SLOVO NA TÉMU (Marek Kolesár) V nedeľu 25. júna bude v ľutinskej bazilike Prešovská archieparchia zasvätená Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vladyka Ján Babjak sa rozhodol urobiť významný duchovný krok ako odpoveď na výzvy Presvätej Bohorodičky, ktorej 100. výročie zjavenia vo Fatime si tohto roka pripomíname.
V nedeľu 25. júna bude v ľutinskej bazilike Prešovská archieparchia zasvätená Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vladyka Ján Babjak sa rozhodol urobiť významný duchovný krok ako odpoveď na výzvy Presvätej Bohorodičky, ktorej 100. výročie zjavenia vo Fatime si tohto roka pripomíname.

Zasvätiť znamenalo v biblickej reči oddeliť niečo výhradne pre Pána. Prijatím sviatosti krstu sme všetci boli nielen oddelení pre Krista, ale navyše aj nádherným a mocným spôsobom s ním zjednotení. Aj v tomto prípade zasvätenia zostane zachovaná jeho podstata. Presvätá Bohorodička a jej Nepoškvrnené Srdce sa nám všetkým ponúka ako prostriedok obnovy a hlbšieho prežitia nášho odovzdania sa Pánovi.
Zároveň je tento rok pre gréckokatolíkov významný aj tým, že si pripomíname 90. výročie biskupskej vysviacky blahoslaveného vladyku P. P. Gojdiča, ktorú prijal v Bazilike sv. Klimenta v Ríme 25. marca 1927. Svedectvo jeho života môže byť pre nás všetkých vzorom a dôvodom zasvätenia sa Pánovi skrze jeho Presvätú Matku.
Krátke zamyslenia z udalostí zjavení vo Fatime i udalostí zo života vladyku Pavla spolu s modlitbou akatistu vo farnostiach nám môžu pomôcť pripraviť sa na spoločné zasvätenie sa.

POKORA
• 13. máj 1917. Deň mimoriadneho požehnania pre celý svet. Deň, ktorý si pripravilo nebo, aby znova prehovorilo k zemi. A koho si na túto službu vyberá? Pokornú služobnicu Pánovu – Presvätú Bohorodičku a tri jednoduché, čisté a pokorné deti. Aj v tomto prípade zostáva, tak ako už mnohokrát predtým, zachované, že jednoduchým a pokorným sa dostáva milosť.

• O necelých desať rokov nato, 25. marca 1927, sa aj našej krajine a našej cirkvi dostáva mimoriadneho požehnania. Jeden pokorný a poslušný človek, ktorý túži zostať skrytý pred zrakom sveta aj poctami zo strany ľudí, sa utiahne do samoty kláštora otcov baziliánov na Černečej hore. Ale ten, ktorému dal svoje áno, vedie jeho cesty podľa svojich zámerov. Najvyšší pastier na zemi ho pozýva do Večného mesta, aby tam v Bazilike sv. Klimenta prijal podiel na biskupskej službe. Božia milosť Pavla Petra Gojdiča najprv učinila kňazom, a potom povýšila do služby biskupa.

ODVAHA
• „Nebojte sa, neurobím vám nič zlé.“ To boli prvé slová, ktoré vyriekla Bohorodička pri stretnutí s fatimskými deťmi. Koľkokrát v dejinách spásy zazneli tieto slová… „Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť celému svetu!“ Takto sa pri Ježišovom narodení prihovára anjel betlehemským pastierom. A malí fatimskí pastieri sú skutočne plní nie strachu, ale úžasnej radosti. Sestra Lucia neskôr povedala, že zjavenie nenaháňa strach ani úľak, ale vzbudzuje úžas.

• Nikto z nás netuší, koľkokrát sa pokúšal ten, ktorý vládne strachom – diabol, ovládnuť srdce blahoslaveného vladyku Pavla. Aj v čase detstva a dospievania, ale hlavne pred jeho dôležitými životnými krokmi – kňazskou a biskupskou vysviackou.
Čím viac mu bolo zverené, tým väčšia zodpovednosť prichádza, a s ňou aj strach. Ani nie tak o seba, ako o tých, ktorí sú mu zverení. V 50. rokoch, keď sa nebo zatiahlo nad našou cirkvou, mnohokrát kľačal pred bohostánkom ako Ježiš v Getsemanskej záhrade. Prijatím Božej vôle aj on získaval pokoj a odvahu.

BOŽIA VÔĽA
• Pri opise zjavení v Cova da Iria sestra Lucia spomína, že aj keď boli iba deti, od začiatku všetci traja vedeli, koho majú pred sebou a kto je tá krásna Pani, čo sa im zjavila. Možno preto sa Lucia nepýta na jej meno, ale položí otázku: „Čo si odo mňa prajete?“ A potom sa už zakaždým zvíta s Máriou práve týmito slovami: „Čo si odo mňa prajete?“ Bez toho, aby to deti vedeli, prehovárajú k nebu ako praví proroci.

