UDALOSŤ (TSKE) Púť Košickej eparchie do Svätej zeme bola výnimočná. Výnimočná oslavou štyroch výročí, výnimočná radosťou, výnimočná dojmami a duchovnými zážitkami, ale predovšetkým výnimočná duchovnými milosťami, ktoré všetci pútnici mohli zažívať počas každého dňa od 13. do 21. marca.Od rána 13. marca prilietavali pútnici Košickej eparchie do Svätej zeme. Asi 250 osôb bolo rozdelených do piatich skupín, z ktorých posledná docestovala v utorok poobede. V prvých dňoch púte bol program skupín pochopiteľne rozdielny, čo sa však počas ďalších dní zmenilo a vo väčšej miere už pútnici navštevovali rovnaké miesta, i keď neraz v rozdielnom čase. Jednotiacim bodom programu každého dňa bola však spoločná svätá liturgia, ktorej hlavným slúžiteľom a kazateľom bol košický eparchiálny biskup vladyka Milan Chautur CSsR. Liturgický spev viedli členovia Zboru sv. Jozefa pri Bazilike Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach na čele so svojou dirigentkou Máriou Gofusovou.

Betlehem
Ako prvé miesto, na ktorom pútnici spoločne slávili svätú liturgiu, bola Bazilika Božieho narodenia v Betleheme, kde si každý mohol bozkom uctiť miesto Kristovho narodenia a atmosféra vnímania Božej prítomnosti sa umocnila spevom koledy a slávnostného liturgického spevu S nami Boh. Práve tu pripodobnil vladyka pútnikov Košickej eparchie pútnikom, ktorí pred dvetisíc rokmi tiež putovali do Betlehema, a poukázal na fakt, že pútnik nemá nič, len to, čo má na sebe a so sebou. Upozornil však, že každý človek je iba pútnikom na zemi a to jediné, čo mu ostane, je vzťah pokoja a jednoty, ktorý je Božím darom.
Púť pokračovala po stopách Svätej rodiny, ktorá utekala do Egypta, na miesto zvané Jaskyňa mlieka, a potom na Pole pastierov, kde im anjel zvestoval príchod očakávaného Mesiáša.

Jeruzalem
Účastníci púte sa tiež mohli pomodliť Otče náš na mieste, kde ho Kristus učil svojich učeníkov, či vidieť chrám Dominus flevit – miesto, na ktorom Ježiš zaplakal na Jeruzalemom, ktorý nespoznal čas svojho navštívenia. Pútnici prežili Kvetnú nedeľu, keď navštívili chrám, ktorý dnes stojí na mieste, odkiaľ Ježiš zostupoval do Jeruzalema na osliatku. Posledné chvíle Kristovho života pred jeho mučením sprítomnila návšteva večeradla, kde Kristus slávil svoju poslednú večeru, a slávenie svätej liturgie v Bazilike agónie v Getsemanskej záhrade. Tu vladyka Milan vo svojej kázni poukázal na opustenosť, ktorú Kristus prežíval pred svojím utrpením, v ktorej mu neboli na pomoci ani tí najbližší – apoštoli, ktorí zaspávali od únavy. Preto upozornil pútnikov, aby nezaspávali, keď niekto blízky prežíva podobnú opustenosť v životných trápeniach.
Púť viedla aj do chrámu Galicantum, ktorý dnes stojí na mieste, kde bol Kristus väznený a Peter ho zaprel. Modliac sa krížovú cestu prešli pútnici úzkymi uličkami Jeruzalema k Bazilike Božieho hrobu, kde si bozkom uctili miesto Kristovej smrti – Golgotu. Ale tak, ako sa dejiny ľudskej spásy neskončili Kristovou smrťou, tak sa ani púť nekončila smútkom z jeho smrti, ale celou bazilikou zaznelo radostné a dojemné Christos voskrese! pri prázdnom Ježišovom hrobe.
Blízko Jeruzalema pútnici tiež navštívili miesto Ain Karem, kde sa narodil sv. Ján Krstiteľ a kde Bohorodička zaspievala Magnifikat – „Velebí moja duša Pána“. Pútnici ďalej navštívili aj tradičné turistické miesta ako Múr nárekov či blízky archeologický park, kde mohli vnímať ulice a miesta, ktorými kráčal samotný Kristus.
Samozrejmou návštevou bolo aj Mŕtve more, kde si všetci mohli vyskúšať priaznivé, ba až liečivé účinky prírodne najslanšej vody na svete na rôzne kožné problémy. Nevšedná bola aj zástavka v judskej púšti Wadi Kelt, kde pútnici obdivovali krásu, ale aj pocítili nehostinnosť púšte.

