SLOVO NA TÉMU (Andrej Škoviera, Juraj Gradoš) Pred 1150 rokmi svätý Cyril a Metod ukončili svoju misiu na Morave a vybrali sa vysvätiť svojich učeníkov pripravených sláviť liturgiu a ostatné bohoslužby v reči ľudu. Aj keď sa táto reč vyvíjala, liturgický jazyk zostával rovnaký dlhé stáročia, až mu veriaci slovenskej národnosti prestali rozumieť. Stratilo sa tak porozumenie textu Písma i liturgie, za čo bojovali obaja solúnski bratia.
Napriek tomu, že gréckokatolíci slovenskej národnosti sú doložení už v liste mukačevského biskupa Sergeja z roku 1604, prekladu božskej liturgie a ďalších bohoslužobných textov do svojho jazyka sa dočkali pomerne neskoro – až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Pre porovnanie, do češtiny bola byzantská liturgia preložená prvý raz koncom 19. storočia. Do každodenného bohoslužobného života sa slovenčina dostala až po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968.
Zobúdzanie sa slovenského etnika
Snaha o priblíženie liturgie a Písma východoslovenskému etniku v Gréckokatolíckej cirkvi na tomto území existovala už pred stáročiami. Z prelomu 18. a 19. storočia sa zachovali spevníky, ktorých jazyk je zhodný s niektorým z východoslovenských nárečí alebo obsahuje jeho prvky. Už vtedy, za pôsobenia mukačevského biskupa Andreja Bačinského, dochádzalo k snahe chváliť Boha veriacemu ľudu zrozumiteľným jazykom. V tomto období už existovali preklady liturgie do maďarčiny, používanie iného slovanského ako cirkevnoslovanského jazyka však narážalo na mnohé prekážky.
Z roku 1805 sa dochovala informácia o farárovi z Oľšavky, že sa v chráme modlil po slovensky, teda v reči miestneho etnika. Tieto východoslovenské nárečia boli do značnej miery ovplyvnené rusínskym dialektom, čo viedlo k splývaniu oboch etník. Biskup Bačinský sa bál toho, aby práve presadzovanie používania tohto jazyka neoslabilo samotnú Gréckokatolícku cirkev, ktorú vnímal ako cirkev „ruského“ (rusnáckeho) národa. A tieto v dnešnom pomenovaní východoslovenské nárečia mohli byť pre neho skôr západorusínske.
Vznikom Prešovskej eparchie v roku 1818 došlo k rozdeleniu tak slovenského, ako aj rusínskeho etnika medzi obe gréckokatolícke eparchie a na jedno storočie sa stalo presadzovanie slovenčiny skoro bezpredmetné, keďže aj Gréckokatolícka cirkev čelila silnému tlaku maďarizácie. Až emancipácia slovenského etnika po roku 1918, keď sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky, otvorila túto potrebu slovenského etnika v Gréckokatolíckej cirkvi nanovo.
Po roku 1939 mali gréckokatolícki Slováci na Zemplíne istú formu cirkevnej autonómie cez Apoštolskú administratúru Mukačevskej eparchie na území Slovenska. Obdobne v roku 1940 vymenoval prešovský biskup bl. Peter Pavel Gojdič OSBM generálneho vikára pre Slovákov Jozefa Zorvana Karpatyho, ktorý v tom čase pôsobil v Klenove.
Pionierske preklady
Záujem o presadenie slovenskej reči v byzantskej liturgii prirodzene smeroval k tvorbe prvých prekladov. Najznámejším a najvýznamnejším priekopníkom slovenských prekladov bohoslužobných textov byzantského obradu bol otec Pavol Spišák, rodák z Telgártu. Ten vďaka vzdelaniu, ktoré mu poskytol bulharský cár Ferdinand I. Coburg, získal prehľad a zázemie pre svoju budúcu činnosť. Študoval v Sofii, Plovdive a v malom seminári pre byzantských katolíkov v Adrianopole (dnes Edirne v Turecku). Teológiu už absolvoval v Prešove, vysvätený bol v roku 1927. Po ustanovení do farnosti Vernár začal pracovať na slovenských prekladoch. Jazykovo bol veľmi nadaný, ovládal francúzštinu, bulharčinu, cirkevnú slovančinu, latinčinu, taliančinu, ruštinu, nemčinu a maďarčinu. Ale pre svoje prchké a emotívne konanie sa viac ráz dostal do vážnych problémov. Bol však hrdý na svoju slovenskú národnosť a vytrvalo sa angažoval za práva a postavenie gréckokatolíkov Slovákov. V roku 1930 sa pri sčítaní ľudu 51,38 % gréckokatolíkov na Slovensku hlásilo za Slovákov, zatiaľ čo k „ruským národnostiam“ sa hlásilo 40,93 % gréckokatolíkov. Napriek tomu len veľmi malá časť duchovenstva sa považovala za Slovákov. V roku 1938 sa k slovenskej národnosti v Prešovskej eparchii hlásili údajne iba piati kňazi.
