SLOVO V RODINE (Juraj Gradoš) „Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na ,Baránkovu svadobnú hostinu‘ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: ,Nechajte deti prichádzať ku mne. Nebráňte im…‘ (Mk 10, 14). Latinská cirkev vyhradzuje pristúpenie k svätému prijímaniu tým, čo dosiahli vek používania rozumu, a zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesením novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu Otče náš.“ (KKC 1244)
Eucharistická hostina je hostinou Otca pripravenou pre všetkých, ktorí sú pozvaní. Jediné, čo Otec požaduje, je svadobné rúcho (porov. Mt 22, 10 – 14). Novopokrstený dostal toto rúcho počas udeľovania sviatosti krstu, my starší si ho môžeme vždy vybieliť v Baránkovej krvi (porov. Zjv 7, 14) prúdiacej z Božieho milosrdenstva (porov. Job 14, 17), a to cez sviatosť zmierenia a pokánia. Takto oblečení nielenže môžeme, ale dokonca máme pristupovať k Eucharistii čo najčastejšie.
Zodpovednosť rodiča
Malé dieťa však nevie posúdiť, čo je skutočne dobré a čo zlé. V tomto prípade preberá jeho právo rozhodovať sa rodič alebo ten, komu je zverené do opatery. To sa deje i pri krste. Rodič rozhoduje aj o prijímaní sviatosti Eucharistie, pričom má pamätať na vlastné dobro dieťaťa. Toto jeho konanie je priamo prepojené so všeobecnou zodpovednosťou za dieťa a u veriaceho rodiča za jeho kresťanskú výchovu, za jeho bytostný vzťah s nebeským Otcom. A hoci krstom sa dieťa stáva Božím dieťaťom, až jeho výchova najmä v kruhu rodiny tento vzťah nielen utužuje a napĺňa, ale aj definuje.
Eucharistia je vo východných cirkvách gréckej tradície vnímaná ako svadobná hostina. Toto vnímanie je umocnené aj baldachýnmi nad našimi oltármi, ktoré v židovskej tradícii používali práve pri svadbách. Malé batoľa prítomné na svadbe pravdepodobne vôbec nevníma dôležitosť okamihu a nepamätá si tento obrad. Pre staršie dieťa je to iba čas, keď dostane nové šaty, môže jesť veľa sladkého, hrať sa s inými deťmi, tancovať… Aj keď už vníma dobrá plynúce z tejto chvíle, stále nechápe, čo sa tam deje. Dokonca aj v tínedžerskom veku ešte úplne nechápe celú situáciu. Ale ako rastie a spoznáva manželský život svojich rodičov, starých rodičov aj priateľov či známych, postupne začína chápať podstatu svadobnej hostiny a celej sviatosti. Nikto by nevylúčil pozvaného hosťa zo svadobnej hostiny pre jeho nízky vek.
Podobne sú aj na eucharistickú hostinu pozvané všetky Otcove deti a každý sa do jej prežívania zapája podľa svojich schopností. Tie sú dané najmä výchovou a ovplyvnené príkladom rodičov, rodiny a blízkych. Ich prežívanie intímneho života s Bohom i cez prijímanie sviatosti Eucharistie ovplyvňuje duchovný rast dieťaťa. Je falošné pozývať dieťa do tohto spojenia s Bohom, a pritom tvrdošijne zotrvávať v odlúčení od Otca. Dieťa si skôr či neskôr začne klásť otázku, či mu toto spojenie s Otcom prináša úžitok alebo je iba ďalšou z povinností. Ak vidí, že rodičia žijú zo spojenia s Otcom, aj ono začne čerpať pre neho pripravené milosti. Ale ak vidí, že aj pre rodičov je to iba ďalšia povinnosť, ktorej by sa najradšej vyhli, i ono samo hľadá únik z tejto povinnosti.
Rozvíjanie chápania Eucharistie je súbežné s rozvíjaním snímania identity Božieho dieťaťa. Identity, ktorá sa utvrdzuje cez liturgické slávenia vo vlastnom obrade i cez katechetickú výchovu už v samotnej rodine. Rodič je pre dieťa vzorom Boha. Cez svoj vzťah s otcom dieťa vníma hĺbku a šírku vzťahu s Bohom ako nebeským Otcom. Preto je vzťah rodiča, zvlášť otca, s dieťaťom nesmierne dôležitý. Cez tento vzťah dieťa nadväzuje svoj prvý kontakt s Bohom.
Rodič by svojím správaním mal vybudovať v dieťati dôveru, schopnosť veriť. Klamstvo, i keď myslené dobre, ako napríklad o Ježiškovi a Mikulášovi, dokáže tento dôverný vzťah s rodičom narušiť. A keď rodič stráca dôveru dieťaťa, ono sa právom pýta, či Boh ho rovnako nebude klamať. Preto treba veku a schopnostiam dieťaťa primerane, ale pravdivo predstavovať Boha takého, aký skutočne je.
