juhoslávii, Kanade, Nemecku, Portugalsku, Španielsku, Švajčiarsku, Taliansku a USA.
Dnes ruskí gréckokatolíci predstavujú malú skupinu, okolo 3 500 duší, a ruský etnický prvok v ich farnostiach značne poklesol. Už v 60. rokoch začali mnohé farnosti vydávať svoje časopisy vo francúzštine alebo angličtine.
Farnosti ruských gréckokatolíkov, ktoré v súčasnosti spadajú pod miestnych rímskokatolíckych biskupov, dodnes existujú v Taliansku (Rím: chrám kolégia Russicum), vo Francúzsku (Paríž a Lyon), v Nemecku (Mníchov a Essen), vo Fínsku (Myllyjärvi at Espoo), v Brazílii (Ipiranga-Sao Paolo) a Argentíne (Buenos Aires). V Severnej Amerike sú farnosti ruských gréckokatolíkov v New York City a v El Segundo pri Los Angeles.
Gréckokatolíci v Rusku dnes
Po páde komunizmu sa exarchát v Rusku zatiaľ nepodarilo oživiť. V roku 2004 Ján Pavol II. vymenoval biskupa latinskej Diecézy Premenia Pána v Novosibirsku Josepha Wertha SJ za ordinára pre gréckokatolíkov v Rusku. Na Sibíri sú oficiálne zaregistrované štyri gréckokatolícke farnosti. Dve nezaregistrované komunity existujú v Moskve, jedna v Obninsku a jedna v Petrohrade. Celkovo je v Rusku dvadsaťdeväť gréckokatolíckych komunít, ktoré nie sú zaregistrované, ale fungujú. Gréckokatolíkov je okolo tritisíc.