Otec Pavol Spišák ako prvý preložil text Liturgie svätého Jána Zlatoústeho do slovenčiny. Vydal ho v náklade 5 000 exemplárov v roku 1933 v Nitre pod názvom Svätá služba Božia (liturgia – omša) svätého Jána Zlatoústeho, arcibiskupa carihradského. Imprimatur získal od rímskokatolíckeho biskupa v Nitre, keďže v Prešove neboli priaznivo naklonení tejto iniciatíve. Knižka obsahuje len časti pre ľud bez tichých modlitieb kňaza, pričom uvádza paralelne cirkevnoslovanský a slovenský text, čo bolo charakteristické aj pre neskoršie Spišákove preklady. Slovenský text v tejto knižke bez akýchkoľvek menlivých častí nebol určený na liturgické použitie, ale bol uvedený len ako vysvetľujúci text, aby veriaci lepšie porozumeli liturgii slávenej výhradne v cirkevnej slovančine. O štyri roky neskôr vyšiel preklad Liturgie sv. Jána Zlatoústeho v učebnici rímskokatolíckej liturgiky Verejné bohoslužby v Banskej Bystrici. Išlo o kompletný text liturgie vrátane proskomídie a všetkých tichých modlitieb kňaza.
V roku 1942 vydal v Prešove už so schválením bl. biskupa Pavla Gojdiča druhé vydanie modlitebnej knižky pod názvom Chváľme Boha, ktorá okrem prekladu liturgie obsahovala aj preklad niektorých častí večierne, utierne, sobáša, pohrebu a iných bohoslužieb. Ním zostavený Moleben k sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorý tu publikoval, sa s istými úpravami používa v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku podnes. I tu išlo Spišákovi v prvom rade o zrozumiteľnosť textov a nie o vyradenie cirkevnej slovančiny z liturgického používania.
Ďalší pokus o lepšie porozumenie liturgických textov znamenal modlitebník Radujsia, blahodatnaja z roku 1943, ktorý v Michalovciach vytlačila Jednota sv. Cyrila a Metoda. I ten obsahuje paralelne cirkevnoslovanský text v prepise do latinky a jeho slovenský preklad. Ide však skôr o výťah z liturgie. Podobne v roku 1947 vyšla v Prešove knižka Cesta k Bohu, ktorú zostavil otec Michal Kizák.
Obroda Cirkvi i jej jazyka
V roku 1968, keď prišlo k legalizácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, sa ukazovala naliehavá potreba slávenia bohoslužieb v slovenskom jazyku, ktorý sa už uplatnil aj v Rímskokatolíckej cirkvi. Preklady otca Pavla Spišáka boli ihneď uvedené do čiastočného liturgického používania, i keď tiché kňazské modlitby a slová premenenia sa kňazi museli modliť z cirkevnoslovanského liturgikona. Kniha Chváľme Boha v upravenej podobe bola vydaná v rozpätí rokov 1968 – 1972 hneď štyrikrát. Prvýkrát dokonca v Ríme za prispenia prof. Michala Lacka SJ v náklade 25-tisíc exemplárov. Aj nasledujúce ďalšie slovenské preklady bohoslužobných textov boli Spišákovými prekladmi viac či menej ovplyvnené. V tom istom roku 1968 vyšla v Trnave knižka Liturgia sv. Jána Zlatoústeho v náklade 50-tisíc kusov. I v tomto prípade väčšina strán knižky bola v dvoch stĺpcoch.
