Pani Katka

PRÍBEH (Marta Gromošová) Dva zmeškané hovory mi pripomenuli, že pani Katku treba pravidelne „monitorovať“, čiže občas jej nenápadne zatelefonovať, lebo dámy v jej veku sú nevyspytateľné. Len tak si odídu. Či už k deťom, do ústavu, alebo ich pozvú priamo do večnosti. Nikomu nič nepovedia, len ich odrazu niet. Čo si pamätám, mala veľa rokov. V čase nášho zoznámenia a pravidelných telefonických kontaktov mala po sedemdesiatke. V akejsi relácii v rádiu rozprávala už na prvé počutie veľmi „akčná“ dôchodkyňa o lepre. „Moje nervy, to je teda téma,“ pomyslela som si. Čo už len môže taká pani vedieť o malomocných! Azda toľko ako ja z evanjeliového čítania. Pozornejšie som sa započúvala do slov starej dámy. Hovorila so slabým maďarským akcentom o svojom metodistickom cirkevnom zbore. Veľmi rýchlo som pochopila, že sa budem mať ešte veľa učiť o dobročinnosti, láske k blížnemu a ostatným hodnotám od tejto protestantky, ktorej navyše pred krátkym časom tragicky zahynul syn. Pani Katka rozprávala o lodi, ktorá niekoľkokrát do roka vypláva z Budapešti naložená ručne pletenými dekami, ponožkami a obväzmi pre malomocných. Na konci relácie celkom prirodzene nechala telefonický kontakt a s poslucháčmi sa rozlúčila so želaním Pánovho požehnania.
Do práce som sa pustila aj bez pomocníkov. Klbko bielej bavlnenej priadze po krátkom čase zmenilo farbu na šedivú. Koľkokrát som nabrala očká, kým mal obväz požadovanú dĺžku? Pani Katka mi prízvukovala, že robiť treba z čistej bavlny, lebo obväzy sa vyvárajú na ďalšie použitie. Chodila som s deťmi na pieskovisko a na ihrisko a tenučké ihlice mi boli tým najlepším spoločníkom. Bol to nekonečný príbeh, skúška mojej trpezlivosti a chvíľami aj tvrdohlavosti.
Košická dôchodcovská skupina pracovala kolektívne: časť žien plietla štvorce, ďalšia ich zošívala, kým deka nemala rozmer tej bežne dostupnej, akú si kúpite v obchode.
„Prečo sa toľko trápiš,“ vyzvedala moja starostlivá mama, keď ma videla obracať obrovský kus pleteniny na dlážke našej obývacej izby. Už dávno sa mi budúca deka nezmestila do košíčka na pletenie a musela sa teda váľať po byte. Za desať rokov, počas ktorých som uplietla asi päť diek a tri obväzy, som nenašla spriaznenú dušu, ktorú by môj projekt nadchol. Nevedela som nikomu vysvetliť, že má zmysel pliesť pre človeka, ktorého nikdy nestretnem, pre ktorého je deka odo mňa jediným majetkom, a že ak sa nepoponáhľam, môže dotyčný zamrznúť. Nepredstavovala som si tých ľudí s ich diagnózou, s ich ranami na tele i na duši, s ich príšernou biedou, myslievala som na nich s modlitbou, v nádeji na ich uzdravenie.
Pani Katka telefón zodvihla, aj keď to trvalo dlhšie ako kedykoľvek predtým. Po jej unavenom tešik sme strávili niekoľko minút v rozhovore dvoch priateliek, lebo ju trúfalo považujem za svoju osemdesiatročnú priateľku. Necíti sa už veľmi dobre, dokonca odmietla pomáhať v letnom tábore! Aj projekt sa skončil, lebo dnes chce každý peniaze, utečenci, chorí a aj my ostatní. Pani Katka rozprávala o svojich blízkych, o svojich nadaných vnúčencoch, ktorým Pán pomohol vyštudovať a ktoré jej robia iba radosť. Lúčime sa a ja uvažujem, či dokážem nadchnúť svojou prácou a životom tak, ako to dokázala pani Katka, či dokážem byť vďačná za všetko z Božej dlane, podeliť sa, odovzdať z toho, čo som dostala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *