ROZHOVOR (Michal Pavlišinovič) Uplynulo už sto rokov od momentu, keď do ukrajinského gréckokatolíckeho Chrámu sv. Barbory vo Viedni boli prenesené ostatky svätého Jozafáta Kunceviča, polockého arcibiskupa. Mnohým veriacim je osoba tohto svätca takmer neznáma. Aj preto sa gréckokatolícky kňaz otec Peter Iľko, farár a protopresbyter v Orlove, rozhodol rozvíjať úctu k tomuto mučeníkovi za jednotu Cirkvi.
Otec Peter, spomínaš si, kedy prvýkrát si počul o svätom Jozafátovi?
Prvýkrát mi zarezonovalo meno svätca v ušiach počas eucharistickej pobožnosti, keď som mal desať rokov. Po spomínaní Božej Matky, sv. Jozefa a sv. Cyrila a Metoda hneď nasledovalo meno sv. Jozafáta. Hneď ma to ako malého chlapca oslovilo: Čím je tento svätec taký veľký, keď má také popredné miesto? Kňaz, ktorý v tom čase u nás pôsobil, mi to ako zvedavcovi v krátkosti vysvetlil a ani neviem sám povedať, prečo sa vo mne usídlila úcta k tomuto svätcovi.
Čím všetkým ťa oslovil jeho život?
Všetkým. Aj keď je veľmi málo dostupnej literatúry o jeho živote, tak aj z toho mála som mal možnosť dozvedieť sa o jeho horlivosti pre jednotu Cirkvi. Verím, že všetkým veriacim ide o túto jednotu. Myslím si, že sv. Jozafát je dnes najvhodnejším svätcom, ku ktorému by sme sa mali utiekať. Všetko robil s pokojom. Ľudia, ktorí ho nenávideli, boli jeho pokojom konfrontovaní a často podľahli práve tomuto pokoju, ktorý z neho vyžaroval. Mňa cholerika práve toto silno oslovilo. A keď mám pravdu povedať, tak si myslím, že som si nevybral ja Jozafáta, ale Jozafát si vybral mňa.
Skrze udalosti a následky tzv. Prešovského sobora sa ponúka určitá analógia mučeníctva našej cirkvi a svätého Jozafáta.
Neviem, či by som radšej nepovedal, že to bolo totožné. Narušenie jednoty s Rímom. Tak ako to bolo v čase sv. Jozafáta, tak sa to isté udialo aj o 350 rokov neskôr v Prešove. V jednom z jeho životopisov nájdeme aj fakt, že Jozafát pochopil to, o čo sa Ježiš modlil vo svojej veľkňazskej modlitbe: „Aby všetci boli jedno“. Je to Božia vec. Je veľkým hriechom trhať mystické Kristovo telo na malé kúsky. Nemožno z evanjelia vymazať Ježišove slová o Petrových kľúčoch. Je len jedna hlava – sám Kristus a na zemi viditeľný zástupca, rímsky biskup. To isté vidíme v myšlienkach a živote nášho blahoslaveného biskupa Pavla Gojdiča. Naši biskupi a kňazi ukázali na svojich životoch, že im záleží na jednote s apoštolským stolcom.
Ktorá z etáp jeho života je pre teba viac inšpirujúca? Jozafát ako horlivý kazateľ a dušechvat alebo Jozafát ako mučeník, ktorého spôsob odchodu do večnosti pripomína ranokresťanské obdobie?
Jozafáta musíme brať ako celok. Keby nebol premodleným askétom (často už aj ako biskup), bičujúcim sa pôstnikom a horlivým kazateľom, neprijal by mučeníctvo, ktoré v tejto pôsobnosti predpovedal. Mňa osobne sv. Jozafát udivuje v každej etape svojho života. Teológom sa stáva ako samouk, a pritom si to kontroluje podľa spisu svätých otcov. Miluje svoju liturgiu, ktorú tiež ukazuje ako vzor, a učí aj kňazov, aby to nebola len robota, ale aby slávenie liturgie bolo pre nich ponorenie sa do tajomstva Kristovho vykúpenia. Aby dodržiavanie rubrík nebolo len akýmsi farizejským dodržiavaním predpisov, ale pomáhaním hlbšie prežiť toto tajomstvo. Svätý Jozafát je veľmi aktuálnym poslom pre dnešný svet. Je poslom pre kňazov, aby boli horliví vo svojej službe. V jednom životopise sa spomína, ako Jozafát videl, že kňazi boli nevzdelaní. A preto ľudí nijako neoslovovali. Ale keď sa pustil vyučovať klérus sám Jozafát, ľudia s radosťou prichádzali do chrámov, vážili si svojich kňazov, lebo počuli o slove, ktoré má moc.
Keď som hľadal patrocínia sv. Jozafáta, našiel som jednu baziliku minor v USA, množstvo chrámov v Severnej Amerike, na Ukrajine či v Poľsku, ale aj jednu novopostavenú cerkev v malej dedinke na východe Slovenska, v Andrejovke. Nebude prekvapením, že ide o filiálnu obec v tvojej farnosti. Čo všetko predchádzalo tomuto zasväteniu?
