ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: Martina Lipáková)
Leto je výnimočný čas pútí. Zvlášť mariánskych. Niektorí veriaci idú do Levoče, Litmanovej, Klokočova či Ľutiny. Iní idú za hranice a ich častým cieľom je Medžugorie. Cestovanie na toto miesto, ako i vlastné zážitky priblížil jeden z mnohých dopravcov pán Marián Lipák z Prešova.
Pán Lipák, ako ste sa dostali od svojho pôvodného podnikania k organizovaniu autobusovej dopravy do Medžugoria?
Spôsobila to vlastne túžba mojej manželky Moniky, ktorá chcela ísť do Lúrd a Fatimy. Moja mama jej navrhla Medžugorie. Ale keďže nerada chodí sama, tak na túto cestu pozvala aj mňa. Moja prvá myšlienka bola plná strachu, lebo nikdy som autobusom necestoval a do Medžugoria je to tisíc dvesto kilometrov. Hneď po nej prišla ďalšia: Ja sa mám modliť dvanásť, štrnásť, pätnásť hodín? O to väčší strach som mal zo samotného týždňového pobytu, z modlitby od rána do večera. Vieru som vnímal ako mnoho chlapov – ísť v nedeľu, vo sviatky do cerkvi, dodržať pôst. Toto všetko však zmenil dotyk Medžugoria, dotyk Márie.
Aký to bol dotyk?
Neviem. Možno to bolo viac času s Bohom. Tam sa vo mne niečo zmenilo. Prestal som mať strach z dĺžky modlitby. Ba naopak. A tak som o rok zorganizoval pre svoju rodinu znova zájazd do Medžugoria. Tam však prepravca dramatickým opisom cesty vystrašil moju manželku, a tá sa odmietla vrátiť autobusom. Musel prísť po nás syn autom. Potom som si už prenajal autobus od skúsenejších dopravcov a začal som organizovať púte. S tým všetkým prichádzala túžba podeliť sa s tým, čo som ja v Medžugorí dostal. Chcel som, aby aspoň desať percent z toho dostali aj iní. No ak zájazd viedol niekto iný, nemohol som im ponúknuť vlastnú skúsenosť. A tak som na darovanom multivane začal robiť púte. A záujemcov bolo stále viac.
Vrátim sa k tej vašej prvej ceste. Prečo ste nakoniec napriek strachu išli do Medžugoria?
Som zvedavý človek. To hovorím aj ľuďom v autobuse. Rád spoznávam svetské i duchovné veci. Počul som, že v Medžugorí sa nebo dotýka zeme. Dovtedy mi to nič nehovorilo. Ale keď som vystúpil na horu zjavenia a na Križevac, zažil som niečo zvláštne. Prestal som vnímať nervozitu a stres a mal som pocit, že som vošiel do iného sveta, do inej dimenzie. Vtedy som si kľakol a v mojom vnútri sa zrodila myšlienka, že zbytočne nosíme v sebe toľko vecí. A až tu bez nich nájde človek pokoj. Nezažil som žiadne zjavenie. Ale zažil som pokoj. Odvtedy vnímam, ako sa ľudia naokolo niekam ponáhľajú, akoby chytali niečo, čo sa chytiť nedá. Odvtedy sa snažím nechytať niečo, čo sa chytiť nedá.
Spomínali ste zmenu vo vašom vnútri. Ako sa prejavila navonok?
Rôzne. Kedysi som mal rád pivo. Nie cez týždeň, ale v piatok večer a cez víkend som si doprial. V Medžugorí som prosil, aby som naň stratil chuť. Povedal som Bohu a Márii o svojej slabosti. Priznal som sa, že som bezmocný, že neviem prestať. Prosil som, aby sa o to postarali. A funguje to.
Nie každá zmena bola pozitívna, nie každá mi priniesla hneď viac pokoja, uspokojenia. Napríklad mi v tom čase ochorela dcéra. Mnohí mi vraveli, že či som sa preto obrátil, aby sa toto stalo. Ja som z toho nevinil Boha a dnes je dcéra zdravá. Nijako to neovplyvnilo moju túžbu voziť ľudí do Medžugoria. No potreboval som autobus, a tak som povedal Bohu: „Ak ty chceš, aby som vozil viac ľudí, mal by si zariadiť aj to, aby som ich mal na čom odviezť.“ A o dva mesiace mi jeden prepravca ponúkol možnosť odkúpiť autobus. Ešte bolo treba vybaviť veľa administratívy. Až som začal strácať chuť ísť ďalej, ale sila Medžugoria bola silnejšia. Rodina mi vtedy veľmi pomohla. A pred štyrmi rokmi sme už išli svojím autobusom. V Medžugorí pri modrom kríži som prosil Boha: „Prosím ťa, daj, aby som púte nerobil tak, ako ja chcem, ale ako ty.“ Odvtedy púte neboli podľa mojich predstáv. Ale keď som ich dal Bohu, nemal by som sa sťažovať. Niektorí sa ma pýtajú, či sa cítim svätý, svätejší. Odpovedám: „Viem, aký som bol, viem, aký som, neviem, aký budem, no viem, že chcem byť lepší.“
Neľutovali ste svoje želania?
