SLOVO NA TÉMU (Helena Dudová OSsR) Leto sa nám obyčajne spája s prázdninami, dovolenkami, a teda aj s určitou formou oddychu. Zvyčajne si podľa možností kupujeme rôzne rekreačné pobyty, aby sme pookriali na duši i tele, alebo si volíme cesty, ktoré nás určitým spôsobom obohatia, či uprednostňujeme pobyty v prírode. Sú to spôsoby, vďaka ktorým regenerujeme sily a zároveň prehlbujeme rodinné, priateľské vzťahy.
Ak ešte nemáte typ na oddych či dovolenku, mám pre vás jeden návrh, ktorý vás nebude veľa stáť, a predsa vám pomôže obnoviť sily, a pritom objaviť nové skutočnosti či zažiť dobrodružstvo!

Za tichom
Pozývam vás navštíviť jeden krásny hrad, ktorý si možno v ubehanej každodennosti ani veľmi nevšímate, a pritom nie je ďaleko od vás. Ak ho chcete navštíviť, stačí sa trocha vzdialiť od každodenných povinností, zbaliť si trocha odvahy, dopriať si ticho a ocitnete sa pred hradbami vášho vnútorného hradu, svojho vnútra!
Cestu do jeho vnútra lemujú bilbordy s reklamou na ticho. Poznáte pesničku Paľa Haberu: „Každý z nás spozornie, len čo zbadá ju.
Reklamu na ticho, ten súčasný hit.
Krásnym tichom z dovozu
naplňte svoj byt.“
Totiž ticho, samota je podmienkou, kľúčom, aby ste do tohto vzácneho hradu vstúpili a dokázali vnímať rôznorodosť a pestrosť, krásu, svetlosť či temnotu jednotlivých miestností. Ale ide o to, aby sme ticho, samotu správne chápali.

Miesto očisťovania, premeny a bojov
Samota pre nás najčastejšie znamená súkromie. Dospeli sme k mylnému presvedčeniu, že všetci máme nárok na súkromie. Samota sa potom pre nás mení na miesto v boxerskom ringu, kde nám ošetria rany alebo pomasírujú svaly a vhodnými povzbudeniami nám dodávajú odvahu bojovať ďalej. Slovom, samotu si predstavujeme ako miesto, kde načerpáme novú silu pokračovať v boji s vlastným životom. Táto samota však nie je samotou, ktorú prežívali svätí. Pre nich samota nikdy nebola a nie je súkromným liečebným miestom. Bola miestom obrátenia, miestom, kde umiera staré ja a na svet prichádza nové; miestom, kde sa rodí nový človek.
Podobne, ako to poznáme z rozprávok, na každom hrade, a ani ten náš vnútorný nie je výnimkou, prebiehali rôzne boje. Samota je miestom očisťovania a premeny, miestom veľkého boja a ešte väčšieho stretnutia. Stretnutia so sebou samým, s pravdou o sebe a predovšetkým s milujúcim Bohom. Boh nás v samote premieňa na svoj obraz a oslobodzuje od lákadiel sveta, ktoré nás neustále prenasledujú.
Henri Nouwen nazval samotu miestom spásy. Teda miestom, kam chceme viesť tých, ktorí hľadajú svetlo v tme tohto sveta.

