ROZHOVOR (Juraj Gradoš) 17. apríla 2017 bol zriadený archieparchiálny vikariát v Humennom, ktorý zahŕňa región horného Zemplína. Z tohto regiónu pochádza aj prodekan Gréckokatolíckej teologickej fakulty a vedúci katedry historických vied doc. PhDr. Jaroslav Coranič, PhD.
Humenné je prirodzeným centrom horného Zemplína. Čím je tento kraj pre vás výnimočný?
Humenné nie je jediným centrom horného Zemplína. Medzi jeho ďalšie centrá, i keď menšie, patria Vranov nad Topľou, Snina či Medzilaborce. K týmto hornozemplínskym centrám možno prirátať aj Stropkov, ktorý sa nachádza na pomedzí bývalej historickej Zemplínskej a Šarišskej župy. Pre mňa je tento kraj výnimočný najmä emocionálne, keďže je to moje rodisko, a preto vždy ostane jedinečným.
Horný Zemplín je pre mňa okrem tejto roviny osobitý najmä svojimi prírodnými podmienkami. Vďaka minimálnemu zásahu industrializmu tu zostali naozaj rajské oblasti, kde si príroda žije svoj život – Národný park Poloniny, prales Stužica, Vihorlatský prales či Hostovické lúky. Časti týchto oblastí boli v roku 2007 zapísané do Svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. Z ďalších významných prírodných lokalít treba spomenúť napr. Sninský kameň, Vihorlatské vrchy, Riabu skalu alebo viaceré chránené územia Bukovských vrchov. Možno málokto vie, že najmä v okolí Humenného sa nachádzajú aj viaceré jaskyne, z ktorých najznámejšou je Brekovská jaskyňa.
Netreba zabudnúť ani na viaceré historické stavby, ktoré sú na tomto území, či už sú to hrady Brekov, Jasenov, Čičva, alebo kaštiele Humenné, Snina, Majerovce a ďalšie.
Historicky je tento región pre mňa výnimočný aj tým, že sa tu nachádza viacero drevených gréckokatolíckych chrámov, ktoré sú jedným z najcharakteristickejších špecifík Gréckokatolíckej cirkvi. Drvivá väčšina z nich je zaradená medzi národné kultúrne pamiatky.
Nachádzajú sa tu aj ďalšie zaujímavé oblasti, ktoré vznikli zásahom človeka, ako sú napríklad vodné nádrže Starina a Domaša a ich okolie.
Horný Zemplín je zároveň pohraničný región, ktorý susedí s dvoma štátmi – s Poľskom a Ukrajinou. Najvýchodnejším bodom regiónu aj Slovenskej republiky je trojhraničný vrch Kremenec, ktorý je aj najvyšším vrchom celého horného Zemplína.
Zároveň je to región, kde sa stretáva rusínske a slovenské etnikum, takže tento kraj má aj viacnárodnostný charakter. Rovnako je multikonfesijný, keďže sa tu stretávajú tri hlavné konfesie: gréckokatolícka, rímskokatolícka a pravoslávna.
Vždy bol tento región pohraničnou oblasťou?
Tento región bol vždy okrajovou oblasťou; dnes Slovenska, predtým Československa a Uhorska. Vždy bol akosi na okraji, ale zároveň bol i jednou z brán do Uhorska, akousi prirodzenou križovatkou ciest z Haliče na juh Porta Rusica a zo západu do niekdajšej Podkarpatskej Rusi. V stredoveku sa toto územie stalo majetkom rodu Drugetovcov, ktorí tu prišli začiatkom 14. storočia, čím sa Humenné stalo jedným z významných šľachtických sídiel v severovýchodnom Uhorsku. Práve v tomto roku si mestá Humenné a Snina, ako aj ďalšie obce bývalého Humenského panstva Drugetovcov, pripomínajú 700 rokov od prvej písomnej zmienky. Tá sa vyskytuje v listine uhorského kráľa Karola Róberta z roku 1317, ktorou svojmu prívržencovi Filipovi Drugetovi daroval početné hornozemplínske obce.
