AKTUÁLNE (Juraj Gradoš) Slováci majú veľa prísloví na tému múdry a hlúpy. Väčšinou sú tieto dve vlastnosti či danosti človeka dávané do protikladu. Jedno z nich ale mám osobne veľmi rád. Nie preto, že sa vysmieva z hlúpeho, ale preto, že mi hovorí, že vo svojom živote som raz ten múdry a inokedy hlúpy, no väčšinou niekde uprostred. Píšem o prísloví: „Múdry sa učí na chybách druhých, hlúpy sa nepoučí ani na vlastných.“
Keď pred dvomi rokmi radikálni islamskí teroristi zaútočili na redakciu francúzskeho časopisu Charlie Hebdo, tak sa celý svet spojil a vyjadril im súcit a podporu. Bolo to o ľudskosti. Nie každý zdieľal ich spôsob komentovania vecí a schopnosť urážať každé náboženstvo. Ale jedna z posledných viet Nového zákona znie: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov“ (Zjv 22, 12). Niežeby som si prial Božiu pomstu alebo prial ju niekomu z toho časopisu, ale pomsta či odplata patrí Bohu a človek by nikdy nemal siahnuť na život iného človeka. Nemal by. A ľudia to vtedy chápali. Hoci mnohí predtým nikdy tento časopis nemali v rukách, v Paríži na manifestácii sa ich zišli tisíce. A ďalšie tisíce podporili túto myšlienku cez internetové sociálne médiá. Prečo? Lebo sme ľudia a súcit je nám vlastný.
Dúfal som, že sa redaktori poučia a uvedomia si, že sloboda slova nie je bezhraničná, a končí sa tam, kde sa začína sloboda slova druhého človeka. Môžeme spolu polemizovať, ba sa i hádať, no nie urážať. No nepoučili sa. Ba zašli ešte ďalej. Vysmiali sa z utrpenia.
To boli moje prvé myšlienky, keď som zbadal ich karikatúru na pád ruského lietadla s Alexandrovcami pri meste Soči. Tam zomreli otcovia, synovia, bratia, priatelia… Zomreli ľudia, ktorí dávali radosť, napĺňali srdcia iných krásou spevu. Ľudia, na ktorých ich národ bol a je právom hrdý. Vo vodách Čierneho mora zahynulo niekoľkonásobne viac ľudí ako v parížskej redakcii. Ľudí, ktorí si ničím nevyprovokovali svoju smrť. Ľudí, ktorí šli rozdávať radosť a potechu tam, kde jej je ako šafranu. Nikoho neprovokovali. Súdni ľudia ostali v zármutku a prejavili súcit.
A ako sa zachovali redaktori časopisu Charlie Hebdo? Prejavili súcit, ktorý bol pred dvomi rokmi prejavený im? Nie! Čo sa dostalo pozostalým namiesto súcitu? Výsmech! A hoci jedna z posledných viet Nového zákona znie: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov“ (Zjv 22, 12), vo mne sa búri krv. Mám chuť ich donútiť si spomenúť na bolesť, na ktorú zabudli, keď predčasne zomreli ich priatelia, kolegovia. Ale možno je to zbytočné. Lebo ako kameň nevie cítiť, tak aj srdcia niektorých ľudí sú tak ďaleko od Boha, že nie sú schopné naučiť sa súcitu. Ani keď sa týka bytostne ich samých.