Možno však už samotní rodičia nemajú správnu predstavu o Bohu. Je však v ich moci to napraviť. Apoštol Pavol napísal Rimanom: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli?“ (Rim 10, 14) Rodičia sú tak pozvaní vždy hlbšie spoznávať Boha, rozvíjať s ním svoj vzťah, aby o ňom prinášali deťom jasné svedectvo. Na tejto ceste i pri výchove im môže pomôcť spoznávanie Boha cez Sväté písmo. Vhodný výber textov i pripravenosť na otázky dieťaťa upevňuje ich vzájomný vzťah medzi sebou i s Bohom.
Ďalším dôležitým prostriedkom pri kresťanskej výchove je modlitba. Tá by nemala chýbať už počas tehotenstva, keď sa rodičia majú spoločne modliť pokojným hlasom. Dieťa v matkinom lone vníma tento súzvuk tónov a aj keď nerozumie, upokojuje ho to. Stáva sa vnímavým na tento hlas. Po narodení sa tak samo bude vždy intenzívnejšie zapájať do modlitby rodičov. Preto dieťa netreba vylučovať z tejto modlitby ako nežiaduci, ba rušivý element. Netreba sa báť ani si priznať chybu počas modlitby. Keď dieťa vidí úprimnú ľútosť rodiča, vie pochopiť dôležitosť mravne dobrého konania omnoho intenzívnejšie než iba pri direktívnom usmernení. Zároveň sa formuje jeho svedomie i schopnosť úprimne ľutovať svoje vlastné priestupky voči rodičom i voči Bohu.
Identita dieťaťa sa rozvíja i v cirkevnom spoločenstve, kde ho Boh umiestnil. Otec rozhodol, či sa narodíme v rodine kresťana, alebo nie, či v rodine gréckokatolíka, alebo člena inej cirkvi. A on vybral pre nás to najlepšie vzhľadom na všetky naše možnosti i potreby. Preto aj pre dieťa v útlom veku nie je dobré, ak zostáva doma a je vylúčené zo života Cirkvi. Rovnako mu neprospieva striedanie rôznych cirkevných spoločenstiev a obradov. Dieťa si nebude vedieť vybudovať potrebné návyky a väzby. Staršie dieťa môže spoznávať aj iné formy oslavy Boha, ale v ranom veku ho treba upevňovať a viesť v tej identite, ktorú mu pripravil Boh. Nestačí sa s ním zúčastňovať iba na slávení liturgie, ale postupne, vzhľadom na vek a schopnosti, ho do tohto slávenia vovádzať a zapájať. A nielen do liturgie.
Zároveň je dôležité, aby rodič viedol dieťa k zodpovednosti za správne využívanie darov, ktoré dostalo, najmä slobody. Toto budovanie zodpovednosti má úmerne rásť so samostatnosťou, ku ktorej má byť dieťa vedené. Ani zodpovednosť, ani sloboda, ani samostatnosť sa nemajú rozvíjať jednotlivo, ale navzájom v súlade. Iba tak nedôjde k deformácii osobnosti dieťaťa.
Rodič má dbať, aby jeho slová a skutky boli vo vzájomnom súlade. A u kresťanského rodiča aj s vôľou Otca. To sa týka nielen rýdzo náboženských úkonov, ale všetkých vzťahov, ktoré má – k prírode, k ľuďom, k veciam, k peniazom, k pôžitkom… Dieťa prirodzene kopíruje rodiča. Ak bude rodič rozvíjať svoj vzťah s Bohom, súbežne s ním sa rozvíja i vzťah dieťaťa. Hlboký kresťanský a sviatostný život rodiča je predpokladom intenzívneho života dieťaťa s Bohom. A naopak, falošný, ba farizejský postoj k Bohu i cez laxné prijímanie sviatostí vedie k rovnakému vzťahu dieťaťa. Rodič je tak zodpovedný za duchovnú otupenosť, lebo on sám a dobrovoľne pri krste na seba zobral záväzok voviesť dieťa do praktického kresťanského života.
A tak ako bude rásť v dieťati schopnosť vnímať Boha ako absolútne dobro, bude rásť aj schopnosť vnímať zlo nie iba sebecky, ako zlo prejavené jemu samému, ale aj ako zlo voči iným, voči Bohu. Rodič má rozvíjať i tento aspekt svedomia dieťaťa, aby dokázalo v správnej chvíli spoznať, čo mu bráni pristupovať k Eucharistii. Toto rozvíjanie svedomia sa deje najmä cez každodenné spytovanie svedomia a následnú ľútosť. Vzor rodiča i jeho usmernenia v tejto oblasti sú tou hlavnou pomocou, ktorú dieťa od rodiča potrebuje. Zároveň je to príprava na čas, keď dieťa prijme sviatosť zmierenia, a tak bude v prípade pádu do hriechu schopné slobodne a zodpovedne znovu nadviazať s Bohom vzťah, ktorý prežívalo v detstve – vzťah založený na čistote a úprimnosti detského srdca.
