SLOVO NA TÉMU (sr. Dominika Galeštoková SCSC) Onedlho si pripomenieme sté výročie narodenia bl. Zdenky Cecílie Schelingovej. Táto prvá blahoslavená Slovenka bola blahorečená spolu s otcom biskupom Vasiľom Hopkom 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke rímskym pápežom sv. Jánom Pavlom II.

Sestra Zdenka sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave krátko pred polnocou Pavlovi Schelingovi a Zuzane, rod. Pánikovej, ako desiate dieťa. O tri dni, 27. decembra 1916, prijala na rímskokatolícky sviatok svätého apoštola Jána krst, pri ktorom jej rodičia dali meno Cecília. Detstvo prežila v rodnej obci, ktorá mala silný kresťanský charakter. V rodine Schelingovcov sa tak už od skorého detstva každému vštepovala úcta ku všetkým rodinným príslušníkom aj k ostatným ľuďom v dedine, najmä starším. Aj pravidelnej vrúcnej modlitbe sa deti v rodine priúčali odmala. To všetko malo veľký vplyv na duchovný život malej Cecílie. Radostné a pokojné detstvo prežité vo veľmi skromných podmienkach, početná rodina, rodný kraj zanechali trvalú stopu v jej myslení a prežívaní.

Povolanie
V roku 1929 na pozvanie kňaza Viktora Milana prišli do Krivej milosrdné sestry svätého Kríža. Ich prítomnosť a požehnaná činnosť v dedine mali vplyv na životné povolanie Cecílie. Na cestu zasväteného života nastúpila Cecília ako dospievajúce pätnásťročné dievča so zdravým a bohatým citovým životom. Milovaná rodičmi, súrodencami, formovaná životom viery a príkladným životom kňaza vo farnosti, vidiac obetavý život rehoľných sestier v jej rodnej obci bola schopná otvoriť svoje srdce univerzálnej Kristovej láske.
Po odbornej a duchovnej formácii pracovala ako zdravotná sestra v Štátnej nemocnici v Bratislave, krátko v Humennom a opäť v Bratislave. 29. februára 1952 bola pre pomoc väzneným kňazom zatknutá. Pobyt vo vyšetrovacej väzbe bol spojený s bezohľadným mučením. 17. júna 1952 bola sestra Zdenka odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv.
V modlitebnej knižke Prameň z Boha (1940) z obdobia jej pôsobenia v Humennom, má vlastnou rukou napísané slová, ktoré – ako sa neskôr ukázalo – boli akoby mottom jej života. „Pane, moja duša stojí pred tebou ako krásny jarný deň, plný kvetu, vône, jasu. Čo urobíš s tou jarou, Pane? Pošleš kruté, sparné dni, že odpadnú kvety, zmizne vôňa, umĺkne spev? Nuž, Pane, staň sa vôľa tvoja. Však len tak dozrieva bohaté ovocie. Len jedného ma chráň: netresci ma tak, aby tá krásna jarná krajina mojej duše mala ostať navždy krajinou síce pokojnou, ale bez snahy, bez práce, bez skúšok, bez pokroku, krajinou mŕtvou tebe i mojim blížnym.“ Pri spätnom pohľade na život sestry Zdenky vidíme, že jej život nebol ani bez skúšok, ani bez pokroku. Bol to život naplnený vernosťou, dôverou, milosrdenstvom a odpúšťaním. K ľuďom, osobitne k chorým a trpiacim, mala prirodzenú schopnosť empatie a ochotne pomáhala tam, kde vnímala volanie po milosrdnej láske.
Sestra Zdenka nezabúdala ani na svojich najbližších. Veľmi intenzívne prežívala svoj vzťah k príbuzným, k oravskej prírode, ktorý sa vystupňoval zvlášť vo väzení, keď jej bolo všetko znemožnené. V jej listoch z väzenia môžeme čítať:
„Maminku mi šetrite… V duchu sa prenesiem do zelene našich hôr, a tak tlmím svoju bolesť…“ Jej duch bol vnímavý na krásu prírody i krásu ľudských duší. Mala v sebe poetické vlohy, o čom svedčia jej zápisky a listy.
Osobitnú pozornosť si zaslúži vianočný list, ktorý písala bratovi Cyrilovi v roku 1949. „Všetko je presýtené mäkkou vianočnou náladou, ba zdá sa, že každá snehová hviezdička nesie vianočné blahoželanie. Keď nás aj diaľka odlučuje, ale srdcia sú blízko a odovzdávajú si svoje city. Akým pocitom radosti a vďaky musí zaliať naše srdce skutočnosť, ktorú práve ideme sláviť – Slovo sa telom stalo. Pozorujeme ho v jeho jednoduchých jasliach. Hľa, Boh, ktorý všetko môže, je povitý v plienkach. Boh, ktorý vie všetko, onemel, nehovorí. Boha, ktorý riadi všetko, treba nosiť v náručí. Kto ho pohol k tomu, aby opustil pravicu Otca a položil sa do jasieľ, aby prestal kraľovať na nebesiach a položil sa na slamu? V nebi oblažuje svätých a rozpaľuje serafínov, a prišiel na zem triasť sa zimou? Prečo to všetko? – Lebo nás miloval! Nože, milujme ho aj my. Nežiada nič iné, iba našu lásku. Prišiel, aby nám dal život, ktorým je len on. Boh sa stal schopným trpieť, a tým sa nám najviac priblížil. Prijmime ho preto srdcom povďačným a plným lásky, vtedy bude aj on ochotný prísť a narodiť sa v ňom. V tom zmysle vám želám požehnané sviatky, aby ste často – ba vždy, slávili Vianoce vo svojom vnútri. Nech Božie dieťa betlehemské naplní vaše duše pokojom a radosťou.
V spomienke pri vás sestra Zdenka“

Vernosť
Svedectvo jej duchovného života pomáha vstúpiť do hlbšieho vzťahu s Bohom a aj v dnešnom zmaterializovanom svete vydávať svedectvo o viere, nádeji a láske. Ukazuje aj dnešnému zmätenému ľudstvu cestu návratu k trvalým hodnotám, ako je vernosť, dôvera, odpustenie a z toho vyplývajúca radosť.
Život sestry Zdenky je svedectvom vernosti. Vernosť je vzácnou ľudskou hodnotou, ktorá sa, žiaľ, vytráca z nášho slovníka a čo je závažnejšie, aj z našich vzťahov. Prameňom našej vernosti voči Bohu je Božia láska k nám. Tak to bolo aj v živote sestry Zdenky. Sestra Zdenka uverila v Božiu lásku. Vo viere v Božiu lásku sme schopní byť verní Bohu. Keď sme verní Bohu, sme verní aj človeku. V živote blahoslavenej Zdenky je vernosť zreteľne čitateľná. „Spoľahlivým skúšobným kameňom pravej lásky je vernosť,“ píše sestra Zdenka. Svoju vernosť osobitne dokázala v najťažšom úseku svojho života.
Vo vyšetrovacej väzbe zobrala na seba všetko, nikoho neprezradila, statočne mlčala, lebo si vážila kňazov i svoje spolusestry, a nikomu nechcela ublížiť. Stalo ju to veľa trpkého ponižovania, neľudského mučenia, ale ostala verná Bohu a neprestala milovať ľudí, a čo je obdivuhodné, ani tých, ktorí jej ubližovali. Pre sestru Zdenku bola vernosť skutočne taká dôležitá, že za ňu platila utrpením i obetou svojho mladého života. V čase, keď bola väznená, verne obstála v skúške. Neprávosť a násilie, ktoré bolo na nej spáchané, ju nezlomilo. Ubližovali jej telu, jej ľudskej dôstojnosti, ale nie jej láske. Milovala a odpúšťala. Zlo nemalo prístup do jej duše zjednotenej s Bohom.
Sestra Zdenka sa za verné plnenie svojich povinností vrúcne modlila, o čom svedčí krátka modlitba v jej zápisníku: „Môj milý Spasiteľ, nedopusť, aby som zľahostajnela vo vernom plnení povinností svojho povolania…“ Modlitba bola pre ňu školou vernosti. Tento jej postoj sa stal povzbudením pre mnohých, aby sa modlili za vernosť a vytrvalosť vo svojom životnom povolaní. Akoby si uvedomovala, že Boh nás stvoril pre trvalý vzťah, a preto sa nemáme báť opravovať svoje vzťahy skôr, ako by sme ich bez rozmýšľania prerušili. Práve vernosť je korunou každého vzťahu a známkou jeho zrelosti, o čom svedčí aj život sestry Zdenky.

Dôvera
Dôvera bola a je silou svätých. Vidíme to celkom zreteľne aj v živote bl. Zdenky. Dôveru v Božie riadenia vyjadrila slovami: „Náš život je v rukách Kristových. Jeho všemohúcnosť nás dokáže urobiť šťastnými, čokoľvek nás zastihne dnes alebo zajtra, do smrti, on o tom vie a pri všetkom nás žehná. Jeho všemohúcnosť neopustí ani na jeden deň naše slabé ruky, jeho dobrotivosť rovná všetky cesty nášho života.“ Z tejto istoty sestra Zdenka žila osobitne v čase utrpenia a väzenskej samoty. Dôverovala Bohu, ktorý všetko môže, a tak si ho uctievala svojou dôverou.
„Ježiš môže všetko, dôvera v neho robí zázraky.“ Tieto úžasné, silné a pravdivé slová plné nádeje v zápisníku sestry Zdenky hovoria o tom, že podľa nej dôvera vyrastá z viery. Každodenná osobná modlitba posilňovala jej vieru, a tá ju viedla k dôvere. Tá je pre každého dôležitá nielen vo vzťahu k Bohu, ale aj vo vzájomných medziľudských vzťahoch na každej úrovni: v rodine, v škole, na pracovisku, vo farnosti, všade tam, kde sa schádzajú ľudia. Kde je dôvera, tam sú vzťahy pevnejšie, tam sa žije i pracuje radostnejšie.

Odpustenie
Životný postoj sestry Zdenky je vlastne pozvaním k odpusteniu ako najväčšiemu prejavu milosrdenstva. Ono obnovuje, upevňuje a buduje vzťahy. Odpustenie sa však rodí v srdci človeka tak, ako všetko ostatné dôležité. Svätý Otec František pri otvorení Roka milosrdenstva povedal: „Radosťou Boha je odpúšťať. Boh je milujúci Otec, ktorý vždy odpúšťa a má milosrdné srdce pre každého z nás.“ Sestra Zdenka žila z tejto milosrdnej Božej lásky. Láska k Bohu a úcta k človeku ju urobili veľkou práve v odpúšťaní. Vo väzenskej nemocnici na Pankráci povedala sestra Zdenka pani Helene Kordovej: „Odpustenie je najväčšia vec v živote.“ Tieto slová sa jej vryli do srdca. Sama o tomto okamihu povedala: „Vďaka sestre Zdenke som pochopila, čo znamená odpustiť. Pomohla mi prejsť najtemnejšími dňami môjho života.“
Toto svedectvo o plnom prežívaní Božieho odpustenia je vlastne svedectvom srdca sestry Zdenky, ktoré neprechovávalo ani najmenšiu trpkosť vo vzťahu k ľuďom. Ktosi múdro povedal, že neodpustenie je ako embólia. Blokuje obidve osoby. K odpusteniu je najťažší prvý krok, a tie ďalšie kroky nás privedú k vnútornej radosti a k pokoju, ktorý bez odpustenia nenájdeme. Človek, ktorý nechce odpustiť, škodí najviac sám sebe. Odpustenie uzdravuje predovšetkým nás samých, uzdravuje naše srdce.
V zápisníku blahoslavenej Zdenky nenájdeme zmienku o hneve, o nenávisti, o túžbe po pomste. Láska prekoná aj ľudskú zlobu, ako to vidíme v jej živote. Vieme o nej, že sa modlila za tých, ktorí ju odsúdili. Túto modlitbu za tých, ktorí jej ubližovali, vnímala ako dôležitý rozmer milosrdenstva. Jej veľkodušná obeta priniesla ovocie v obrátení sudcu Korbulyho.
Lenže rovnako, ako je dôležité vedieť odpustiť, je dôležité aj vedieť prosiť o odpustenie. Odpustenie predpokladá pokorné uznanie si vlastných slabostí. Sestra Zdenka o tom napísala: „Ak sme narobili chyby, nezvaľujme to na iných, na vonkajšie príčiny, na choroby či počasie, ale úprimne sa k nim priznajme. Práve to je pre nás potrebné, nech nás aj tí druhí pokladajú za nedokonalých.“ Pravda o nás samých je pre nás darom a treba vedieť odpustiť aj sebe samému. Je to dôležité. Vychádza to z dôvery v Boha, ktorý nás miluje viac, ako my milujeme sami seba. Posolstvo odpustenia je stále aktuálne aj pre vzťahy v rodinách, na pracoviskách, v školách či vo farnostiach. Odpustenie spája ľudí, zachraňuje a je zdrojom vnútorného pokoja a radosti.

Radosť
Z odpustenia vychádza radosť. Keď sa pozeráme na obrazy sestry Zdenky, všetci ju znázorňujú s úsmevom na tvári. Úsmev je pre ňu charakteristický. „Usmievaj sa!“ bolo jej životným heslom od začiatku jej rehoľného života. V jej zápiskoch sa nachádza veta: „S úsmevom trhaj ružičky bolesti, s úsmevom rozdávaj slová, s úsmevom pomáhaj…“ Táto radosť je záverečným posolstvom blahoslavenej Zdenky pre nás: „Všetko, čo sa s nami robí, dáva nám Ježiš, a čo nám Ježiš podáva, na to sa musíme vždy usmievať.“
Sestra Zdenka s úsmevom vedela znášať aj najťažšie skúšky a s úsmevom na tvári končila aj svoj život. Niekoľko týždňov pred tým, ako bola ťažko chorá prepustená z väzenia, vedomá si svojej vážnej diagnózy, napísala v liste sestrám slová plné dôvery a odovzdanosti: „Som taká spokojná. On to so mnou myslí najlepšie.“ Zdravotný stav sestry Zdenky bol veľmi vážny a bolo zjavné, že jej ostáva len niekoľko týždňov života. Komunistický štát si neželal, aby väzni zomierali vo väzení a stávali sa tak mučeníkmi. Z tohto dôvodu 15. apríla 1955 udelil sestre Zdenke prezident republiky amnestiu. Následne 16. apríla 1955 bola z väzenia v Prahe na Pankráci prepustená.
Sestra Zdenka verne vytrvala v láske i v posledné dni svojho života. Ním potvrdila pravdivosť slov, ktoré si zapísala: „Čím plnší je život, tým menšia vzdialenosť ho delí od smrti.“ Cez utrpenie a príkoria života rýchlejšie naplnila svoj život a dozrela pre nebo. Zomrela ako 39-ročná v nedeľu ráno 31. júla 1955, keď sa v neďalekej kaplnke v trnavskej nemocnici slúžila svätá omša. Pochovaná bola 2. augusta na starom cintoríne v Trnave. Keď sa v októbri 1979 starý cintorín rušil, bolo jej telo exhumované a spolu s ostatnými desiatimi spolusestrami prevezené do spoločného hrobu v Podunajských Biskupiciach. Od blahorečenia v roku 2003 prevažná časť jej ostatkov je umiestnená v relikviári v rehoľnom Kostole Povýšenia svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach.
Štát sestru Zdenku rehabilitoval pätnásť rokov po jej smrti, ešte za komunistického režimu, no za menej tvrdých podmienok. V dôsledku tzv. Pražskej jari zákon umožňoval žiadať rehabilitáciu pre nespravodlivo odsúdených. Na žiadosť brata Cyrila Schelinga 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že rozsudok o velezrade nie je oprávnený. Vykonané skutky nepredstavovali žiadne nebezpečenstvo pre spoločnosť a nevyžadovali si žiadny trest. Naopak, stali sa dôvodom pre mnohých kresťanov, aby si na jej príhovor vyprosovali od Boha život vo vnútornej radosti a aby vernosť, dôvera a odpustenia boli natrvalo v nich aj v ich vzťahoch.

Modlitba na príhovor bl. Zdenky
Otče, ty si obdaroval bl. Zdenku svetlom a mocou Ducha Svätého a dal jej milosť, aby podľa príkladu Ježiša Krista viedla kresťanský a rehoľný život až po hrdinskú mučenícku smrť. Prosíme ťa, udeľ nám milosť…, o ktorú prosíme na jej príhovor v nádeji, že ju Cirkev čoskoro pripočíta k tvojim svätým. Daj zároveň, aby sa pre ľudí našich čias stala vzorom presvedčivého kresťanského života a veľkej úcty k sviatosti kňazstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
S cirkevným schválením Arcibiskupského úradu v Trnave 28. mája 2014, č.: 3804/14