SLOVO V RODINE (Ľubomír Petrík; foto: nationalfamilyprayermonth.org)

Cirkev žije z Eucharistie. Je to názov poslednej encykliky Jána Pavla II. Žijeme zo slávenia eucharistie, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv. Keď to rozšírime, môžeme povedať, že Cirkev žije zo slávenia sviatostí.

Podstatnou súčasťou katolíckej viery je viera v sedem sviatostí, sedem svätých tajomstiev, ktoré sú prameňom večného života.

Hlbokým vyjadrením sviatostného života môže byť Božie slovo: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať, a on so mnou.“ (Zjv 3, 20) Vo sviatostiach prijímame Ježiša Krista, ktorý nás pozýva do spoločenstva s ním. Teda sviatosti sú vyjadrením spoločenstva Kristovej Cirkvi. Nielen všeobecnej, ale aj domácej cirkvi, ktorou je kresťanská rodina.

Ako sa môže posväcovať rodina? Sviatostným životom, pretože sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka. Zároveň živia, posilňujú a vyjadrujú vieru, preto ich voláme aj sviatosťami viery (porov. KKC 1123). Sviatosti vynikajúco pomáhajú spoločnému rodinnému životu a svätosti našich rodín. Preto je také dôležité, aby sa sviatostnému životu v rodine venovala veľká pozornosť.

Prijímanie sviatostí sa ponúka ako rodinná slávnosť. Ale asi mi dáte za pravdu, že potrebujeme tieto rodinné slávnosti spojené s prijímaním sviatostí očisťovať od rôznych nánosov. Predovšetkým od prehnanej komerčnosti, od ubíjajúcej povrchnosti, od tradičnosti odtrhnutej od viery a pod. Teda potrebujeme neustále prehlbovať našu vieru vo sviatosti a umocňovať duchovný rozmer ich osobného i rodinného prežívania a slávenia. Pripomeňme si preto aspoň základné princípy sviatostného života v rodine.

Iniciačné sviatosti
Kardinál Jozef Ratzinger povedal, že „krst je v Cirkvi takmer zabudnutá sviatosť, a pritom je základom nášho kresťanského bytia“. Možno sú tieto slová v našich podmienkach menej zrozumiteľné, pretože naši veriaci ešte viac-menej dávajú deti krstiť. Ale dá sa im dobre porozumieť, keď si uvedomíme, že vo svojom živote málo rátame s krstom, akoby sme boli odkázaní iba sami na seba, na svoje sily a schopnosti. A pritom sme boli zaštepení do Krista, obliekli sme si Krista, boli sme osvietení Kristom. Krst sme až veľmi vytlačili na okraj nášho cirkevného života. Zvykneme ho síce udeľovať v chráme, ale viac-menej iba v úzkom rodinnom kruhu, bez účasti ostatných veriacich. Vychádzame pritom z toho, že je to rodinná udalosť. Ale rovnako je to udalosť celej Cirkvi. Myslím si, že by bolo silným znakom pre celú farnosť, keby sa iniciačné sviatosti – krst, myropomazanie a Eucharistia – častejšie udeľovali vo farskom spoločenstve. Zvýraznila by sa tým slávnosť krstu a prijatie nového kresťana do Cirkvi viac ako všetko ostatné, čo sa s touto udalosťou spoločensky spája. Dôraz treba dať aj na prípravu – vzdialenú a blízku. Je veľmi dôležité, aby si rodičia a krstní rodičia, prípadne aj starší súrodenci novorodenca vedeli nájsť naozaj čas na predkrstný rozhovor – prípravu. Našim deťom často rozprávajme o ich krste, aká to bola slávnosť a čo sa v ich živote vtedy udialo.

