ÚVODNÍK (Mgr. Danka Pavlíková)
V Knihe kníh sa píše: „Milujte spravodlivosť, panovníci zeme! Premýšľajte o Pánovi s dobromyseľnosťou, hľadajte ho v úprimnosti srdca! (Mudr 1, 1). My sme tí panovníci zeme, ktorú nám Boh daroval, aby sme jeho dar chránili, hospodárili na nej, pristupovali k nej z láskou a úctou. A tak pristupovali s láskou a úctou ku všetkým stvoreniam, hlavne k ľudskému stvoreniu. Od počiatku sveta sme boli stvorení na Boží obraz. Ak teda máme premýšľať o Pánovi s dobromyseľnosťou, tak by sme mali dobromyseľne zmýšľať o každej ľudskej bytosti. Hľadať v každom človeku dobro. Byť k sebe navzájom úprimní a odhodlane kráčať za spoločným cieľom, ktorým je spása duše a dosiahnutie večnej blaženosti. Aj Svätý Otec povedal: „Odhodlanie je konanie s pevnou vôľou, s jasnou víziou a s poslušnosťou voči Bohu a iba pre najvyšší zákon spásy duší.“ Podľa neho nás práve dobromyseľnosť robí schopnými a obozretnými pri posudzovaní iných, ako aj schopnými strániť sa impulzívnych a unáhlených činov. Práve cnosť, akou je dobromyseľnosť, nás vedie k tomu, aby sme boli schopní vydať to najlepšie z nás samých. Vidieť na ostatných to najlepšie a vyťažiť to najlepšie zo situácii, ktoré nás denne stretávajú.
Neoddeliteľnou súčasťou dobromyseľnosti a odhodlania je pozornosť a pochopenie. Znamená to, že všetko čo chceme, aby ľudia robili nám, tak máme robiť aj my im.
Snažíme sa tieto cnosti aplikovať nielen do svojho súkromného a rodinného života, ale aj do svojej práce. Prah Sociálneho centra a Domu sv. Júdu Tadeáša v Humennom denne prekročia ľudia s bôľom na duši. Sú to mladí dospelí ľudia, ktorí majú rôznu formu zdravotného znevýhodnenia, ľudia v strednom veku, ktorí sú na pokraji biedy, pretože prišli o prácu či seniori, ktorým deti „vyleteli“ z hniezda, životní partneri umreli a oni trpia samotou. Prichádzajú k nám ľudia, ktorí sú bez strechy nad hlavou, ľudia ktorých týrajú vlastné deti alebo životný partner, ľudia trpiaci vážnymi telesnými či psychickými problémami. Títo ľudia veľakrát stratili odhodlanie zápasiť so svojou ťažkou situáciou, málokedy zažili pochopenie a pozornosť. Niektorí sa s týmito cnosťami stretnú v našich zariadeniach prvýkrát. V každom človeku sa usilujeme vidieť dobro, prijímame ho takého, aký je, s dobrými, ale aj s tými menej dobrými vlastnosťami. Sme im nablízku, počúvame ich, povzbudzujeme, pomáhame im vyriešiť pre nich už nevyriešiteľné problémy. Snažíme sa ich integrovať do spoločnosti. Tešíme sa s nimi, ak sa im s našou pomocou uľahčí život, vyrieši problém. Tešíme sa, keď zaklopú aj po niekoľkých mesiacoch na naše dvere a podelia sa s nami o to, že sa im darí. Ich radosť je aj našou radosťou. Nie vždy sa každý problém dá vyriešiť k úplnej spokojnosti, ale už len to, že človek cíti prijatie, pochopenie a láskavosť, je prvým krokom k tomu, aby ľudia, ktorí k nám prídu, cítili, že majú svoju hodnotu ako ľudské bytosti a Božie deti.
„Pamätaj si, že keď opustíš tento svet, nemôžeš si vziať so sebou nič, čo si získal, iba to, čo si dal: plné srdce obohatené úprimnou službou druhým, láskou, obetavosťou a odvahou.“ (sv. František z Assisi).
My k tomuto krásnemu citátu môžeme dodať srdce obohatené odhodlaním, dobromyseľnosťou ako aj veľkým milosrdenstvom. Všetkým čitateľom prajeme srdce plné cnosti na ceste do večnej blaženosti.
