PRÍBEH (Marta Gromošová) O tom, či vzťah žiaka k svetovej matematike sa neskončí v siedmej triede, do veľkej miery rozhoduje osobnosť učiteľa. Pokiaľ mi pamäť siaha, mala som na matikárov šťastie. V šiestom ročníku vedenie školy trocha zazmätkovalo, keď nášho učiteľa poslalo na dedinu, lebo do prihlášok na strednú školu uvádzal nesprávne ideologické údaje. Nepísal totiž, že žiak navštevoval hodiny náboženstva. Pána učiteľa neskôr degradovali na učiteľa prvákov, a kým sa definitívne upil k smrti, stihol ešte učiť môjho manžela aj bratranca Paľka. Ťažkou iróniou bolo, že namiesto neho nás učila prvácka pani učiteľka, ktorá sa práve vrátila z materskej. Oslovovala nás zdrobneninami našich mien, a tak sa dospievajúce, mutujúce tváre plné akné, ktorým sa vtedy hovorilo uhry, stávali na hodinu denne Cyrilkami, Zuzkami, Ferkami či nebodaj Martuškami…
V nasledujúcich rokoch som sa naučila to, s čím si vystačím dodnes a čím dokážem ohurovať aj svoju vlastnú rodinu. Zlomky, mnohočleny, rovnice, uhly, planimetria. Mimoriadne si vo vyučovaní cením názornosť, no a lekcia o pravom uhle je použiteľná dodnes. Pán učiteľ nakreslil na tabuľu somára. Hneď po utíšení triedy nasledovalo ďatelinové pole a príbeh, podľa ktorého je dotyčný nepárnokopytník celodenne vystavený vetru, ktorý mu do nozdier privieva neodolateľnú vôňu čerstvej ďateliny. Keď ho večer gazda odviaže z pevného kola, bolo celej triede jasné, kam si to naša didaktická rysovacia pomôcka namieri! V triede nebolo jediného žiaka, čo by od tej chvíle nenarysoval kolmicu správne.
Matematika je v našej rodine spojená so živočíšnou ríšou. Keď chodila moja sestra na doučovanie, múdrejšia spolužiačka ju láskyplne pozývala do tajov goniometrie so slovami: „No poď, ty teľa“. Nášho otca to mrzelo aj po tridsiatich rokoch, hoci si aj sám uvedomil, že sme so sestrou skôr jazykové ako matematicko-logické študijné typy. Napriek tomu ma fascinovalo, keď bolo možné vyrátať príklad viacerými spôsobmi, aj keď to mne nebolo dopriate, lebo do vzduchu letela ruka niektorého z matematických géniov našej triedy, keď bol príklad slovnou hračkou alebo filozofickým zamyslením, lebo vtedy som mala pocit, že sa matematika chce tak trocha skamarátiť aj so mnou, hoci mi len na chvíľu naznačila, že keď je na dvore 26 nôh a 10 hláv, stačí ku každej hlave nakresliť najprv dve nožičky a potom tie zvyšné rozdeliť medzi ostatné hlavy. Útržky môjho všeobecného vzdelania sa občas prejavia aj pri pozorovaní mikroskopických preparátov alebo fascinujúceho sveta zástupov zástupcov bezstavovcov článkonožcov, čiže hmyzu.
Nebolo v mojich silách zapamätať si niektoré matematické úkony, ale v čase najväčšej núdze som bola schopná aj derivovať, integrovať či nebodaj rátať úlohy na pohyb. Okolo dvanásteho roka života som svoje deti naučila rátať trojčlenku, v štrnástich úpravu výrazov, vyberanie znamienka mínus pred zátvorku a na strednej škole rez kockou. Je to veľmi jednoduché – predstavíte si tortu a nôž, ktorým ju mamka krája. Body, ktoré chceme preniesť, spojíme čepeľou noža a vedieme ich k najbližšej rovine. Dotyk noža s tanierom znamená nielen vyriešený príklad, ale aj chutné kusisko orechovej torty s parížskym krémom.
Raz darmo, didaktické zásady názornosti, primeranosti a pravidelnosti nám Jan Amos Komenský zanechal veľmi prezieravo.