Sviatosť zmierenia a pokánia
V súčasnosti už máme vo farnostiach slávnosť prvého prijatia sviatosti zmierenia a pokánia. Tento nový, resp. obnovený rozmer duchovného života našich rodín a farností môže priniesť veľa pozitívneho aj do účasti rodinného spoločenstva na tejto slávnosti a na vzdialenej a bezprostrednej príprave na ňu. Keďže naše deti prijímajú Eucharistiu od krstu, je veľmi dôležitý príklad sviatostného života rodičov. Rodičia sú predovšetkým zodpovední za to, aby ich dieťa neprijímalo Eucharistiu laxne. Teda táto obnovená prax v našej cirkvi umocňuje záväzok rodičov uvádzať dieťa do praktického kresťanského života. Slávnostné prijatie sviatosti zmierenia a pokánia a Eucharistie sa potom stáva vhodnou príležitosťou na náboženskú obnovu rodiny a života viery jej členov. Viac ako na čokoľvek iné kladieme dôraz na duchovnú rovinu slávnosti a jej prípravy, teda na spoločnú modlitbu a rodinnú katechézu, v ktorej nám môže pomôcť aj brožúrka Podávanie Eucharistie deťom a nemluvňatám po krste (Petra, n. o., 2017). Je napríklad veľmi potrebné, aby sa aj rodičia a súrodenci pri príležitosti slávnosti vyspovedali a prijali Eucharistiu.

Krstom a neskôr slávnostným prijatím sviatosti zmierenia a pokánia sa nič nekončí, ale, naopak, všetko sa začína. Pre kresťanskú rodinu je nedeľa a sviatočný deň dňom odpočinku, slávnostným Pánovým dňom. Rodičia majú príležitosť deťom ponúkať kresťanský pohľad na svet a život. Predovšetkým spoločným slávením nedeľnej a sviatočnej svätej liturgie a následne pri rodinnom obede i pri ďalších spoločne prežitých chvíľach sviatočného dňa. Nesmierne dôležité sú v rodine napríklad aj prvé piatky, to, že rodina žije častou svätou spoveďou.

Sviatosť manželstva
Príležitosťou na umocnenie katolíckej viery v našich rodinách je aj slávenie sviatosti manželstva v najbližšej rodine. Svadba sa v rodine spája viac s prípravou sály a svadobnej hostiny. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že slávenie sviatosti manželstva v chráme sa týka viac-menej iba snúbencov. Možno niekedy ani to veľmi neplatí, pretože sa sobášny obrad v chráme chápe ako „povinná jazda“, ba možno už ani to. Sobáš v rodine sa dá vynikajúco využiť ako vhodný odrazový mostík k vzdialenej príprave našich detí na sviatostné manželstvo. Dokonca mi na myseľ prišla už aj myšlienka, či by nebolo vhodné, aby sa napríklad jedno predsobášne stretnutie s kňazom konalo aj v kruhu najbližšej rodiny – snúbencov, ich rodičov a súrodencov… Stále mi chýba väčšie prepojenie prípravy na slávenie sviatosti manželstva s rodinou snúbencov. Po sobáši kňaz nemôže nechať novomanželov bez konkrétneho a cieľavedomého duchovného i celkom prirodzeného ľudského sprevádzania. Podobne to platí aj o rodine novomanželov. V našich podmienkach predsa vždy bolo silným zázemím šťastného manželstva rodinné spoločenstvo. Muž síce opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke, ale to neznamená pretrhnutie rodinných zväzkov. Práve naopak, rodina sa vzťahovo manželstvom detí posilňuje.

Sviatosť pomazania chorých
Keď kňaz príde udeliť túto sviatosť do domu alebo nemocničnej izby, rodina chorého sa nemá rozutekať, ale naopak, má byť – okrem chvíľky na svätú spoveď nemocného – spolu v jednej miestnosti a spoločne ako malá cirkev sláviť túto sviatosť. Podobne ako v chorobe ani pri tejto sviatosti nenechávame chorého, trpiaceho človeka – nášho blízkeho príbuzného – samého. Je to aj silná katechéza pre deti, hlavne dospievajúce.

Sviatosť kňazstva
Sviatosť kňazstva je pre rodinu nesmierne veľká, nezaslúžená milosť. Kňazská vysviacka a primičná svätá liturgia novokňaza sa môžu stať duchovnou obnovou rodiny a celej farnosti a príležitosťou rozprávať o kňazskom povolaní s najväčšou úctou. Dar kňazstva chce Pán použiť aj na vzbudenie kňazského povolania u ďalších chlapcov.

Žime v našich rodinách zo sviatostí. Nech sa ich slávenie stáva stále viac záležitosťou celej rodiny.