Závažné jazykové reformy v povojnovom období si vyžadovali nový preklad. Ten bol schválený a zavedený do používania v roku 1976. Predchádzalo mu uverejnenie pracovnej verzie na stránkach časopisu Slovo v rokoch 1971 a 1972, ktorej časť sa potom uplatnila už aj v spomínanom preklade. Ten bol schválený len ad experimentum (t. j. ako skúšobný text) 4. októbra 1976. Liturgikon okrem textu Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho obsahoval aj časti Božskej liturgie svätého Bazila Veľkého, ktoré sa od liturgie Jána Zlatoústeho odlišujú, i niektoré menlivé časti vrátane čítaní apoštola a evanjelií. Neobsahoval liturgiu vopred posvätených darov. Preklad textov modlitieb bol pomerne presný a verný východnému ponímaniu liturgie, aj keď sa istá časť textu „stratila“. Tieto časti liturgie sa podľa miestnej tzv. prešovskej tradície už dávnejšie na našom území vynechávali, aj keď sa nachádzali vo všetkých liturgikonoch. Liturgikon i preklad liturgie sa používal nakoniec až do roku 1986.
V roku 1978 vyšla v Spolku sv. Vojtecha v Trnave kniha s názvom Modlitby a piesne pre gréckokatolíkov. Tento preklad večierne a utierne, tak stálych, ako aj menlivých častí, sa používal veľmi dlho a niekde sa možno používa podnes. Na príprave tohto prekladu mali najväčšiu zásluhu otcovia Štefan Lazor CSsR a ThDr. Ján Mastiliak CSsR. Oproti Spišákovej knihe išlo o veľký pokrok. Kniha obsahovala aj menlivé časti na nedele (z oktoicha), sviatky (z miney), nedele a sviatky pôstneho a paschálneho okruhu (z pôstnej i kvetnej triódy) a svätým všeobecne (z obščej miney). Tým sa prakticky umožnilo sláviť večierne a utierne vo farnostiach v slovenskom jazyku. Texty stálych častí večierne a utierne boli kompletnejšie ako v knihe Chváľme Boha. Kniha už nemala dva stĺpce – cirkevnoslovanský a slovenský, v cirkevnej slovančine uvádza osobitne len text božskej liturgie s tropármi a kondákmi.
Na Slovensku sa však ozývali aj hlasy po reforme podľa vzoru latinskej liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965), ktorá bola mimoriadne radikálna. A hoci koncil pre východné cirkvi nariadil návrat k pôvodnej tradícii a očistenie obradu, v roku 1977 bol vypracovaný upravený a skrátený text liturgie s výrazným vplyvom latinskej omše. Viaceré metódy tohto „prekladu“ boli uplatnené v neskoršom liturgikone z roku 1986. Ten predstavoval reformu liturgie napodobňujúc reformu latinskej omše. Medzi najväčšie zmeny patrilo vynechanie mnohých dôležitých častí – hymnu Jednorodený, vyznania viery, mnohých ekténií a najmä epiklézy. Z jazykového hľadiska je výrazná zmena pasívneho spôsobu vyjadrovania na aktívny alebo rozkazovací, čo je cudzie byzantskej liturgii. Liturgikon obsahoval všetky tri formy božskej liturgie byzantského obradu, teda aj text liturgie vopred posvätených darov, ale podobne zreformovaný. V rovnakom duchu bol reformovaný aj apoštol a evanjelium, ktoré vyšli ako Liturgické čítania na nedele a sviatky a Liturgické čítania na všedné dni celého roka.
Za zmienku stojí aj preklad kňaza Jozefa Dandára, ktorý predložil na posúdenie a prípadné schválenie gréckokatolíckemu ordinariátu v roku 1984 spolu s prekladom liturgie vopred posvätených darov, aj keď dosť zredukovaným.
