ÚVODNÍK (Milan Lichý) Celý život od nás spoločnosť vyžaduje správať sa slušne, morálne. Ľudským správaním, morálkou sa zaoberá etika. Pripomína, že spoločenské pohromy mávajú korene v morálnych zlyhaniach.
Dnes sa často stretávame s tým, že v životnom prostredí čosi nie je v poriadku. Správaniu ľudí k životnému prostrediu (environmentu) sa venuje environmentálna etika, ktorej hlavnou témou je ochrana životného prostredia. Rozvíjala sa tak, ako sa vo svete objavovali environmentálne problémy. Nachádzame v nej viac pohľadov na vzťah človeka k prírode podľa zdroja hodnôt: biocentrizmus (úcta k životu), ekocentrizmus (prírodná rovnováha), antropocentrizmus (záujmy človeka), teocentrizmus (Boh).
Kresťanský pohľad vychádza z toho, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a stvoril aj ostatné stvorenstvo, ktoré mu zveril do správy a opatery. Lenže človek nevie byť ako Boh, chýba mu viac lásky, preto vidíme v prírode aj následky ľudských hriechov.
Svätý Otec František v encyklike Laudato si upozorňuje na morálne chyby, ktoré zapríčinili smerovanie k ekologickej kríze a ku klimatickým zmenám zhoršujúcim podmienky života na Zemi: „Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná Zem, ktorá ,vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach‘ (Rim 8, 22)“ (LS, 5) Cituje slová ekumenického patriarchu Bartolomeja: „Či už ľudia ničia biologickú diverzitu v Božom stvorení, či už narúšajú integritu zeme a prispievajú ku klimatickým zmenám, oberajú zem o jej prírodné pralesy, alebo ničia mokrade, znečisťujú vodu, pôdu, vzduch: toto všetko sú hriechy… zločin proti prírode je zločinom proti nám samotným a hriechom proti Bohu.“ Bartolomej navrhuje, „aby sme prešli od konzumu k obeti, od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa v askéze, ktorá „znamená učiť sa dávať, nielen sa vzdávať. Je to spôsob milovania, postupného prechodu od toho, čo chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet.“ (LS, 9)
Svätý Otec František nabáda k zmene nášho každodenného života pomocou dobrých skutkov, ktoré môžu mať zásadný vplyv na starostlivosť o životné prostredie, ako je „menšie používanie plastických hmôt a papiera, zníženie spotreby vody, triedenie odpadkov, varenie rozumného množstva potravy, starostlivé zaobchádzanie s ostatnými živými tvormi, používanie verejnej dopravy alebo užívanie vlastného motorového vozidla spolu s viacerými ľuďmi, vysádzanie stromov, vypínanie zbytočného svetla a podobne.“ (LS, 126 – 127)
V závere encykliky Svätý Otec vyzýva k zmierňovaniu ekologickej krízy zmenou hodnotovej orientácie, duchovnosťou, dobrom, so sústredením síl a jednotou: „Musíme znova precítiť, že sa navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť jedni za druhých a za svet, že stojí za to byť dobrí a poctiví. Už príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sme sa etike, dobrote, viere, poctivosti a nadišiel čas uznať, že táto veselá povrchnosť nám málo prospela.“ (LS, 135)
Vzťah k prírode obsahuje záväzok správneho postoja k stvorenstvu. To, ako sa správame k životnému prostrediu, k živým stvoreniam, by malo byť aj súčasťou spytovania svedomia. Naše environmentálne povedomie nech vychádza z lásky k blížnemu, k stvoreniu, zo zodpovednosti, pokory, skromnosti a úcty voči dielu Stvoriteľa.