ROZHOVOR (Dada Kolesárová)
Umenie mozaiky sa na slovenskej pôde stále viac zakoreňuje. Stáva sa súčasťou umeleckého i sakrálneho priestoru aj vďaka nezlomnej vôli napredovať tvrdou prácou zoceleného redemptoristu otca Kamila Drába CSsR, riaditeľa ateliéru Centro Arte. Mnohí ho dnes už volajú iba jednoducho Don Camillo.

Kedy prišla prvá pohnútka alebo inšpirácia venovať sa umeniu?
Prvá skrsla už počas teologických štúdií v bratislavskom seminári. Paradoxne ako bohoslovec východného obradu ma nezaujala ani tak ikona, čo je typický prejav sakrálnej výzdoby chrámov východných cirkví, ako skôr farba samotná, ktorú zanecháva autor pod ťahom štetca, alebo aj samotná vôňa olejovej farby. Preto moje prvé diela sú vytvorené olejom a bol to mix svetskej krajinky, rôzne portréty a sakrálne motívy. Moja cesta pokračovala k ikone. A tiež zvláštnym spôsobom. Pohnútkou bola totiž veta, ktorú si dodnes pamätám: „Veď to nemôže byť také ťažké a zložité.“ Tak som sa pustil do realizácie ikony. Dokonca aj prvé moje ikony boli olejomaľbou. Postupom času ma ikona viac a viac napĺňala a ostalo mi to.

Čo je najťažšie na tvorbe mozaiky? Ktorá fáza ti dáva najviac zabrať?
Keby som mal odpovedať slovami nezainteresovaných, povedal by som: „Veď to je také jednoduché. Lepíte si kamienok ku kamienku.“ Áno, na prvý pohľad sa zdá, že je to prosté a jednoduché. No kto si to nevyskúša, nikdy nepochopí, čo to všetko obsahuje. Aj tí, ktorí to vnímali ako jednoduché lepenie kamienkov, doslovne po pár dňoch z ateliéru zutekali. Celý proces tvorby mozaiky je fyzicky aj psychicky náročný a neraz vyčerpávajúci. Pre každého môže byť ťažkým úplne iný moment, no všetci si musia prejsť svojím, až kým si nezamilujú bolesť, aby sa potom zrodilo nové dielo.
Pre mňa osobne je najťažšou fázou počiatočné štádium – tvorba námetu či dizajnu. Nejde o to, či je samotná mozaika pekná, alebo nie. Ide o to, či v danom priestore dotvára sacrum. Musím brať do úvahy celý priestor veľmi komplexne. Spolu s mozaikou musí vytvárať harmóniu, lebo iba tak môže vzniknúť ucelené dielo priťahujúce človeka k Bohu.
Nejeden kňaz povie, že sa mu mozaika veľmi páči a chcel by ju, no pritom si neuvedomuje, že sa do daného priestoru vôbec nehodí alebo aspoň nie tak, ako si to on predstavuje. Mnohí sa teda stávajú architektmi a umelcami, a týmto spôsobom robia z chrámu galériu síce možno hodnotných diel, no nie sakrálny priestor. Preto sa v ostatnom čase snažím riešiť návrh tímovým spôsobom za spoluúčasti architekta či dizajnéra.

Venuješ sa v súčasnosti aj inej tvorbe?
Pravdupovediac ani nie. Dlhé roky je mojou dominantnou tvorbou mozaika. Z času na čas je to freska alebo kombinácia fresky a mozaiky. V súčasnosti je dopyt po mozaike adresovaný ateliéru Centro Arte taký enormný, že sa vyhýbam ostatným aktivitám.