Na severe Izraela
Keďže prevažnú väčšinu svojho pozemského života Kristus prežil v Nazarete a v Kafarnaume, musela sa púť presunúť na sever Izraela. Cestou sa však pútnici zastavili v Cézarei Prímorskej, kde sv. Peter pokrstil prvého pohana, a navštívili Bahajské záhrady a karmelitánsky kláštor Stella Maris na vrchu Karmel v meste Haifa.
Zaiste jedným z vrcholných momentov púte bola svätá liturgia v Bazilike Zvestovania Presvätej Bohorodičke v Nazarete, kde si manželské páry obnovili manželské sľuby. Tradične sa tieto sľuby obnovujú v blízkej Káne Galilejskej, kde Kristus premenil vodu na víno, ale počet pútnikov prevyšoval kapacitné možnosti tamojšieho chrámu. Preto aj tu, v Bazilike Zvestovania, vladyka Milan upozornil na nepochopenia v manželskom vzťahu, ktoré môžu nastať následkom rôznych životných okolností. Pozornosť počúvajúcich však upriamil na Boha, ktorý aj vlastným zásahom, ako to bolo v prípade sv. Jozefa, prináša pokoj a jednotu do manželského vzťahu.
Pútnici ďalej navštívili blízky Chrám sv. Jozefa, ktorý je postavený na mieste domu Svätej rodiny, a už spomínané miesto prvého Kristovho zázraku – premenenia vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej.

Pri Genezaretskom jazere
Púť Košickej eparchie pokračovala ku Genezaretskému jazeru, na miesto Tabgha, kde Kristus rozmnožil päť chlebov a dve ryby. Na tomto mieste slávili pútnici nielen rozmnoženie chlebov, ale i premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv, na čo práve vo svojom príhovore upozornil vladyka Milan, keď povedal, že Kristovi nešlo len o povrchné nasýtenie ľudu, ale o budovanie vzťahu s ním skrze prijímanie Najsvätejšej Eucharistie, teda jeho samého.
Následne košickí pútnici pokračovali na miesto, kde Peter trojnásobne potvrdil svoju lásku ku Kristovi a Ježiš mu odovzdal pastiersky úrad. Liturgický hymnus blahoslavenstiev pútnici zaspievali Bohu na slávu na hore, kde Ježiš povedal svoju Reč na vrchu a navštívili dom sv. Petra a mesto Kafarnaum, v ktorom Ježiš žil a učil tri roky.
Do programu púte bola zaradená aj plavba loďou po Genezaretskom jazere, kde si pútnici pripomenuli dôležité biblické udalosti, ktoré sa udiali na samotnom jazere či na miestach okolo neho. Chuť Petrovej ryby mohli všetci zakúsiť pri spoločnom obede na brehu jazera.
Na hore Tábor, na mieste, kde sa Kristus premenil pred svojimi apoštolmi, slávili pútnici Košickej eparchie svätú liturgiu. Vladyka tu opísal materiálny postoj apoštolov, ktorí namiesto toho, aby budovali vzťah s premeneným Kristom, zaoberali sa materiálnymi stanmi. Preto vyzval pútnikov, aby neupadli do nebezpečenstva materiálnej zaneprázdnenosti na úkor budovania vzťahu s Bohom a s ľuďmi.
Cestou späť do Betlehema sa pútnici zastavili v Jerichu pri Skale pokušenia, kde diabol pokúšal Krista, a v Betánii v chráme, ktorý dnes stojí na mieste domu Lazára vzkrieseného z mŕtvych po štyroch dňoch v hrobe.

Záver púte
Emotívnym zážitkom bola návšteva Baziliky Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Jeruzaleme, kde pútnici aj slávili poslednú svätú liturgiu vo Svätej zemi. Vladyka Milan na tomto mieste vyjadril nostalgiu, ktorá vzniká, keď sa čosi pekné končí, a upozornil, že o to väčší strach a smútok zo straty pozemského vzniká pri smrti. Ale pokračoval vyjadrením dôvery, že človek, ktorý zomiera, vďaka Kristovi nemá dôvod na strach či smútok, lebo vzťah s Kristom je večný a smrťou nezaniká. Preto vladyka povzbudil k dôslednému budovaniu tohto vzťahu v náručí Cirkvi – v Božom chráme.
Výnimočnou udalosťou púte bola spoločná večera všetkých pútnikov, ktorú zorganizoval honorárny konzul Slovenskej republiky pre Palestínu George Jabra Peggy. Pri tejto príležitosti obdaroval vladyku Milana Chautura biskupskou panagiou a pamätnou plaketou pri príležitosti štyroch výročí, ktoré Košická eparchia tohto roka oslavuje.
Púť Košickej eparchie do Svätej zeme sa síce skončila, ale jej účastníci sa vydávajú na novú púť – púť ohlasovania evanjelia, ktoré tu mohli bytostne prežiť.