SVEDECTVO (Ivana) Od tej chvíle sa začalo moje srdce otvárať a premieňať. Pán mi dával zakusovať svoju lásku v takej miere, že to ani neviem opísať. Odrazu som sa v prítomnosti ostaných účastníkov začala cítiť veľmi príjemne, bola som otvorená rozhovorom a spoznávaniu ostatných. Prednášky, čas na meditáciu, rozhovory s lektormi a najmä s nebeským Otcom vynášali na svetlo to, čo bolo skryté v mojom srdci a o čom som takmer nikdy nehovorila.
Ďalšou z mojich „super“ vlastností je pocit zodpovednosti za celý svet a pocit sklamania z toho, že to (logicky) nie je v mojich silách. V čase vyhradenom na rozhovory medzi štyrmi očami s lektormi som bola vyzvaná, aby som skúmala, z čoho tento problém pramení. Pán upriamil moju pozornosť na moju prvú spomienku z detstva: ja ako päťročné dievčatko a moja o dva roky mladšia sestra stojíme v kúte chodby nášho domu, mamina je v spálni s naším novým bračekom. Ocino a starí rodičia chodia hore-dole po dome, v spálni plače to malé (nám zatiaľ cudzie stvorenie), plače aj mamina a nás dve si nikto nevšíma. Bojím sa, necítim sa v bezpečí, nerozumiem, čo sa deje, no cítim zodpovednosť za sestru, pretože pozornosť dospelých je stopercentne upriamená na maminku a malého bračeka, a ja som predsa veľká staršia sestra… Lektorka Jenny ma počúvala s veľkou láskou a po mojom rozprávaní sa spolu so mnou modlila a prosila Ježiša, aby uzdravil zranenie z tejto udalosti. Vyzvala ma, aby som znovu zatvorila oči, predstavila si, že je v tej chvíli so mnou na chodbe prítomný aj Ježiš, a aby som počúvala, čo mi hovorí. A ja som si zrazu spomenula na obraz, ktorý visí na našej chodbe odjakživa: Ježiš klopúci na zatvorené dvere. Ten obraz sa mi vždy veľmi páčil. A Boh v tej chvíli naozaj uzdravil moje zranenie, pretože som si uvedomila, že on bol so mnou aj vtedy, no nechcel tam len tak vtrhnúť, trpezlivo čakal pri dverách, kým mu ich otvorím a pozvem ho dnu, aby som už nebola sama, ale aby to bol on, kto je zodpovedný za moju sestru, brata, rodičov, starých rodičov… za celý svet! Boh ma pozval, aby som mu od tej chvíle každý deň otvárala dvere a pozývala ho do svojich starostí i radostí. Ubezpečil ma, že to nie ja som zodpovedná za búrky, ktoré zúria okolo mňa. Jedinou mojou zodpovednosťou je prísť a odomknúť dvere, aby mohol vstúpiť živý Boh a búrku utíšiť. Dal mi do správcovstva kľúče od môjho vlastného srdca – možno preto som sa narodila v roku štrngajúcich kľúčov.
Ale Boh pri tomto neskončil, obdaril ma mnohými milosťami uzdravenia. Za zmienku stojí, že po úvodnej malátnosti a bolesti tela už na tretí deň seminára nebolo ani stopy, no ďalšie ráno prinieslo odhalenie mojej hanby a pocitu viny z hriechov nečistoty mojej minulosti. Boh ma však uistil, že hriechy, ktoré som vyznala vo sviatosti zmierenia, mi boli raz a navždy odpustené. Povedal mi, že už viac nie som nečistá, že som krásna a biela ako ľalia. Ukázal mi pravdu aj o tom, že on nie je Boh, ktorý trestá, ale Boh, ktorý miluje – miluje ma, pretože som jeho dcérou, to on si ma vyvolil a povolal na špeciálnu úlohu môjho života. On ma za to, že som padla do nečistoty, netrestá tým (ako som si mylne myslela), že s manželom túžime po dieťatku, no čas čakania na tento dar sa stále predlžuje. Práve naopak, Boh si z nás vysníval krásnych rodičov a toto je čas, keď nás formuje a pripravuje na tento dar…
(dokončenie z predchádzajúceho čísla)