•
1. Pokora srdca
2. Ustavičná modlitba
3. Všestranné umŕtvovanie
4. Odovzdanosť do Božej vôle
5. Uspokojenie sa v Božej vôli
Týchto päť prostriedkov spásy a svätosti si napísal vladyka Pavol ešte ako čerstvý maturant na stránky modlitebnej knižky. A neostalo len pri tom. Každý deň je naozaj sprevádzaný modlitbou, pokorou, striedmosťou a nielen plnením Božej vôle, ale aj hľadaním a nachádzaním svojho pokoja v Božej vôli. „Čo chceš odo mňa, Pane?“ pýta sa celý svoj život bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatí.

OBETA
• Hneď pri prvom stretnutí s fatimskými deťmi sa Panna Mária pýta jednu zaujímavú a dôležitú vec: „Chcete sa obetovať Bohu a znášať všetky utrpenia, ktoré na vás zošle, na zmierenie za hriechy, ktorými je urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?“ A Lucia odpovedá za všetkých: „Áno, chceme.“
Božia Matka dobre vie, s čím všetkým sa deti budú musieť stretnúť, a preto im hneď ponúkne možnosť, aby utrpenia priniesli Pánovi ako svoj vzácny dar.

• Obetovať sa Bohu. Vari sa pre to nerozhodol náš blahoslavený vladyka Pavol už vtedy, keď prijal Pánovo pozvanie ku kňazstvu? Keď sa o krátky čas na to rozhodol zrieknuť sa sveta a prijať rehoľné rúcho, a spolu s ním aj sľub chudoby, čistoty a poslušnosti? Nerozhodol sa obetovať Bohu, keď prijal aj biskupskú službu? V nej sa odovzdával Pánovi ako celopal v čase pokoja, v čase vojny aj v tom najťažšom čase, ktorý prišiel v päťdesiatych rokoch. S tichosťou baránka, ktorého vedú na zabitie, ho odvážajú v jubilejnom roku zadnou bránou biskupského úradu. 28. apríla 1950 sa začína desaťročná krížová cesta, ktorá sa nekončí na Golgote, ale v nebeskom Jeruzaleme.

BOŽIA MILOSŤ
• V akej zbožnosti museli byť vychovávané fatimské deti: Lucia, Hyacinta a František? Akú zbožnosť videli doma, keď tak veľmi milujú dobrého Pána Boha, ktorý je veľmi urážaný? Láska k milovanému Spasiteľovi im pomáha, aby pohotovo prijali ponuku znášať všetky utrpenia, ktoré na nich Pán Boh dopustí.
„Budete teda musieť veľa trpieť,“ povedala im Panna Mária, „ale Božia milosť vás bude posilňovať.“

• Jeden z väzenských strážcov, ktorému sa podarilo emigrovať do Rakúska, spomína: „Bol som svedkom, ako blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča mučili. Najčastejšie väzňov mučili lámaním prstov. Tak, že medzi prsty zasunuli železné tyče, ktoré potom silne stláčali. Pri takom mučení omdlievali omnoho zdatnejší muži, ale biskup sa len potichu modlil. To isté sa dialo, keď mu nasadili železné topánky, do ktorých púšťali elektrický prúd. Čokoľvek s ním robili, bez prestania sa modlil.“ To všetko znášal nie kvôli sebe, ale kvôli svojim veriacim. A Božia milosť ho ďalej ustavične posilňovala.

RUŽENEC
• Najkrajšia činnosť detí je hra. Aj malí fatimskí pastieri využívali svoj voľný čas na to, aby sa spoločne hrali. A keďže čas na hranie sa im stále zdal krátky, vynašli spôsob, ako skrátiť modlitbu ruženca, ktorý sa im kázali modliť rodičia. Sestra Lucia hovorí: „Púšťali sme zrnká ruženca pomedzi prsty a hovorili sme len: ,Ave, Mária, Ave, Mária, Ave, Mária…ʻ, tak sme sa ruženec pomodlili za chvíľku.
Keď ich o modlitbu ruženca poprosila pri svojom zjavení Panna Mária a povedala im, čo cez neho môžu získať, už sa ho modlili každý deň celý, aby vyprosili pokoj pre svet a koniec vojny.

• Nie je tajomstvom, že okrem liturgických modlitieb časoslova a rôznych iných pobožností – molebenu či krížovej cesty sa vladyka Pavol každý deň modlil aj ruženec so všetkými pätnástimi tajomstvami. Radostné, bolestné a slávnostné tajomstvá…
Nikdy neľutoval čas, ktorý obetoval modlitbe ruženca, lebo vedel, že získava oveľa viac, než dáva. Ako často sa práve k tejto modlitbe, ktorú ponúkal ako pomoc a východisko ľuďom v núdzi, aj sám utiekal, keď prežíval najväčšie strasti svojho pozemského života. Modlil sa na tom najdrahšom ruženci – z chlebového cesta.