Kniha Modlitby a piesne, napriek tomu, že uvádza text večierne a utierne aj s ich menlivými časťami i niektoré modlitby z časoslova, nemohla naplniť potrebu jeho prekladu. Prvý pokus o jeho preklad, ktorý sa objavil v roku 1985 v knihe Liturgia kňazských hodín, bol odobrený ordinárom otcom Jánom Hirkom už v roku 1983 a dlho čakal na svoje vydanie. To bolo podmienené súhlasom komunistických funkcionárov. Preklad je dielom viacerých autorov, o čom svedčí aj výrazná štylistická nejednotnosť. Kniha bola zostavená podľa časoslova tlačeného v Žovkve a rímskeho vydania časoslova, a doplnená o niektoré časti z trebníka. Obsahuje všetky bohoslužby denného okruhu. V roku 2017 (od roku 2012) vyvrcholila snaha o vydanie slovenského pracovného prekladu časoslova podľa rímskeho vydania pre potreby kňazského seminára.
V roku 1973 vyšiel trebník pod názvom Vysluhovanie sviatostí a svätenín (výber z trebníka). Ide pravdepodobne o preklad z ľvovského trebníka z roku 1926. Je rozdelený do štyroch častí – sviatosti (svätý krst, pomazanie myrom, požehnanie matky po pôrode, pokánie, pomazanie chorých, manželstvo, manželstvo vdovcov, požehnanie manželov pri 25 a 50 rokoch), pobožnosti, svätenia a žehnania, a nakoniec modlitby. V roku 1987 vyšiel nový trebník Sviatosti a sväteniny, ktorého „preklad“ i samotná štruktúra textov zodpovedá filozofii reformy liturgikona z roku 1986.
Návrat ku koreňom
Po zmene politických pomerov v rokoch 1989 – 1990 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Jednou z nich boli nové slovenské a rusínske preklady liturgických textov. Ako zdroj sa používal cirkevnoslovanský text a nie grécka pôvodina. Dôvodom tejto na pohľad neobvyklej inštrukcie Kongregácie pre východné cirkvi je fakt, že cirkevnoslovanská liturgia má v našom prostredí veľmi hlboké korene a je takpovediac „vžitá“.
Postupne boli preložené všetky tri liturgie a vydané modlitebníky, ktoré obsahovali až doteraz nevšímané časti, ako sú verše či bohorodičníky. Ako prvé vyšli v roku 1998 tlačou Liturgikon sv. Jána Zlatoústeho a modlitebník Modlime sa k Pánovi v niekoľko desaťtisícovom náklade vo Vydavateľstve Petra. Nasledoval ďalší liturgikon v pracovnej (1998) a neskôr v roku 2005 v riadnej verzii obsahujúci zvyšné liturgie. To vyvolalo potrebu nových modlitebných textov pre ľudí, ktorých prípravou sa zhostili otcovia redemptoristi a Vydavateľstvo Petra.
Nový slovenský preklad liturgie možno charakterizovať ako skutočne kvalitný, a to po teologickej aj po jazykovo-estetickej stránke. Z teologického hľadiska stačí podotknúť, že ide o verný preklad záväznej cirkevnoslovanskej predlohy. Z jazykového hľadiska treba vyzdvihnúť vybrúsenosť štýlu. Vznešenosť textu je podporená premysleným výberom slovnej zásoby. Texty sú dobre rytmicky vyladené, prispôsobené na spev, prípadne recitovanie. Tam, kde to bolo nevyhnutné, neváhali prekladatelia vytvoriť nové slovné tvary.
Rovnako pre liturgické potreby je dôležitý nový text evanjeliára z roku 2001 a apoštola z roku 2012. V roku 2006 vyšiel Malý trebník (1.) schválený Kongregáciou pre východné cirkvi, ktorý je presným prekladom cirkevnoslovanského trebníka vydaného v roku 1950.
V súčasnosti sa dokončujú preklady pohrebu, ako aj trebníka, čím dôjde k zosúladeniu najčastejšie používaných slovenských prekladov bohoslužobných textov. Je dôležité čím skôr ukončiť preklad ostatných textov do slovenčiny, najmä časoslova a zborníka. Na druhej strane vďaka práci laického spoločenstva tu vznikajú v slovenčine nielen jedinečné preklady iných bohoslužieb, najmä akatistov, ale aj nové pobožnosti. Po tejto ceste, ktorá vedie k plnému pochopeniu textov pre slovenských veriacich, už vykročili aj rusínski veriaci. Tak obe etniká napĺňajú v súčasnosti skutočný odkaz sv. Cyrila a Metoda.