Nie. Prečo pýtať? Prečo veriť? Prečo sa zdôverovať? Prečo sa odovzdať Bohu, Márii? Lebo so sebou som im odovzdal svoje túžby, svoje pochybnosti. Začal som prosiť o druhý autobus, lebo jeden už nestačil. Manželka mi vravela, že už chcem asi veľa. A verte mi, minulý rok vo februári prišiel aj ten. Ďakovať a prosiť nikdy nie je márne. Dnes sa až bojím prosiť, lebo to bude vyplnené. Funguje to. Človek si to neuvedomuje, ale stačí iba poriadne vnímať. Boh nám dáva toľko všetkého doslova na dlani. A tak mu ráno odovzdávam seba, svoju rodinu, aktivity i celý deň. A odvtedy sa život môj i mojej rodiny zmenil k lepšiemu. Často Boha len prosíme. No stačí sa stíšiť a počúvať jeho hlas. A zistíte, že to ani nepotrebujete.
Najviac sa ma však dotýka iná zmena. Človek v Medžugorí prestáva klamať. Sám sebe, Bohu i iným. Prestáva bagatelizovať svoj hriech. Prestáva ho zakrývať hriechom iných. Hriech nemôže byť polovičný. Je alebo nie je. A ak sa človek stíši, vtedy sa myseľ začne napĺňať niečím podstatným.
Koľkokrát ste boli v Medžugorí?
Už skoro šesťdesiatkrát. A každá táto cesta je iná. Ľudia, modlitby, príbehy. Dokonca i každý výstup na Križevac. Všetko je jedinečné. Aj vďaka dcére Martine, ktorá s nami cestuje od deviatich rokov, som vnímal každý zájazd inak. Spočiatku som sa zameral na svoju generáciu. Názory iných generácií som až tak nevnímal. Dnes chápem, že generácie nie sú dôležité. Dôležitá je spoločná myšlienka, spoločná túžba po Bohu. Dnes sme na púti jedna rodina.
Pri klaňaní sa krížu alebo Eucharistii som tam videl čudné situácie. Mnohí, ktorí tam prišli iba zo zvedavosti s potmehúdskym úsmevom na perách, zmenili svoj názor. Jedna pani pri vyslovení mena Presvätej Bohorodičky stále padala na zem. Iný muž v autobuse veľmi hrešil. Nadával každému, všetci boli zlí, iba on bol dobrý. V Medžugorí sa mi stratil z očí. No keď sme sa vracali domov, prišiel a povedal mi, že prestal hrešiť. A naozaj prestal. V autobuse mi mnohí povedali: „Dačo tu na tom Medžugorí je.“ A naozaj je. Istá malá žena v Medžugorí len tak odhodila asi päťdesiatkilovú lavičku. To bol jeden z mnohých prejavov zlého na tomto mieste.
Niekedy som bol v Medžugorí mimo sezóny a mal som čas porozprávať sa s miestnymi ľuďmi. Pochopil som, aký veľký význam a dosah má ľudské slovo. Dostal som od nich školu reči. Vyslovené slovo sa už nedá vrátiť späť. Ľudia v autobuse často spomínajú zlorečenia, nadávky, ťažké slová. Aj ja som kedysi vyslovil slová, ktoré som už nemohol vrátiť. A ľutoval som to.
Zažívate teda tento dotyk z Medžugoria stále i dnes?
Vždy. Pri každej púti. Keď som prestal piť alkohol, chcel som prestať fajčiť. Syn tomu neveril. Povedal, že keď prestanem, tak mi kúpi nové auto. Nasledovalo osem týždňov trápenia. A až keď som pri modrom kríži prosil o milosť prestať fajčiť, vtedy sa to skončilo. Dovtedy som 35 rokov vyfajčil celú škatuľku denne. Je to už šiesty rok. Ani jednu jedinú cigaretu. A tak som dostal auto. Teraz sa niekedy zo žartu spýtam ľudí okolo seba, či sa nechcú o niečo staviť, lebo by som prijal ďalší autobus. Kto neverí, nech to sám vyskúša. Pozývam každého, aby šiel na púť na mariánske pútnické miesto. Kde pôjde, kedy pôjde, s kým pôjde, ako pôjde – to nech sa rozhodne každý sám. Podstatné je, aby išiel. Podstatné je veriť Bohu, že to, o čo na týchto miestach budeme prosiť, nám bude aj dané.