S Kristom
Niekedy človek môže byť sám, v samote, a predsa nemať ticho, pokoj vo svojom vnútri. Možnože sa z rôznych komnát hradu ozývajú hlasy našich niekedy potlačených emócií, citov, predstáv, očakávaní, napätí, zranení… a nevieme sa v tom dobre vyznať. A možno si to neuvedomujeme, ale to nás veľmi oberá o životné sily. Preto potrebujeme mať aj dobrého sprievodcu, ktorý nám pomôže a poradí, tak ako to urobil Kristus v príbehu o emauzských učeníkoch.
Kristus nám pomôže zostúpiť aj do najhlbších a najtemnejších pivníc nášho vnútorného hradu, ktoré sme dobre zamkli aj pred sebou samými a nikoho sme tam nevpúšťali z obavy a strachu, že sa skompromitujeme. Možno sa bojíme tmy a neistého zostupovania dole. Ale nemusíme sa báť. Ježiš je s nami, je naším svetlom, uzdravením a všetko chápajúcou a utešujúcou láskou. Tam, kam ho necháme vstúpiť, prichádza život, radosť a pokoj. Len ten, kto mal odvahu prejsť s Ježišom tie najtemnejšie komnaty svojho hradu, kto mal odvahu stretnúť sa sám so sebou, so svojou slabosťou, hriechom, krehkosťou, len ten, kto zakúsil radosť veľkonočného svitania, dokáže pomáhať iným. Odrazu sa jeho vnútorný hrad rozžiari novým svetlom a krásou! Pocítime nový závan života, ktorý prevetral naše dobre uzatvorené a zatuchnuté komnaty, a odrazu je v ňom aj viac miesta, lebo sa upratali nepotrebné veci. Alebo sa dostali na to správne miesto.

V peci
Ak sme verní tichu a samote, môžeme okrem iného v tomto putovaní naraziť na komnatu, kde sa prečisťuje zlato. Môžeme tam nájsť už krásne očistené a lesklé kúsky, ale aj také, ktoré ešte len čakajú na očistenie alebo sa práve čistia. Zlato je vo svojej najčistejšej forme jemné, ohybné, nehrdzavie a nenachádzajú sa v ňom žiadne prímesi. Keď sa zlato zmieša s iným kovom (napr. s meďou, železom…) stáva sa tvrdším, menej ohybným a náchylnejším na koróziu. Podobne je to aj s naším srdcom. Čisté srdce je jemné, mäkké a ohybné.
Srdce sa zatvrdzuje zvodom hriechu. Hriech je tou prímesou, ktorá mení naše čisté zlato na zliatinu a zatvrdzuje naše srdce. Tento nedostatok mäkkosti spôsobuje stratu citlivosti, ktorá ochromuje našu schopnosť počuť Boží hlas. Potrebujeme sa stíšiť, aby sme si uvedomili, že Boh nás ako zlatník prepaľuje skúškami a súžením.
Ako sa vlastne prečisťuje zlato?
Pri prečisťovaní je zlato najprv pomleté na prach, a potom zmiešané s hmotou, ktorá sa nazýva fluxovadlo. Táto zmes je potom vložená do pece, kde sa pri vysokej teplote roztaví. Akékoľvek nečistoty sa naviažu na fluxovadlo a vyplávajú na povrch. Zlato, ktoré je ťažšie, zostáva na dne. Nečistoty alebo troska (meď, železo… spojené s fluxovadlom) sú potom odstránené.
A možno práve v tento dovolenkový čas nás Boh privedie k jednému ešte nie úplne očistenému kúsku zlata nášho života. Ukáže nám nečistoty, ktoré vyplávali na povrch v nejakej skúške ohňa. Keď už Boh spustí očisťovací proces, mali by sme spolupracovať s pokorou a v poslušnosti. Môžeme sa však hnevať, obviňovať za to iných, čím však dovolíme, aby naše nečistoty ospravedlňovali naše správanie. Potom však, keď skúška pominie, tie nečistoty ostanú v kúsku zlata, lebo sa neodstránili tým, že sme situáciu prijali v pravde, činili pokánie a prosili o potrebné milosti.
V prečistenom zlate nášho života môže svet okolo nás vidieť Ježiša. Ak Boha požiadame, aby nám očistil srdcia, odstráni z nás aj nečistoty, ktoré sú našim očiam skryté. Boh pozná naše najtajnejšie myšlienky a úmysly, hoci nám samotným nemusia byť zrejmé. Prečisťovanie umocňuje to, čo už je, a očisťuje alebo odstraňuje to, čo nás poškvrňuje alebo oslabuje.