NEBO
• Pri druhom zjavení Panny Márie v údolí Cova da Iria, ktoré nasledovalo presne o mesiac – 13. júna 1917 – mala Lucia zvláštnu prosbu. Možno aj vďaka všetkým strastiam, ktoré deti v priebehu mesiaca zažili, povedala Panne Márii: „Chcela by som vás poprosiť, aby ste nás vzali do neba.“ Mária jej na to povedala: „Áno, Hyacintu a Františka si tam čoskoro vezmem, ale ty zostaneš ešte nejaký čas tu na zemi. Ježiš chce, aby ho ľudia poznali a milovali, a ty mu máš pri tom pomáhať.“

• „Tak čo, starý, pôjde to? Lebo ak nie, tak tuná aj zdochneš!“ Takými slovami sa začala tortúra vyšetrovania a výsluchov. Obvinený z velezrady, špionáže v prospech Vatikánu a Ameriky, z pokusu o rozbitie republiky, z banderovstva… K tomu všetkému bolo treba vynútiť priznanie za hocijakú cenu. Tmavá komora bez okna, bez svetla, kde sa dalo len stáť a chodiť. Hlad, bitka, ľadové sprchy, fingované popravy, kolotoč výsluchov… Mnohí sa z toho psychicky zrútili. Koľkokrát si vtedy aj náš vladyka Pavol túžobne želal, aby si ho Pán vzal k sebe a ukončil toto trápenie. Ale Božím plánom bolo, aby to všetko prežil a aby desať rokov zjavoval Ježišovu lásku medzi odsúdenými a učil ich odpúšťať.

NEPOŠKVRNENÉ SRDCE PANNY MÁRIE
• Zaviesť v celom svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie – to bola úloha, ktorú dostala Lucia. „Nestrácaj odvahu, nikdy ťa neopustím. Moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočiskom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.“ Keď Presvätá Bohorodička hovorila tieto slová, pred jej pravou dlaňou bolo srdce ovinuté tŕním, ktoré ho akoby prebodávalo. „Pochopili sme,“ hovorí Lucia, „že je to Nepoškvrnené Srdce Máriino zraňované ľudskými hriechmi a že si praje odčinenie týchto vín.“

• Na sklonku roku 1944, keď druhá svetová vojna nabrala hrozné rozmery, vladyka Pavol hľadal ochranu a útočisko v Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie. Pastierskym listom zo 14. októbra 1944 vyhlasuje v Prešovskom biskupstve Mariánsky rok. V ňom chcel:
1. usilovať sa o mimoriadnejší spôsob úcty k Presvätej Bohorodičke;
2. mariánske sviatky svätiť čo najslávnostnejšie a s osobitnou srdečnosťou;
3. prvé soboty v mesiaci obetovať na počesť Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (účasťou na svätej liturgii s prijatím Eucharistie);
4. prvé nedele v mesiaci po večierni pred vystavenou Najsvätejšou Eucharistiou odslúžiť paraklis alebo moleben na počesť Presvätej Bohorodičky;
5. aby katechéti vštepovali do sŕdc detí lásku k Márii;
6. aby sa aj veriaci denne súkromne modlili paraklis alebo akatist, alebo vervicu (čotky);
7. aby sa eparchiálny Mariánsky rok slávnostne ukončil 28. augusta 1945 na púti v Ľutine.
Takto pod Božím vedením pomáhal aj náš blahoslavený vladyka šíreniu úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

PÚTE
• Pri každom zjavení Panny Márie vo Fatime sa od mája do októbra 1917 opakovala tá istá prosba: „Prajem si, aby ste tu opäť prišli trinásteho dňa nasledujúceho mesiaca a aby ste sa naďalej verne modlili ruženec.“ Postupne Presvätá Bohorodička odhaľovala pred deťmi Božie zámery. Spolu s deťmi prichádzalo do Covy da Iria aj stále viac ľudí. A neprestali tam prichádzať dodnes. Fatima sa stala jedným z najväčších pútnických miest sveta, kam mnohí ľudia prichádzajú, aby spoznali Božie zámery.

• Blahoslavený vladyka Pavol sa stal biskupom v eparchii, ktorá nemala núdzu o mariánske pútnické miesta. Čirč, Šašová, Krásny Brod, Buková hôrka, Rafajovce a ďalšie. Najmä však Klokočov a Ľutina. Na všetkých týchto mariánskych pútnických miestach vladyka spolu so svojím stádom hľadal pomoc a útechu pri tej, ktorá je „radosť všetkých utrápených, zástankyňa prenasledovaných, živiteľka hladujúcich, tešiteľka pohŕdaných…“ Veľkú ľutinskú púť na záver Mariánskeho roka 1945 zakončil slovami: „Pod ochranu (pokrov) Kráľovnej pokoja a jej Nepoškvrnenému Srdcu zverujem celý náš národ, celú našu Gréckokatolícku cirkev, aby sme sa dočkali radostnejších dní na pozemskej púti života a po nej vo večnosti.“