Ako začínalo Centro Arte a prečo vzniklo?
Dodnes neviem, ako a prečo som sa ocitol v roku 2005 v ateliéri M. Rupnika v Centro Aletti v Ríme. Tam som po prvýkrát nakukol do sveta mozaiky. Aj keď boli začiatky veľmi ťažké, časom som sa v tom našiel. Spolu so mnou tam študovali ďalší dvaja Slováci a už onedlho skrsla myšlienka akéhosi dcérskeho ateliéru na Slovensku. Lenže život chcel ináč a už zakrátko obaja opustili ateliér. Zostal som sám, no myšlienka vybudovať ateliér na Slovensku mi nedala spávať. Veľa som premýšľal. Bol som presvedčený, že takýto jedinečný projekt by ešte väčšmi zviditeľnil nielen redemptoristov, ale aj celú Gréckokatolícku cirkev na Slovensku.
Hneď po návrate z Ríma v roku 2007 som určite Božím riadením čelil prvej veľkej výzve na realizáciu mozaiky v Chráme Premenenia Pána v Spišskej Novej Vsi. Je to doposiaľ naše najväčšie dielo v doterajšej histórii ateliéru. Vtedy som nemal k dispozícii ani priestor, ani financie, ani ľudí. Jediné, čo som mal, bola nezlomná chuť a neskutočná motivácia. A Boh mi ukázal, že to úplne stačí. Práve táto montáž, ktorá trvala dva a pol roka, mi ukázala, že najdôležitejším momentom je nechať sa nadchnúť Božím dielom. A práve tam vznikol aj názov Centro Arte aj moja nová prezývka Don Camillo. Zároveň som vnímal, že by bolo veľkou škodou zmariť toto nadšenie a entuziazmus asi dvadsiatky mladých ľudí, ktorí sa na tomto diele podieľali.

Prečo sa v súčasnosti centrum usídlilo práve v Starej Ľubovni?
Je len prirodzené, že takéto umelecké centrum musí byť svojím spôsobom lokalizované. V počiatočnom štádiu bola reč aj o niektorom z našich kláštorov, no keďže našou snahou je budovať laický inštitút, rozhodli sme sa ho umiestniť na zelenej lúke. Núkali sa tri alternatívy: Košice, Prešov alebo Stará Ľubovňa. Po mnohých diskusiách sme sa nakoniec rozhodli pre Starú Ľubovňu.

Ako funguje teraz a ako vidíš jeho poslanie v budúcnosti?
Momentálne je fungovanie ateliéru zložité. Deväť rokov som rozvíjal toto dielo v kláštore redemptoristov v Stropkove, no a teraz je to skôr o sťahovaní sa do Starej Ľubovne než o samotnej mozaike. Problémom je priestor, ktorý síce vlastníme, no je potrebná jeho rekonštrukcia. Preto sme nateraz zriadili ateliér v provizórnych priestoroch. V ateliéri sme aktuálne traja ľudia a pracujeme nad postavami mozaiky pre rímskokatolícky chrám otcov lazaristov v Bratislave.
Poslaním ateliéru je aj naďalej vytvárať hodnotné diela mozaiky, ktoré by dotvárali sakrálny priestor chrámu.

Ateliér Centro Arte chystá pomerne rozsiahly umelecký projekt. Čo od toho očakávaš?
Projekt umeleckého centra Centro Arte chce byť laickou inštitúciou, ktorá ponúkne širokej verejnosti rozsiahlu možnosť umeleckej sebarealizácie v prospech druhých až po vlastný zážitok z umelecky hodnotnej krásy. Morálne krásny človek môže vyrásť jedine v prostredí, ktoré je krásne. Zámerom je preto ponúknuť široký priestor možností. Z tohto dôvodu má projekt viacero vrstiev.
Jednou z nich je ateliér, kde je možnosť podieľať sa na tvorbe mozaiky, no zároveň máme v pláne ho rozšíriť o tvorbu vitráže. Ďalšou úrovňou projektu je umelecká škola, ktorú aktuálne navštevuje asi 200 detí. Uvedomujeme si, že veľmi dôležité je začať pracovať s človekom už v detskom veku.
Komplexnosť projektu pre nás neznamená ohraničiť sa len na výtvarnú tvorbu. Preto nasledujúcou silnou zložkou bude tanec. V našich priestoroch chceme vytvoriť dva tanečné parkety. Budú slúžiť na rozvoj ľudových tancov a tradícií, ako aj latinské či moderné tance. No a veľmi si prajeme otvoriť aj školu baletu.
Ďalšou službou umeleckého centra by bolo otvorenie psychologickej poradne s arteterapiou. Tá by mala poslúžiť ľuďom v zložitých životných situáciách.
No a v pivničných priestoroch by sme chceli vytvoriť Libresso, lebo aj aktívnym čítaním sa človek nielen vzdeláva, ale zároveň rozvíja zmysel pre krásu.
Budovy nám ponúkajú aj priestor pasáže, kde denne pulzuje život širokej verejnosti. Aj to by sme chceli využiť na vytvorenie verejnej galérie, aby tak každý okoloidúci mohol nepriamo zažívať návštevu galérie. Aj takáto konfrontácia s umením je schopná vychovávať a povzbudzovať ku kráse.
Projekt by sme radi okorenili novodobým prvkom – interaktívnym či zážitkovým spôsobom smerom k návštevníkom alebo turistom. Samozrejmosťou bude posedenie pri dobrej káve či inom občerstvení.
A uvažujeme aj o spôsobe podpory pre detské talenty, ktoré sú často obmedzené pre finančnú situáciu v rodine.

