ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Abdo El Haddad je 41-ročný melkita, gréckokatolík, ktorý žije v Maaloule a snaží sa priblížiť ľuďom mimo Sýrie skutočný príbeh, ktorý prežil so svojím mestom. Opustil prácu vo veľkej spoločnosti v Dubaji, aby sa vrátil domov bojovať s krízou a bol očitým svedkom udalostí v Maaloule.

Ako sa to celé začalo?
V roku 2013 sme žili v mieri. Sýria nemala veľké vojsko. V Maaloule boli iba dvaja policajti bez zbraní s obuškami pre celé niekoľkotisícové mesto. Vtedy sa rozhodla armáda, ktorá bojovala proti prezidentovi spolu s Al-Nusrou, ktorá patrí k Al-Káide, ako aj ďalšími vojenskými zoskupeniami financovanými zvonku, že Maaloula potrebuje oslobodenie. A využili na to aj miestnych ľudí. Týmto krokom sa rozhodli zničiť dvetisíc rokov starý historický odkaz, ktorý mesto symbolizovalo.
Tieto vojská napadli Maaloulu, aby ju oslobodili od jej vlastných obyvateľov. Niektorých trýznili, iných uniesli a ďalších zabili. Vzdorovali sme a bránili sme sa. Nakoniec sme uspeli, ale cena, ktorú sme museli zaplatiť, bola vysoká. Za niekoľko mesiacov, počas ktorých okupovali Maaloulu, zničili všetky jej monastiere a chrámy.
Cítili sme to o to bolestnejšie, že keď sme videli, čo sa deje v Sýrii, stretli sa zástupcovia náboženských obcí u nás a dohodli sa, že vojna neovplyvní naše vzťahy. Ale peniaze a dezinformácie deformujú charakter človeka.

Až tak sa ľudia zmenili?
Zmenili sa najmä ľudia, ktorí mali slabé vzdelanie. Práve títo sú najviac ovplyvniteľní. Tí chceli „slobodu“. Keď som sa ich pýtal, či mali vo svojej dedine veľa policajtov, ktorí ich terorizujú, povedali, že nevideli ani jedného policajta. Ľudia tu žili slušne na základe etického kódexu. Dnes si môžeme kúpiť dva kilové bochníky chleba za päť centov. Doprava v rámci okolia Damasku (90 km) je za 50 centov. Nemocnice sú úplne zadarmo. Aj školy vrátane učebníc a univerzity.
Keď boli na Sýriu uvalené sankcie OSN, naši ľudia nemali múku na chlieb, nemali teplo v zime. To sú veci, ktoré každá ľudská bytosť potrebuje. Tí, čo uvalili sankcie, uvalili ich na ľudí. Ľudia potom chceli zmenu, chceli slobodu. Keď sme sa ich pýtali, čo myslia pod slobodou, nevedeli povedať. Nedostali sme priamu odpoveď. Tá prišla neskôr, keď mesto padlo. „Sloboda“ pre nich znamenala robiť si, čo chcú – beztrestne.

Bolo to až také zlé?
Títo „osloboditelia“ zašli až do takých extrémov, že pod Monastierom sv. Tekly otvorili jej hrob, vykopali jej ostatky a s jej lebkou sa hrali ako s loptou. Zvyšné kosti rozhádzali po okolí. Ukradli všetky ikony, historické artefakty a zvony. Zostal iba jeden jediný zvon, na ktorom sme s radosťou zvonili, keď sme mesto v apríli 2014 znovu získali. Keď ľudia počuli ten zvon, vedeli, že boj sa skončil a že pôvodní obyvatelia Maalouly sa vrátili a zvíťazili. Niektoré domy v meste mali aj vyše dvetisíc rokov a boli budované kameň po kameni. Teraz bolo zničené všetko.

Čo chceli títo teroristi? Ako sa správali?
Prišli do Sýrie a chceli si ju rozdeliť – rozdeliť si našu vlasť. Chceli nám zobrať naše ženy a deti. Mnohým islamským chlapcom nasľubovali práve naše ženy a deti ako odmenu za zabíjanie. Posvätili im to v mene islamu. Mohli beztrestne kradnúť, znásilňovať, zabíjať a zotročovať. Prebudili v nich zlo.
Títo ľudia, ktorí prišli do Sýrie zvonku, začali spolupracovať s moslimami v meste. Po tomto čine zakričali a vyzvali ľudí v dome, aby vyšli von. Keď ta vyšiel prvý z mužov, Sarkis (Sergej), univerzitný študent informatiky, ktorý mal 19 rokov, dostal od teroristov jedinú požiadavku: „Konvertuj na islam!“ Tieto slová počul od svojho vlastného suseda Omara. Ak by to neurobil, tak ho čaká smrť. Mladík sa nezľakol a odmietol konvertovať. Zastrelili ho strelou do hlavy. Po ňom vyšiel Anton, ktorý pracoval v chráme. Nikdy nemal žiadnu zbraň a všetci v Maaloule vedeli o jeho mierumilovnej povahe. Prikázali mu to isté. Keď videl mladíka krvácajúceho pred sebou, povedal Omarovi ukazujúc na mŕtveho Sergeja: „Pozri sa! Pozri sa! Narodil som sa ako kresťan a zomriem ako kresťan.“ A Omar ho zastrelil. Potom vyšiel vonku Michal. Vyšiel a prosil teroristov, aby nechali týchto dvoch mužov ošetriť. Myslel si, že ešte môžu žiť. Ale i on čelil tomu istému čo oni a zastrelili ho. Potom vhodili granát do domu a utiekli. Dom vybuchol.

Odkiaľ to viete?
Prv než teroristi vstúpili do tohto domu, vytiahli z neho ženu a postrelili ju. Mysleli si, že je mŕtva. Ona však krvácajúc v bolestiach bola ticho a všetko sledovala. Keď výbuch otriasol mestom, zbehli sa ľudia a tých troch už nemohli zachrániť. Zachránili však ju a ďalších štyroch, ktorí sa ešte skrývali v tomto dome.

V akom stave ste našli mesto?
Keď sme ta prišli, nebolo tam nič. Nebola voda – zničili vodovodné potrubia. Dva mesiace sme sa umývali v jedinej fontáne v meste. Inde voda nebola. Žiadna. Nebola elektrina – pokradli rozvodné elektrické káble. Domy boli zničené. Za tých niekoľko mesiacov vytvorili z krásneho mesta miesto, kde sa skoro nedalo žiť. Na počiatku nás bolo dvanásť, ktorí sme sa rozhodli vrátiť. Nebolo nás veľa, ale bol to signál pre ďalších, ktorí sa sem vracali, i keď nemali strechu nad hlavou. Začali sme si budovať domy, chrámy a školy. Dnes, dva roky po oslobodení, je to vždy zložité. Ľudia nemajú sklenené okná, nemajú dostatok vody, nemajú kúrenie, no odísť už nechcú. Chcú zostať, bojovať a dúfať v lepší zajtrajšok.

Kto sa do mesta vracia, kresťania aj moslimovia?
Tí, čo sa vracajú, sú poväčšine kresťania. Moslimovia sa podľa mňa hanbia a boja. Nikto im nevie zaručiť bezpečie. Dnes nevieme nič o šiestich mladých mužoch, ktorých uniesli ich susedia. Pre tie rodiny je to veľká bolesť, prežívajú dennodenne strach o svoje deti. Vláda dovolila moslimom sa sem vrátiť, no my čakáme, že po vojne príde i spravodlivosť. Že každý bude súdený za svoje činy a ponesie svoj diel zodpovednosti. A že sa nám vráti, čo je naše. A toho sa boja.

Kde sú títo moslimovia dnes?
Niektorí žijú v oblastiach kontrolovaných vládou. Ďalší sú v Európe. Viem o ľuďoch, ktorí sa podieľali na zabíjaní našich ľudí a sú dnes utečencami vo Švédsku či Nemecku. Tí sa nebudú chcieť vrátiť domov do Sýrie, lebo tu ich čaká spravodlivosť.

Kde vidíte príčinu celej tejto vojny?
Tá tkvie v peniazoch, v túžbe po rope a plyne, po ziskoch. Pozrite sa, ako zbroja islamské krajiny. Načo, ak chcú mier? Kde končia tieto zbrane? A odkiaľ ich kupujú? Zo Spojených štátov. Za všetkým je chamtivosť.

Ako je to s artefaktmi?
Patrím k ľuďom, ktorí hľadajú artefakty z Maalouly po celom okolí. Veľa sa mi podarilo zaistiť v Libanone, a to vďaka priateľom a kontaktom. Ale je to iba zlomok toho, čo sa stratilo. Nebojoval som na počiatku, keď sa boj začal. Bojoval som pri oslobodení mesta a bojujem teraz za lepší život v ňom aj tým, že sa pokúšam vrátiť do Maalouly to, čo tam patrí. Viete, obetoval by som čokoľvek, keby som mohol zachrániť tie deti, ženy…

Po čom dnes túžia ľudia v Maaloule?
To, čo sa udialo v Maaloule, sa deje aj v iných miestach v Sýrii. Tak, ako dnes vyzerá Maaloula, vyzerá celá Sýria. Ako Sýrčan verím, že buď sa vzchopíme ako jeden národ, alebo postupne všetci padneme. Na prvý pohľad sa zdá, že by sme mali túžiť po nových domoch. Tie si ale postavíme. Táto vojna nebola iba o zničených domoch. Bola o zničených ľuďoch, o mŕtvych, o nezvestných. Preto ľudia dnes žiadajú mier pre Maaloulu a pre celú Sýriu, pre svoj domov. A ten je možný, iba ak príde spravodlivosť. My sme sa nedotkli mešít ani domovov moslimov. Neprenasledujeme ich, nezabíjame ich. Chceme iba spravodlivosť, nie pomstu. Sme ochotní za mier a spravodlivosť zaplatiť odpustením, ale nie zabudnutím.

A čo emigranti?
Ľudia, ktorí opustia Sýriu, postupne prestanú byť Sýrčanmi. Prispôsobia sa okoliu. Stratia časť svojej duše a to nie je dobré pre nich ani pre Sýriu ako krajinu, ani pre nás, čo tam žijeme. Chceme, aby sa vrátili. Aby pomohli budovať našu krajinu. Môžeme nanovo vybudovať svoje domovy – moslimovia, kresťania. Žili sme spolu štrnásť storočí a stále sme na začiatku. Ale chceme spolu žiť. Ľudia mimo Sýrie nikdy nepochopia dušu Sýrčana.

Aké prinášate posolstvo?
Vážte si svoj domov, svoju krajinu. Je vaša omnoho viac než nejaká zem v Nemecku, Anglicku či Amerike. Je s ňou spojená vaša história. Ja sa tu cítim ako doma, bol som prijatý srdcom a vidím tu dobrých ľudí. Toto sa nedá importovať zo západu. To srdce je vaše. Starajte sa o svoju kultúru, o svoju identitu. Táto krajina je vaša a vy ste ľudia tejto krajiny. Buďte verní svojim princípom.
Hovorte pravdu bez ohľadu na to, aká zložitá tá pravda je. Bojujte proti zlu bez ohľadu na to, aké silné je.