Chutný život
Ticho a samotu potrebujeme aj kvôli tomu, aby sme vedeli vychutnať krásu nášho života, aby sme sa zastavili a vedeli sa tešiť z toho, čo nám Boh pomohol urobiť, čo Boh dokázal urobiť v nás a cez nás! Aby sme sa vedeli tešiť krásou svojho hradu a bohatstvom, ktoré doň Boh vložil. Boh túži, aby sme boli šťastní a užívali život, ktorý nám dal ako svoj dar, ale aj poslanie.
Aby sme nežili svoj život tak, ako muž z istého vtipu, ktorý mal takú vysokú pracovnú normu, že nestíhal naložiť fúrik. A preto behal s prázdnym. Nepodobáme sa často tomu človeku? A pritom by sme mali byť ako včely, ktoré si sadnú na kvet, nasávajú jeho nektár a spracujú ho na med.

Rozhovory v tichu
Ticho je tiež neoddeliteľnou súčasťou komunikácie. Je potrebné na nadobudnutie skutočného dialógu a hlbokej blízkosti medzi ľuďmi. O tejto skutočnosti nádherne píše emeritný pápež Benedikt XVI.:
„Ticho je podstatnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú žiadne obsahovo bohaté slová. V tichu sa počúvame a poznávame, v tichu sa rodí a prehlbuje myslenie, jasnejšie chápeme to, čo chceme povedať alebo čo očakávame od druhého, ľahšie sa rozhodujeme, ako sa máme vyjadriť. Mlčanie umožňuje druhému hovoriť, vyjadriť sa a nám umožňuje, aby sme neostali so svojimi slovami a myšlienkami uväznení, ale mohli ich primerane vyjadriť. Takto sa otvára priestor na vzájomné počúvanie umožňujúce plnší ľudský vzťah.
V mlčaní napríklad tí, ktorí sa milujú, prežívajú tie najopravdivejšie okamihy komunikácie: gesto, výraz tváre či telo sú znaky, ktoré odhaľujú človeka. Mlčaním sa vyjadruje radosť, starosti a trápenia, ktoré práve v ňom nachádzajú zvlášť intenzívnu formu vyjadrenia. Ticho teda umožňuje, aby sa rozvinula oveľa náročnejšia komunikácia, vyžadujúca si citlivosť a schopnosť počúvať, pri ktorej vychádza najavo intenzita a povaha vzájomného vzťahu. Tam, kde je priveľa správ a informácií, je ticho nenahraditeľné, aby bolo možno odlíšiť dôležité od neužitočného či vedľajšieho. Hlbšie zamyslenie nám pomáha odhaliť existujúci vzťah medzi udalosťami, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia, pomáha nám zhodnotiť a analyzovať obsah informácií; na základe toho môžeme ďalej tlmočiť premyslené a kompetentné názory, ktoré prispejú k spoločnému autentickému poznaniu. Preto je nutné vytvoriť vhodné prostredie, akýsi druh ,ekosystému‘, ktorý dokáže nastoliť rovnováhu medzi mlčaním a slovami, obrazmi a zvukmi.“
Ak Boh hovorí k človeku aj v mlčaní, rovnako človek môže nájsť v tichu možnosť hovoriť s Bohom a o Bohu. „Potrebujeme to mlčanie, ktoré sa stáva kontempláciou a ktoré nám umožňuje vstúpiť do Božieho ticha, a tak dôjsť až tam, kde sa zrodilo Slovo, spásne Slovo.“ Tichá kontemplácia nám umožňuje ponoriť sa do prameňa Lásky, ktorý nás vedie k nášmu blížnemu, aby sme pocítili jeho bolesť a ponúkli mu Kristovo svetlo, Kristovo posolstvo života a jeho dar totálnej lásky, ktorá zachraňuje.“
Naša krátka potulka v tichu po jedinečnom hrade zapísanom v zozname Božieho srdca sa dnes končí. Záleží na vás, či sa opäť vyberiete niekde do ticha svojej izby, chrámu či kláštora a odhodláte sa objavovať nové tajomstvá ďalších komnát vášho vnútorného hradu, a zároveň sa nechať objať Bohom – veľkým mlčaním, ako to krásne vyjadril Karol Wojtyla vo svojej poézii:
„Veď si veľké mlčanie, ba aj tíš sama. Zbav ma hlasu. Tak vstúp do mňa chvením tvojho jestvovania, chvením v klasoch dozretých.“