PREDSTAVUJEME (Mons. Cyril Vasiľ SJ, Martin Mráz) Jednou z najdôležitejších udalostí 20. storočia pre Katolícku cirkev bol Druhý vatikánsky koncil. Hneď po jeho zvolaní kardinál Tardini vyzval všetkých východných katolíckych biskupov, aby sa zapojili do jeho prípravy a zaslali svoje návrhy. Časť týchto návrhov neskôr tvorila návrh na spracovanie koncilového dekrétu Orientalium Ecclesiarum, ktorý koncil prijal v roku 1964. Jednou z najdôležitejších častí tohto dokumentu je vyjadrenie o rovnosti všetkých cirkví a obradov (východných a západného) pod vedením rímskeho pápeža. Na základe tohto dokumentu bolo v nasledujúcom období prijatých niekoľko vážnych rozhodnutí v záujme zachovania autentického dedičstva východných kresťanov pre celú Cirkev. Závery koncilu boli aj podkladom reformy Rímskej kúrie a v jej rámci aj Kongregácie pre východnú cirkev. V roku 1967 bola publikovaná apoštolská konštitúcia Regimini Ecclesiae Universae, ktorou pápež Pavol VI. zreformoval kongregácie a úrady Rímskej kúrie. Východná kongregácia bola premenovaná na Kongregáciu pre východné cirkvi, aby sa tak zdôraznil fakt rôznorodosti východných katolíckych cirkví, ktoré sú v spoločenstve s pápežom. Súčasťou reformy bolo aj to, že sa pápež vzdal priameho vedenia kongregácie a na jej čelo bol vymenovaný, tak ako to poznáme aj dnes, kardinál prefekt, ktorému mal pomáhať sekretár a podsekretár spolu s úradníkmi vybranými z kňazov z rôznych východných katolíckych cirkví. Zároveň bolo aj priznanie členstva ex offo – z úradu všetkým východným katolíckym patriarchom a väčším arcibiskupom. Týmto rozhodnutím bolo umožnené, aby samotní predstavitelia východných katolíckych cirkví rozhodovali o záležitostiach východných katolíkov.
Nástup Jána Pavla II. na pápežský stolec so sebou priniesol ďalšiu diskusiu o potrebe zjednodušenia štruktúry a zdôraznenia pastoračného aspektu práce Rímskej kúrie. Tieto závery boli potvrdené v roku 1988 publikovaním apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus, ktorou sa dodnes riadia všetky vatikánske úrady, a teda aj Kongregácia pre východné cirkvi. Dokument zadefinoval, že kongregácia rozhoduje o tom, čo sa vzťahuje buď na osoby, alebo veci katolíckych východných cirkví, a presne vymedzil jej kompetencie.
Takto sa táto apoštolská konštitúcia spolu s Kódexom kánonov východných cirkví, promulgovaným v roku 1990, stali základnými dokumentmi, ktoré upravujú postavenie východných katolíkov v rámci univerzálnej Cirkvi. Za sto rokov svojej samostatnej existencie prešla Kongregácia pre východné cirkvi svojím vývojom. Od udalosti, ktorá by mohla byť vnímaná ako nejaký administratívny alebo výlučne praktický počin, cez jej premenovanie občas chápané ako nejaké terminologické zadosťučinenie východným katolíkom až po zmenu celkovej ekleziológie, t. j. vnímania Cirkvi. Východní katolíci prestali byť vnímaní len ako Gréci, Arméni, Chaldejci, Kopti, Rusíni alebo Slováci. Neskorším vývojom prestali byť vnímaní aj ako príslušníci len nejakého rítu, obradu a začali byť chápaní (aspoň v oficiálnych vatikánskych dokumentoch) ako príslušníci nejakej konkrétnej východnej katolíckej cirkvi, ktoré aj keď sú málo početné, vo vzťahu k latinskej Cirkvi si zasluhujú rovnakú úctu a postavenie.