SLOVO SÄTÉHO OTCA (Marek Baran) Stvorení životodarným dychom
Svätý Otec František v príhovore účastníkom Národného biblického týždňa venoval svoju pozornosť dôstojnosti človeka. Povedal: „Uvažovať o tom, ako sme boli stvorení, formovaní na obraz a podobu Stvoriteľa, nad odlišnosťou od iných stvorení a celého stvorenstva je kľúčové. Pomáha nám to pochopiť dôstojnosť, ktorú máme my všetci, muži i ženy, dôstojnosť, ktorá má svoje korene v samotnom Stvoriteľovi. Vždy ma oslovuje skutočnosť, že našou dôstojnosťou je práve to, že sme Božími deťmi, a v Písme sa tento vzťah ukazuje v tom, že on nás vedie tak, ako vedie otec svoje dieťa. V druhom rozprávaní o stvorení vidíme, ako nás Boh stvoril remeselníckym spôsobom. Sformoval nás z blata zeme, teda Božie ruky sa zašpinili naším životom. Stvoril nás nielen svojím slovom, ale aj svojimi rukami a svojím životodarným dychom, skoro by sme povedali, že celá Božia bytosť sa angažovala v tom, že darovala život ľudskej bytosti. Existuje však možnosť, že táto dôstojnosť, ktorú nám udelil Boh, sa môže znehodnotiť. Vo futbalovom slovníku by sme povedali, že človek má schopnosť dať si vlastný gól. To sa deje, keď kšeftujeme so svojou dôstojnosťou, keď sa utiekame k modloslužbe, keď v našom srdci dávame priestor modloslužobnej skúsenosti. Keď počas odchodu z Egypta Mojžiš neschádzal z vrchu a ľud bol unavený, pokúšal ho démon a ľud si vytvoril modlu. A modla bola zo zlata. Všetky modly majú na sebe niečo zo zlata! To nás núti zamyslieť sa nad príťažlivou silou bohatstiev, nad skutočnosťou, že človek stráca vlastnú dôstojnosť, keď v jeho srdci bohatstvá zaujmú Božie miesto. Naopak, Boh nám dal dôstojnosť byť jeho synmi. Keď niekto znevažuje, segreguje, diskriminuje, vtedy neinfikuje dôstojnosťou, ale robí opak. Prospeje nám, ak sa budeme často pýtať: Ako prijímam svoju dôstojnosť? Ako jej dávam rásť? A prospeje nám aj zamyslieť sa nad tým, či a kedy infikujeme dôstojnosťou nášho blížneho.“ (úryvok príhovoru z 15. septembra 2016)

Vstať a ísť k Otcovi!
Tri podobenstvá o milosrdenstve z Lukášovho evanjelia boli hlavnou témou príhovoru Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána: „Cez tieto tri rozprávania chce Ježiš dať pochopiť, že Boh Otec má voči hriešnikom na prvom mieste prijímajúci a milosrdný postoj. Spoločným prvkom týchto podobenstiev je to, čo vyjadrujú slovesá s významom ,spoločne sa radovať‘, ,oslavovať‘. Nehovorí sa o žalostení. Je tu radosť, robí sa oslava. Pastier zvoláva priateľov a susedov a hovorí im: ,Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila‘ (Lk 15, 6). Žena zvoláva priateľky a susedky so slovami: ,Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila‘ (Lk 15, 9). Otec hovorí druhému synovi: ,Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa‘ (Lk 15, 32). V prvých dvoch podobenstvách je dôraz na radosti, ktorá je taká neudržateľná, že je nutné sa s ňou podeliť s ,priateľmi a susedmi‘. V treťom podobenstve je dôraz na oslave, ktorá sa rodí v srdci milosrdného otca a rozširuje sa na celý jeho dom. Tento Boží sviatok z tých, ktorí sa k nemu vracajú s kajúcnosťou, zaznieva mimoriadnym spôsobom z jubilejného roka, ktorý prežívame, ako to vyjadruje aj samotný pojem jubileum. Týmito troma podobenstvami nám Ježiš predstavuje pravú tvár Boha Otca s otvorenou náručou, ktorý s hriešnikmi zaobchádza vľúdne a súcitne. Najdojímavejšie podobenstvo, ktoré dojíma všetkých, pretože dáva najavo nekonečnú lásku Boha, je to, v ktorom otec pritíska k sebe a objíma navráteného syna. To, čo núti k úžasu, nie je ani tak žalostný príbeh mladého človeka, ktorý skĺzol k úpadku, ale jeho rozhodujúce slová: ,Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi‘ (Lk 15, 18). Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva. Vidí nás, kým sme ešte v diaľke. Beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám. Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť. Nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: ,V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú‘ (Lk 15, 7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné! Toto nám vlieva veľkú nádej, pretože niet hriechu, do ktorého sme upadli, a z ktorého by sme s Božou milosťou nemohli povstať. Niet nenapraviteľného človeka. Nikto nie je nenapraviteľný! Pretože Bohu nikdy neprestane záležať na našom dobre. Ani vtedy, keď hrešíme! Nech Panna Mária, útočisko hriešnikov, dá vytrysknúť v našich srdciach dôvere, aká skrsla v srdci márnotratného syna: ,Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som‘ (Lk 15, 18). Touto cestou môžeme darovať Bohu radosť a jeho radosť sa môže stať jeho i našou oslavou. (úryvok príhovoru z 11. septembra 2016)

„Boh mení svet meniac naše srdcia. Keď Boh nájde otvorené a dôverujúce srdce, môže v ňom konať divy.“ (twitter Svätého Otca Františka z 2. októbra 2016)