Zároveň to bolo obdobie, keď práve cez tento región prichádzali na územie severovýchodného Slovenska Rusíni, ktorí osídlili jeho riedko obývané oblasti.
S Drugetovcami je neodmysliteľne spojené prijatie Užhorodskej únie, ktorá bola vyhlásená 24. apríla 1646. Tento dátum je de facto počiatkom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako prví úniu prijali práve kňazi byzantsko-slovanského obradu z drugetovských panstiev v Zemplínskej, Šarišskej a Užskej župe.
V novšej histórii sa tento región stal pre svoju geografickú polohu miestom ťažkých vojenských operácií počas oboch svetových vojen. Na prelome rokov 1914 – 1915 toto územie viackrát obsadila ruská armáda. Dostala sa sem cez karpatský priesmyk Ruské sedlo a rýchlym útokom obsadila obce i mestá v údolí rieky Cirocha. Po prvej svetovej vojne zostalo zničených mnoho hornozemplínskych obcí aj viaceré gréckokatolícke chrámy. Tieto bojové operácie si vyžiadali tisícky padlých vojakov, čo dokumentujú viaceré vojenské cintoríny napríklad v Snine, Veľkej Poľane, Zvale, Smolníku, kde sú pochovaní vojaci oboch bojujúcich strán.
Humenský a sninský región bol centrom ťažkých bojov aj počas druhej svetovej vojny. Najťažšie boje prebiehali v jeseni 1944 opäť v oblasti Ruského sedla v Karpatoch. Celé toto územie bolo obsadené nemeckou armádou, ktorá sa urputne snažila zastaviť postup sovietskej Červenej armády. Ešte aj dnes možno v okolitých lesoch nájsť smutné pamiatky týchto bojov v podobe nevybuchnutej munície či iného vojenského zariadenia.
Ako zmenilo 20. storočie tento región?
Na jeho začiatku došlo vďaka pokroku a prestavbe zničených dedín k istému rozvoju celého regiónu, čo sa dotklo aj okrajových dedín. Významným bolo napr. vybudovanie železničných tratí, či už na konci 19. storočia Michaľany – Lupków pri Medzilaborciach, či na začiatku 20. storočia Humenné – Stakčín. Ťažké sociálne podmienky a následne aj hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia však so sebou priniesli veľkú vlnu vysťahovalectva do Spojených štátov, Kanady, Argentíny či Francúzska. Príčinou bola slabá hospodárska situácia nielen regiónu, ale i samotných rodín.
Neskôr po druhej svetovej vojne dochádza k mnohokrát násilnému vysídleniu časti obyvateľstva do Sovietskeho zväzu a následne obmedzenie výstavby v dedinách, aby sa „pozdvihli“ miestne centrá. V nich bola lepšia a dostupnejšia kultúra, ako aj vzdelanie, a tým aj sociálne a ekonomické zabezpečenie rodín. V mnohých prípadoch však ľudia na dedinách radšej dochádzali za prácou a vzdelaním do miest, ako by sa tam mali presťahovať. Boli veľmi úzko spätí s rodnou hrudou.
V osemdesiatych rokoch sa región preslávil výstavbou vodnej nádrže Starina.
Táto priehrada sa pripravovala dlhšie, výstavba trvala od roku 1981 do roku 1988. S napúšťaním vodnej nádrže sa začalo v roku 1987. Jej prvoradou úlohou bolo zabezpečenie pitnej vody pre územie východného Slovenska, ktoré vtedy trpelo jej nedostatkom. Je to najväčšia nádrž pitnej vody na Slovensku.
Ale pre obyvateľov dedín Starina, Dara, Ostružnica, Zvala, Veľká Poľana, Ruské a Smolník to bolo veľmi ťažké a nepríjemné rozhodnutie. Mnohí obyvatelia sa odmietali presťahovať do miest z dedín, kde žili ich predkovia niekoľko stáročí. Nakoniec však museli odísť, a tak sa 3 500 obyvateľov usídlilo v Snine, Humennom, ale aj v ďalších mestách východného Slovenska. Dnes sa tam znova stretávajú rodáci a ich potomkovia, najmä pri rôznych cirkevných sviatkoch, fungujú tu miestne lesno-poľnohospodárske urbárske spoločnosti. Ľudia, ktorí mali rodinné väzby aj mimo tejto oblasti, to brali ľahšie, tí však, ktorí boli celý život zviazaní so svojou dedinou, ktorí tu mali celý svoj život i svoj majetok, to brali veľmi ťažko. Nepomohlo tomu ani nie najspravodlivejšie vyrovnanie sa zo strany štátu.
Hoci je dnes tento región opustený, stále si žije svojím životom. Keďže došlo k plánovanému vysídleniu oblasti, v roku 1977 bola vytvorená chránená krajinná oblasť Východné Karpaty, ktorej väčšia východná časť bola o dvadsať rokov neskôr transformovaná na Národný park Poloniny. Pre absenciu osídlenia je to pre ochrancov prírody taký malý raj na Slovensku a vďaka nízkemu svetelnému znečisteniu aj z poľskej i ukrajinskej strany je to oblasť bez svetelného smogu, odkiaľ sa dajú pozorovať hviezdy bez pozemského svetelného rušenia. Vznikol tu Park tmavej oblohy Poloniny, ktorý bol dvadsiatym takýmto parkom na svete. Preto tu bolo na Kolonickom sedle medzi obcami Kolonica a Ladomirov vybudované astronomické observatórium.
Dotkla sa táto výstavba aj Gréckokatolíckej cirkvi?
Áno a významne. Rozhodnutím vtedajších vládnych orgánov boli zničené všetky usadlosti vrátane chrámov, ktoré pôvodne patrili Gréckokatolíckej cirkvi. Tie mohli ostať ako sakrálne miesta, pri ktorých by sa dnes stretávali rodáci – vtedajší komunistický režim však najmä z ideologických dôvodov nemal o to najmenší záujem. Mnohé ikonostasy, zvony či ďalší mobiliár z týchto chrámov sa dnes nachádza na neznámych miestach, príp. bol zničený. Niektoré tieto sakrálne pamiatky sa podarilo zachrániť, napr. ikonostas zo Zvaly sa v súčasnosti nachádza v zbierke Slovenského národného múzea v Martine. So zánikom spomínaných obcí zanikli aj gréckokatolícke farnosti Starina, Ruské, Veľká Poľana a Zvala.
Po vysťahovaní sa práve tieto komunity snažili o založenie nových gréckokatolíckych farností a o vybudovanie nových gréckokatolíckych chrámov. Istým spôsobom sa to podarilo v Snine, kde v roku 1982 bola po ťažkom úsilí vybudovaná a posvätená gréckokatolícka modlitebňa. Situácia sa pozitívne zmenila až po roku 1989, keď boli zriadené nové farnosti a vybudované viaceré nové gréckokatolícke chrámy. Patria medzi ne farnosť Humenné-Dubník s Chrámom Zoslania Svätého Ducha z roku 1997, farnosť Snina s Chrámom Matky ustavičnej pomoci z roku 1992 a farnosť Snina-Brehy s Chrámom bl. hieromučeníka Vasiľa Hopka z roku 2015.
Museli „vyšším“ záujmom ustúpiť aj iné gréckokatolícke obce v regióne?
V regióne horného Zemplína je známa bývalá gréckokatolícka farnosť Valaškovce, ktorá sa nachádza medzi Humenným a Sninou. Ešte za prvej Československej republiky sa v tridsiatych rokoch rozhodlo o vysťahovaní obce a vytvorení vojenského výcvikového priestoru. Ľudia pôvodne odmietali odísť, ale nakoniec sa museli podvoliť. Väčšina obyvateľov sa usídlila v Humennom. Tu im mal byť postavený nový chrám, ale vojnové roky a následne aj likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi komunistickým režimom v roku 1950 tomu zabránili. Ľudia to ale vnímali ako krivdu, a tak po roku 1989 hľadali cesty k výstavbe vlastného chrámu.
To sa napokon podarilo, v Humennom bola v roku 2000 zriadená samostatná farnosť Humenné-Pod Sokolejom a postavený nový chrám zasvätený sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi. Túto farnosť dnes tvoria mnohí potomkovia vysídlených veriacich z Valaškoviec. Je zaujímavé, že pôvodný valaškovský chrám, ktorý sa nachádza priamo vo vojenskej výcvikovej oblasti, stojí dodnes. Miestni rodáci a ich potomkovia sa tu každoročne schádzajú pri odpustovej slávnosti bývalej farnosti.
Prešovský arcibiskup Ján Babjak SJ zriadil v Humennom vikariát. Ako sa na to pozeráte ako historik?
Vytvorenie vikariátu je cirkevno-právne rozhodnutie, je plne v kompetencii miestneho eparchiálneho biskupa, resp. arcibiskupa. Väčšinou sa zriaďuje vtedy, ak je v biskupstve veľký počet veriacich alebo ak je územie biskupstva príliš rozsiahle, príp. je to potrebné z iných dôvodov, či už pastoračných, organizačných, alebo historických.
Vytvorenie vikariátu pritom nie je v Gréckokatolíckej cirkvi ničím neobvyklým. Ešte koncom 18. storočia bolo rozsiahle Mukačevské gréckokatolícke biskupstvo administratívne rozdelené na tri biskupské vikariáty. Biskup Juraj Genadij Bizanci zriadil v roku 1723 tzv. Maramarošský alebo Sihoťský vikariát a biskup Andrej Bačinský ho opätovne pri zriadení Szatmárskeho vikariátu v roku 1776 potvrdil. Zároveň v roku 1787 zriadil vikariát aj v Košiciach, ktorý sa stal základom budúceho samostatného Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva.
Výber Humenného vychádza aj z historických okolností, kde Humenné zohralo svoju úlohu. O drugetovskom Humennom otcovia baziliáni v šesťdesiatych rokoch 17. storočia istý čas uvažovali aj ako o novom sídle zjednoteného mukačevského biskupa, keďže jeho doterajšie sídlo Mukačevo bolo na území, kde nežili zjednotení veriaci. Humenné bolo zároveň centrom jedného z archidiakonátov – vyššieho administratívno-správneho celku Prešovského biskupstva.
V tejto súvislosti treba spomenúť aj to, že pôvodná severovýchodná hranica Prešovského biskupstva viedla práve týmto regiónom. Jeho najvýchodnejšie farnosti Kalná Roztoka, Klenová, Kolonica, Ladomirov, Ruský Hrabovec, Šmigovec, Topoľa, Ubľa, Ulič, Uličské Krivé a Zboj patrili do Zanastaského diakonátu, ktorý bol do druhej svetovej vojny súčasťou Mukačevského biskupstva.
Územie Humenského vikariátu je v podstate totožné s historickým územím horného Zemplína. Vnímam to ako veľké pozitívum a ako opak neprirodzeného dnešného územnosprávneho členenia najmä východného a stredného Slovenska, ktoré takmer vôbec nerešpektuje prirodzené historické regióny.
Čím je toto rozhodnutie podľa vás pre cirkev v regióne?
Prešovské arcibiskupstvo má v súčasnosti trinásť dekanátov, do Humenského vikariátu ich bude patriť sedem. Toto pomerné rozdelenie sa pritom bude týkať aj počtu veriacich. Je to rozhodnutie, ktoré podľa mňa prináša pozitíva do riadenia a života Prešovského arcibiskupstva. To je dosť rozsiahle, veď de facto ide o celý Prešovský samosprávny kraj. Napríklad z Uliča je to do Prešova veľmi ďaleko. Toto rozhodnutie priblíži vedenie cirkvi bližšie k ľuďom, k ich potrebám. Vnímam to ako ústretový krok otca arcibiskupa pre svojich veriacich.