Projekty tohto druhu sú tímovou prácou. Existujú ľudia, ktorí budú projekt realizovať a podopierať?
Samozrejme, že takéto bremeno je pre jedného človeka neúnosné. Podobne ako dozrieval projekt, v nadšení pre tento zámer dozrievali aj ľudia. Vždy totiž existovali ľudia, ktorí milujú „pracovať“ iba ústami, no mne sa podarilo nájsť skutočné poklady. Niekedy nemusí ísť o počet, skôr o vytrvalosť a nezlomnosť. Jasné, že hlavná ťarcha spočíva na mojej hlave a keď som si premietol, čo ma čaká, tiež som veľa uvažoval. No práve nadšenie druhých ma presvedčilo, že nikdy v tomto nezostanem sám. A je to super pocit.

Aký je stav realizácie v súčasnosti a čo ťa čaká v najbližšom čase?
Občianske združenie v uplynulom kalendárnom roku získalo dve historické budovy priamo na Námestí sv. Mikuláša v Starej Ľubovni. V súčasnosti dokončujeme projektovú dokumentáciu rekonštrukcie oboch budov a následné stavebné povolenie. Chceli by sme to stihnúť do začiatku stavebnej sezóny, ktorá priamo závisí od zimného počasia. Zároveň aktuálne pracujeme na dvoch projektoch so žiadosťou o nenávratnú finančnú pomoc z Európskych fondov. Snažíme sa využiť každú možnosť na získanie financií, lebo projekt je veľmi náročný. V tomto smere sú mi nápomocní ďalší dvaja ľudia s tímu.

Uživí sa tento projekt?
Samozrejme, že sa snažíme byť aj prezieraví a myslieť do budúcnosti. Sebestačnosť a životaschopnosť projektu je pre nás prvoradá. Či sme pre to urobili všetko, ukáže až čas.

Ako sa dá skĺbiť práca na projekte, štiepanie kameňa a poslanie rehoľníka misionára?
Začnem tak troška od konca. Práve poslanie či už rehoľníka, alebo kňaza vnímam cez tento projekt. Cítim, že nerobím bežnú kňazskú službu. Tých, ktorí sa niečomu takému venujú, je pomenej. Na druhej strane som presvedčený o ušľachtilosti projektu aj v pastoračnej či evanjelizačnej perspektíve. Môžem súhlasiť s tým, že ide o netypický alebo možno radšej jedinečný spôsob.
Povinností je neúrekom, no snažím sa vyskladať si čas tak, ako sa to len najlepšie dá, aby som bol maximálne efektívny. Spomínal som tím, ktorý stojí po mojom boku. Ak už nestíham, sú to práve oni, čo ma dopĺňajú.
Poslednou vetou sa chcem obrátiť na vás, milí čitatelia časopisu Slovo. Aj vy môžete byť súčasťou tohto tímu. Stačí, ak nám budete drukovať a náš zámer vložíte do svojich modlitieb.

• Ak chcete aj inak podporiť projekt Centro Arte, môžete mu venovať 2 % zo svojich daní alebo prispieť akoukoľvek sumou na účet:
Občianske združenie CENTRO ARTE
sídlo: Chotčianska 93/6, 091 01 Stropkov
bankové spojenie: Slovenská sporiteľňa, a. s.
číslo účtu: SK86 0900 0000 0051 1895 2974
BIC: SLSPSKBX
IČO: 50358049
DIČ: 2120342675