SVEDECTVO (Marek Horňák) Ešte ako bohoslovec som pri vyhlásení Košického exarchátu prežíval očakávanie aj radosť. Očakávanie z toho, čo nastane a ako sa navzájom budeme vnímať my ako kňazi z rozdielnych biskupstiev. Radosť z toho, že sa začína niečo nové, trocha iné či iným spôsobom, a ja osobne mám rád zmeny, i keď pre mňa, ale aj pre veriacich aj mnohých neveriacich ľudí odčlenenie a ustanovenie exarchátu bolo veľkým prekvapením. Nekoná sa to každý deň či rok. Mnohí sa pýtali: Čo je to exarchát? Je exarcha aj biskup? Aké ma právomoci?
Ako prví novokňazi Košického exarchátu sme si uvedomovali, že sa do nás vkladajú veľké nádeje budovania nového celku. Budovanie exarchátu v prvom rade bolo o budovaní vzťahov a v našom novokňazskom živote v prvom rade o budovaní vzťahu so svojím biskupom. Po dvoch týždňoch od kňazskej vysviacky sme odišli do pastorácie našich farností, a tak sa zdalo, že budovanie vzťahu s biskupom ako otcom sa preruší. Ale nebolo to tak. Aj mne osobne sa stávalo, že vladyka nás v Kojšove často prekvapil a navštívil, ako otec navštevuje svoje deti. Povzbudil nás hlavne v prvých mesiacoch pastoračnej služby, ale aj neskôr. A tak je to doteraz.
Keďže vždy bolo mojou pastoračnou túžbou venovať sa mládeži, vznik exarchátu ma veľmi potešil. Vedel som totiž, že vladyka Milan vkladá veľkú nádej do mladých ľudí, a tak som zo strany exarchátu predpokladal veľkú podporu v práci s mladými ľuďmi. Hneď v auguste 1997 som bol poslaný na Svetové dni mládeže do Paríža. Neskôr som bol vymenovaný za člena komisie pre pastoráciu mládeže, a tak som aj s animátormi mohol pripravovať a viesť stretnutia vtedy ešte na Bystrej, teda dnešnom Campe.
Intenzívne vnímam fakt, že počas týchto dvadsiatich rokov bol a je dávaný priestor na život viery pre všetkých – deti, mládež, manželov, rodiny, starších – ale vyvinuli sa aj nové formy pastorácie – pastorácia v školstve, v nemocniciach atď. Dnes som Pánovi vďačný za to, že som jedným z prvých novokňazov Košického exarchátu, ktorý je dnes už eparchiou.

 

Helena Goldírová(Helena Goldírová) Po obradoch Veľkého piatka v roku 1997, ktoré slávil vladyka Milan len pár dní po svojom uvedení do úradu exarchu, ma vladyka oslovil s prosbou o prijatie služby právničky nového cirkevno-právneho subjektu, pretože mnohé majetkovo-právne záležitosti neboli doriešené. Bolo treba pokračovať v súdnych sporoch a preberaní budov farských úradov a chrámov. Vtedy sa začala moja práca a služba pre nový exarchát. Bola to pre mňa veľká výzva, ale aj zodpovednosť riešiť a vyrovnať majetkovo-právne vzťahy medzi štátom či Pravoslávnou cirkvou a Košickým exarchátom.
Začiatky boli veľmi náročné a stretávala som sa s rôznymi prekážkami, ale na druhej strane som bola nadšená a plná optimizmu, lebo som si bola istá, že ak je to Božia vôľa, požehná moju horlivosť.
Vzťahy exarchátu ako nového cirkevno-právneho subjektu so štátom či inými právnymi subjektmi neboli spočiatku veľmi priaznivé. Boli problémy pri riešení aj tých najzákladnejších otázok existencie exarchátu. Mojou hlavnou činnosťou bolo vyrovnať majetkovo-právne vzťahy tak, aby vlastníctvo Gréckokatolíckej cirkvi spred roku 1950, keď bola Gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná Prešovským soborom, bolo navrátené Košickému exarchátu. To sa podarilo do roku 2000 a v rámci celého územia Košického exarchátu sa všetko pôvodné vlastníctvo navrátilo jednotlivým gréckokatolíckym farnostiam. Teda skutočnosť, že sa tieto veci vyriešili do dvoch – troch rokov, len potvrdilo moju vieru, že ide o skutočné Božie dielo, ktorému on sám žehná.
Treba tiež povedať, že vznik Košického exarchátu a neskôr Košickej eparchie v roku 2008 v hraniciach Košického samosprávneho kraja priniesol veriacim duchovné nadšenie. V roku 1997 sa začala písať nová história Cirkvi na tomto území. A s veľkou radosťou mnohí títo veriaci pomáhali, aby sa nový subjekt uchytil a bol schopný života. Po dvadsiatich rokoch môžeme povedať, že to bolo Božie dielo, aby sme aj my mali vlastné biskupstvo v Košiciach.

 

Marián Jambor(Marián Jambor) Už od chvíle, keď Prešov dostal v roku 1992 nového pomocného biskupa, sa pošuškávalo, že možno aj v Košiciach bude zriadené nové biskupstvo, keďže Košice boli v tom čase veľkou farnosťou a celé Slovensko sa zdalo priveľké na jednu eparchiu. Pri vyhlásení nového exarchátu však ľudia ani celkom nevedeli, čo to je. Pôvodný farský chrám sa stal katedrálnym a ja som to vnímal pozitívne. Bol som rád, že sme dostali biskupa, že už netreba chodiť veci vybavovať do Prešova, a zároveň to bol aj pocit hrdosti. Bola to určitá pocta mať vlastné biskupstvo a vlastného biskupa.
Iste, aj pred ustanovením exarchátu človek vnímal biskupa. Vladyka Milan párkrát po svojej vysviacke Košice navštívil. Ešte ako mladého si ho človek možno trocha premeriaval. Keď bol vyhlásený za nového exarchu, ľudia mali akýsi prirodzený ostych, ako to zvykne byť pred kňazom, o to viac pred biskupom. Človek však prichádzal s ním do kontaktu či už pri bežných veciach vo farnosti, či pri pastoračných akciách, alebo cez bežné stretnutia na farskom dvore. Osobne si spomínam na výlet do vojenského obvodu Valaškovce, kam sa išlo na túru k chrámu, ktorý sa zachoval ako jediná stavba pôvodnej dediny, a slávili sme tam liturgiu, či každoročné silvestrovské večery na ľade s vladykom, ktoré sa organizujú od roku 1999. Počas takýchto príležitostí postupným zbližovaním sa cez rozhovory som mohol spoznať biskupa, ktorý sa prejavil ako skromný, priateľský človek prístupný všetkým. Ja sám, hoci som starší, vnímam vladyku ako otca, ktorý vie každému poradiť aj pomôcť. Je to stále duchom veľmi mladý človek, čo vidno aj v tom, že priťahuje k sebe mladých a mladé rodiny, ktorých je v nedeľu plná katedrála.
Myslím, že vznik exarchátu prospel našej farnosti aj celým Košiciam. Vzniklo tu postupne päť farností, čo je pre ľudí výhodnejšie, ale myslím, že katedrála vždy ostala vnímaná ako srdce celých Košíc. Biskup sa stal osobou blízkou svojim veriacim a pod jeho vplyvom sa rozvíjali kňazské povolania. Postupne sa pozdvihlo povedomie gréckokatolíkov a veriaci si začali viac vážiť byzantský obrad, ktorý je vskutku výnimočný a nádherný.

 

Tibor Labanič(Tibor Labanič) Vyhlásenie nového biskupstva bolo do určitej miery prekvapením. Pre niektorých negatívnym, keďže niektorí zastávali názor, že je lepšie nedeliť jedno biskupstvo, pre iných pozitívnym. Myslím si, že môžem povedať, že pre košických veriacich šlo skôr o veľmi príjemné, lebo túžba mať vlastné biskupstvo bola vždy. Návštevy otca biskupa Jána Hirku, na ktorého sme neraz netrpezlivo čakali, neboli časté a cítili sme, že o čosi výnimočné sme boli ukrátení. A tak keď bol v roku 1997 vyhlásený exarchát, mnohí to prijali s radosťou ako veľké zadosťučinenie.
K vladykovi Milanovi sme mali akýsi blízky vzťah ešte ako k pomocnému biskupovi. Akoby sme vnímali, že patrí k nám. Vnímali sme ho ako mladého, ambiciózneho biskupa a športovca. Bol pre nás veľkou nádejou, že sa bude venovať veriacim naplno. A to sa aj stalo. Ako nový exarcha sa neraz zúčastňoval aj na rôznych farských akciách či iných príležitostiach, pri ktorých sa pri každom pristavil, podal ruku a prihovoril. Nezachovával si nijaký odstup.
Došlo k istej zmene, ktorú ale hodnotím ako pozitívnu. Prišli veci, ktoré sme dovtedy nepoznali, ako napríklad lepšia organizácia v liturgii, ktorá sa mi dovtedy zdala trocha neusporiadaná a neraz sa aj menila. V obrade sa začali zavádzať veci, ktoré prispeli k jej kráse, a to predovšetkým v liturgii slávenej s biskupom, ako napr. spevy v gréčtine, použitie dikirionu a trikirionu a pod. To všetko malo veľký význam a silne to zapôsobilo na veriacich, ktorí mohli lepšie vnímať majestátnosť liturgie a Boha samotného.
Vladyka Milan sa začal venovať jednotlivým skupinám veriacich. V prvom rade mládeži, ktorá, podľa môjho úsudku, bola trocha zanedbaná. Veľa sa urobilo na poli školstva, ktoré sa začalo rozrastať. Myslím, že aj vzťahy medzi Rímskokatolíckou a Gréckokatolíckou cirkvou sa veľmi vylepšili. Začali vzájomné návštevy biskupov aj spoločne organizované akcie, ktoré len podporili vo veriacich pocit jednoty Katolíckej cirkvi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *