HISTORICKÉ OSOBNOSTI (Michal Glevaňák) Vasiľ Tarasovič bol významný cirkevný činovník (Torosjan, ? Ľvov, † 1651 Kallovo, Maďarsko) v období protireformácie, biskup Mukačevskej eparchie. Pochádzal z bohatej arménskej ľvovskej rodiny. Na územie Podkarpatskej Rusi prišiel pravdepodobne s biskupom Petroniom (1623 – 1627). Ako mladý mních sprevádzal svojho predchodcu biskupa Jána Gregoroviča (1627 – 1633) na ceste na biskupskú chirotóniu (1627) do Moldavska, do mesta Iass. Po vysvätení sa obidvaja vo februári 1628 vybrali do Haliče, kde sa stretli s metropolitom Jozefom Venjamínom Rutským (1574 – 1637), aby sa bližšie oboznámili s úniovými ideami. Kňazskú chirotóniu prijal Vasiľ Tarasovič z rúk biskupa Jána Gregoroviča v roku 1627.
V roku 1633 ho duchovenstvo uhorských Rusínov zvolilo za biskupa. Voľbu potvrdil Juraj Rákoci, sedmohradské knieža, (1593 – 1648) a vymenoval ho za mukačevského a marmarošského biskupa. Juraj Rákoci o ňom píše, že je to kňaz, ktorý ovláda latinčinu a iné jazyky, je erudovaný v teológii, znalý slobodných umení a dobrými mravmi prevyšuje ostatných. V ten istý rok prijal z rúk pravoslávneho metropolitu v meste Iassi biskupskú chirotóniu. Biskup Vasiľ Tarasovič prijímal myšlienky zjednotenia sa Mukačevskej pravoslávnej eparchie s Katolíckou cirkvou a tajne pripravoval konania o zjednotení.
Počas slávenia liturgie v monastierskom Chráme sv. Mikuláša bol 13. decembra 1640 zadržaný kapitánom Mukačevského hradu Jánom Ballinghom. Pri oltári ho zviazali a v okovách vliekli ulicami mesta v bohoslužobnom rúchu do zámku na výsluch. Juraj Rákoci nechal biskupa previesť do Sedmohradska. O jeho oslobodenie sa usiloval spolu s uhorskou katolíckou šľachtou aj cisár Ferdinand III. (1637 – 1657), jágerský biskup Juraj Lippay (1600 – 1666) a apoštolský nuncius vo Viedni. V roku 1641 poslal cisár do Sedmohradska Žigmunda Eorzsyho, podžupana Šopronskej stolice, ktorý mal dosiahnuť biskupovo oslobodenie. Biskup bol prepustený s podmienkou, ktorú musel podpísať – že nebude udržiavať kontakty s Haličou.
Odišiel do Jasova, dočasného sídla jágerského biskupa, kde sa chcel stretnúť s biskupom Jurajom Lippayom a predostrieť mu úmysel o zjednotení. Biskup bol v tom čase na cestách, preto mu odporučili, aby sa listom skontaktoval s viedenským nunciom. Akcia bola odhalená a list zadržaný. Biskup Tarasovič bol obžalovaný z nedodržania prísľubu, a tak sa opäť vo februári 1642 ocitol vo väzení. V apríli ho kniežací súd odsúdil, pozbavil biskupského stolca a musel opustiť Mukačevo. V máji 1642 odcestoval do Viedne. V kaplnke letného cisárskeho zámku Laxenburg zložil do rúk nuncia Gašpara Matteiho (1598 – 1650) a za prítomnosti cisárskej rodiny vyznanie viery Katolíckej cirkvi. Dozvedel sa o tom Juraj Rákoci a zakázal mu zdržiavať sa na svojich územiach. Cisár dovolil biskupovi usídliť sa v meste Kallovo v Sabolčskej župe a poskytol mu finančný príspevok 200 zlatých. Po príchode začal medzi duchovenstvom a veriacimi s rozširovaním idey únie. V roku 1643 vypuklo protihabsburské povstanie. Povstalci opäť biskupa zajali a uväznili. Bol prinútený zriecť sa únie a podriadiť sa kniežaťu Rákocimu, čím by mu bola priznaná predchádzajúca biskupská moc. Zároveň tým chcel zabezpečiť mukačevský biskupský stolec pre Petra Partenia Petroviča (? – 1665 Užhorod) a uchrániť Mukačevskú eparchiu pred prebiehajúcou kalvinizáciou. Biskup Vasiľ Tarasovič zomrel formálne ako pravoslávny biskup, ale vnútorne stotožnený so zjednotením s Katolíckou cirkvou v roku 1651 v Kallove.