Z LISTU NEKTARIOVI NA ÚTECHU (2)
Ak však budeme chcieť teraz vyniesť na prvé miesto dar, ktorý Boh vložil do našich sŕdc −
chcem tým povedať: múdru úvahu, ktorá vie v priaznivých dňoch vymerať našim dušiam
správne zásady a v situácii, keď sme ubití, privádzať do našej pamäti myšlienky na údel človeka,
pripomínať nám to, čo sme videli a … že to je Boží príkaz, aby sa tí, čo sa stali v Kristovi veriacimi,
nezarmucovali nad zosnutými pre nádej v zmŕtvychvstanie…
Preto ťa povzbudzujem ako statočného bojovníka: zoči-voči veľkej rane ostaň pevný a neklesaj
pod ťarchou smútku ani sa nesužuj v duši. Ostávaj presvedčený o tom, že v každom
prípade, aj vtedy, keď z dosahu nášho chápania unikajú dôvody, prečo nám to Boh udeľuje,
treba prijať to, čo nám udeľuje, hoci by to prijatie bolo vrcholne ťažké. Treba to prijať, lebo on
je múdry a miluje nás. On sám vie, ako a komu dá to, čo je osožné, a prečo hranice ľudského
života nemáme všetci stanovené rovnako. Lebo jestvuje istá, ľuďom nepochopiteľná príčina,
pre ktorú jedných odtiaľto odvádza rýchlejšie, druhých zasa dlhšie ponecháva znášať trampoty
tohto biedneho života.
(sv. Bazil Veľký: Povzbudenie mladým, Listy 1 (r. 357 – 374)