Už ako kňaz som si povedal, že ak raz budem pri stavbe nového chrámu, tak patrónom by bol určite sv. Jozafát. V tom čase sme ešte nemali blahoslaveného biskupa Pavla. Po jeho beatifikácii sa mu začalo zasväcovať veľa chrámov. Vždy som mal v sebe myšlienku, ktorá znela: „Keby nebolo sv. Jozafáta, tak by nebola ani naša Gréckokatolícka cirkev“. A tak som mu chcel zasvätiť aspoň jeden chrám. Po schválení vladykom Jánom, ktorý bol trocha prekvapený, som neváhal a zavolal do firmy, ktorá robila skelet, že do projektu môžu napísať názov – Chrám svätého Jozafáta. Keďže výroba prefabrikátov bola v Čechách, s prekvapením zareagovali, či som to napísal správne.
Ako toto rozhodnutie prijímali veriaci?
Pravdu? Nie veľmi. Na začiatku ani nevedeli, čo to bolo za meno. Potom som im povedal jeho životopis. Najviac ich asi oslovil Moleben k sv. Jozafátovi, ktorý som učil ľudí všade, kde som slúžieval, a hlavne jeho medzispev (v cirkevnej slovančine), ktorý je taký chytľavý, že si ho pospevovali kedykoľvek. Možno si niektorí ani doteraz neuvedomujú, akú veľkú osobnosť majú za patróna chrámu. Prijali to s láskou. A verím, že si uvedomujú, že taká malá obec, akou Andrejovka je, by nikdy nemala svoj chrám bez pomoci svojho patróna. Keď som im povedal o živote sv. Jozafáta, ktorého by som rád chcel ako patróna chrámu, tak sa od začiatku stavby začali k nemu úpenlivo modliť pri každej svätej liturgii. Posviacka chrámu bola v roku 2011. Keďže ešte bolo dosť roboty do novembra, tak sme sa modlili, aby nám vyšiel čas na vonkajšie úpravy a ja osobne verím, že bolo to vďaka sv. Jozafátovi, že po všetky dni od augusta, keď sme robili v exteriéri, nepršalo. Deň posviacky – krásny slnečný deň. Hneď na druhý deň začalo pršať a pršalo, a pršalo.
Lenže ty si nezostal iba pri cerkvi, ale aj svojmu synovi si dal meno podľa vzoru svätého Jozafáta. Bol si takto rozhodnutý už na začiatku svojho manželstva? A musel si dlho presviedčať svoju manželku?
Manželku som dlho nepresviedčal. Do pôrodnice som jej priniesol životopis na niekoľkých stranách, lebo stále som jej hovoril iba o tom, aký je to veľký svätec. Aby si prečítala jeho posolstvo. Keby bolo na mne, tak už prvému synovi by som toto meno dal, ale Juraj bol tiež veľká osobnosť a hlavne – dedo . Tu musím spomenúť aj situáciu, keď sa malý Jozafát narodil. Volal som príbuzným a medzi prvými, samozrejme, rodičom. Otcovi som povedal: „Narodil sa ti vnuk a volá sa Jozafát. Všetko je v poriadku. Zavolám ti potom neskôr.“ Hneď som volal ďalším, ale medzitým som našiel zmeškaný hovor od otca. Volám mu naspäť a on mi na to: „Čo je to za meno? Daj iné.“ Nakoniec som ho presvedčil, že je to super meno. A keď kňaz v rodnej farnosti neskôr spomínal veľkosť sv. Jozafáta, mama mi povedala, že bola hrdá na to, že máme v rodine meno tohto svätca. Ale moja „viditeľná“ úcta sa začala farským časopisom, dvojtýždenníkom, ktorý niesol meno sv. Jozafáta.
Určite si navštívil aj Baziliku sv. Petra a miesto, kde sú uložené jeho ostatky.
Pri jeho ostatkoch v Bazilike sv. Petra v Ríme som bol už viackrát. Keď som mal možnosť byť v Ríme, tak som nikdy nevynechal návštevu pri jeho oltári. Dokonca aj keď opravovali oltár, tak som si vyprosíkal od strážcov, aby ma cez lešenie nechali ísť pomodliť sa k jeho ostatkom. No jeden deň bol pre mňa zvlášť výnimočný. V novembri 2012 som bol v Ríme s perfektnými ľuďmi. V deň sviatku svätého Jozafáta sme mali skoro ráno odchádzať na Slovensko. Dostala sa mi správa, že ráno bude na oltári sv. Jozafáta v Bazilike sv. Petra svätá liturgia. Keď som predostrel svoju túžbu slúžiť na oltári sv. Jozafáta, celá partia sa vybrala na svätú liturgiu so mnou. Liturgii predsedal vladyka Sviatoslav Ševčuk, hlavný arcibiskup. No povedzte, kedy ešte budete mať takú možnosť? Chlapci z partie sa vyspovedali a ich zážitkom bolo to, že boli v bazilike nielen turistami, ale aj účastníkmi bohoslužby. Od otcov baziliánov som dostal relikvie tretieho stupňa pre chrám aj pre rodinu. Veľmi som sa potešil, aj keď stále mám túžbu získať pre chrám v Andrejovke ostatky prvého stupňa.
Čo ti najviac chýba v rámci úcty k sv. Jozafátovi na Slovensku?
Chýba mi väčšia osveta o tomto svätcovi, ktorý podľa histórie zanechal veľký odkaz pre jednotu Cirkvi a spečatil ju svojou mučeníckou smrťou. Aj keď nežil priamo na našom území, veľmi ovplyvnil udalosti v našej miestnej cirkvi.