PRÍBEH (Marta Gromošová; foto: pexels.com)
V lete nám bolo dopriate nevídané potešenie. Na dva týždne nám deti požičali svoje deti, teda naše dve vnúčatá. Do auta sme naložili najmladšiu Gromošku, najstaršiu vnučku a najmladšieho vnúčika. Tu by som mala pokračovať ako žiaci v slohovej úlohe vetou: „A vyrazili sme!“ Ibaže nás zastavila na dve hodiny strašná dopravná nehoda na diaľnici, len pár kilometrov za hlavným mestom. Áno, ten kamión, čo preletel… Vrtuľníky, zranení, zápchy… Veď ste to počúvali v rádiu celé popoludnie.
Po hodinke bezmocného vyčkávania a zháňania informácií na internete sme sa s manželom začali nespokojne obzerať. Po nemeckej diaľnici by už pobiehali zdravotnícki záchranári v oranžových vestách, čakajúcim by rozdávali tekutiny a teplé deky. A u nás? Viacerí účastníci našej posádky podcenili množstvo tekutín a odpíjali z mojej železnej zásoby vody, pomaly takej teplej, že sa v nej dali poľahky umyť dolné končatiny. Nuž čo, vďaka Bohu, neboli sme v poškodených dopravných prostriedkoch ani na konci zápchy, ktorá sa pomaly rozpúšťala až do nášho príchodu domov v neskorých večerných hodinách. Detská osádka mala za sebou deväťhodinovú cestu od mora, transport do Prešova zvládla bez viditeľnej ujmy.
A zasa slohové klišé – čakali na nás…
Ako sme si vlastne my dvaja predstavovali dva týždne s vnúčencami?
Pripraviť miesta na spanie, zostaviť jedálny lístok a nostalgické spomienky na naše rodičovstvo očistiť od prílišného optimizmu a sebeckej nafúkanosti obrazu láskavých, trpezlivých, milujúcich, chápavých, jednoducho dokonalých starých rodičov. Navyše bolo treba hneď v zárodku potláčať katastrofické scenáre typu: stať sa môže čokoľvek. Pane, len nie „čokoľvek“, nech deti prežijú v zdraví našu starorodičovskú starostlivosť, nech sa nezrania, nech im chutí, nech sa nevadia, nech sa nepohádame ani my, nech dokážeme tých štrnásť nocí spať aj v provizóriu rozkladacieho gauča a ruskej postele.
Nebol čas ani priestor na afektovanú starostlivosť, zveličované chválenie detskej dokonalosti… Vnúčatá sú skvelé ľudské bytosti, ďalší z nezaslúžených darov… Ich prítomnosť v našich životoch len potvrdila potrebu nechať ich prichádzať k Ježišovi a poriadne ich držať za ruky, aby sme sa k nemu tiež priblížili. Aspoň o kúsoček.