PRÍBEH (Marta Gromošová) Posledné tri pomaturitné stretnutia boli celkom iné ako tie prvé. Po piatich či desiatich rokoch stačil jeden telefonát, vtedy ešte na pevnú linku domov, a bolo po nálade. Väčšina z nás bývala na týchto akciách buď v požehnanom stave, alebo krátko po pôrode, a naši manželia si neboli tak celkom istí pri plnení rodičovských povinností, problémom mohol byť obsah bavlnenej plienky, lebo jednorazové sme poznali iba z amerických filmov. Výsledkom bol dvojnásobne pokazený večer. Zrýchlený presun, ako sme ho poznali z hodín telesnej výchovy so znalcom Himalájí a študentskej duše Alanom Stolzom, a dlhoročné výčitky doživotnému partnerovi, že si jeden večer za päť rokov nedokáže poradiť s nemluvňaťom.
Tých prvých pätnásť rokov po ukončení gymnaziálnych štúdií bolo reprodukčne naozaj veľmi náročných. Viaceré sme mávali pod očami hlboké, čierne kruhy, na tvárach tehotenské pečeňové fliačiky a máloktorá z nás mala peniaze na kvalitnú zahraničnú kozmetiku. Vizáž zachraňovali zvyšky práškových tieňov na oči a občas mamkin púder na tvár. Dávali sme si pozor na korenené a mastné jedlá, nepili sme alkohol ani kávu, aby sa dieťatku niečo nestalo, alebo aby sme s novorodencami neprežívali bujarú noc, lebo podľa našej babky a neskorších vedeckých zistení dieťatko preberá s materinským mliečkom do svojho tráviaceho traktu nielen všetky nežiaduce plyny, ale aj možný splín a svetabôľ, ktorý môže mladú mamičku prepadnúť celkom nečakane a bez akéhokoľvek rozumného dôvodu…
K dnešnému dňu je v našej triede azda najväčšia koncentrácia učiteliek v Strednej Európe, zo štyridsiatich žiakov osem, čo predstavuje až dvadsať percent z celkového počtu, čiže jednu pätinu.
Aj na matematickú triedu je to celkom dosť. Štatisticky len traja spolužiaci neukončili vysokú školu a dvaja sa, žiaľ, stretnutia nedožili. „Protekciu“ máme aj na viacerých oddeleniach prešovských zdravotníckych zariadení, jeden manželský pár, priamo z našich radov, nám všetko „zráta“, ďalší pracujú v oblasti IT, ale to som už spomínala na inom mieste. Spolužiak v USA pracoval na CT prístroji už v časoch, keď sme počítačový tomograf v našej krajine mohli vidieť len sporadicky na výstavách úspechov zahraničnej vedy a techniky v televízii. Triedneho profesora síce trápia isté zdravotné neduhy, lebo v kategórii seniorov je o dvadsať rokov dlhšie ako my, ale neopúšťa ho radosť zo života, chuť na dobré pivko, zmysel pre humor, sebairónia a vôňa kvalitného tabaku.
Po tridsiatich piatich rokoch sme sa schádzali v plnej kráse svojich urastených tiel, dokonalých účesov, perfektného podkladového krému a skvelých značkových líčidiel. Už by sa na nás maľar zabavil, ako hovorievala naša babka, ale kozmetičky boli zvyknuté zázrakmi rozvinutého chemického priemyslu zakonzervovať nám na tvárach milosrdných štyridsať plus.
„Ako dobre všetky vyzeráte,“ objímal a bozkával nás spolužiak na spomínanom triednom stretnutí.
„Všetky ste také krásne! A vôbec ešte nemáte šedivé vlasy!“ neskrývane obdivoval našu úplne prirodzenú krásu, vrodenú eleganciu a šarm, skvelý vkus, dobré spôsoby, charakter… Spolužiačka Katka si ho vzala nabok a celkom dôverne mu prezradila:
„Vieš, Janík, my si vlasy farbíme. Každá z nás už niekoľko rokov.“