SLOVO NA TÉMU (Juraj Gradoš) Spomínať si na blízkych patrí k našej prirodzenosti. Boli súčasťou našich životov, ba neraz ho výrazne ovplyvnili. Preto je prirodzené spomínať na tých, čo zosnuli. Táto spomienka je zahrnutá snáď do všetkých náboženstiev. Pre kresťanov je však vyjadrením nielen vďaky, ale aj viery v posmrtný život a Božie milosrdenstvo s nimi, ale aj s nami. Táto modlitba za mŕtvych je súčasťou kresťanstva od počiatku s vierou vo večný život.
V samotnom Vyznaní viery kresťania vyznávajú vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Toto vyznanie vychádza zo slov Ježiša Krista, ktoré gréckokatolícki kňazi spomínajú v tzv. evanjeliu o Lazárovi počas pohrebu nad hrobom: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Aj apoštol Pavol hovorí o smrti ako o poslednom nepriateľovi človeka, ktorý bol zničený Pánovou smrťou. Táto nádej odlišovala kresťanov od veriacich iných náboženstiev. (1 Sol 4, 13)
Na hrobe Aberciusa, ktorý bol kresťanom v 2. storočí, sa nachádza nápis: „Nech každý priateľ, ktorý toto vidí, sa modlí za mňa“. O tom, kde sa nachádzajú duše, ktoré ešte nedosiahli nebeskú blaženosť, ale neboli ani zatratené, existujú rozličné názory medzi kresťanským Východom i Západom. Ale Cirkev ako taká vždy a všade vyzýva živých veriacich modliť sa za tých, ktorí nás predišli.
Pre prvotných kresťanov boli pri slávení liturgie dôležité zoznamy živých i mŕtvych, na ktorých nebolo treba zabúdať. Spomínanie týchto mien často súviselo jednak s úctou, ale i s potvrdením svätosti zosnulých. Týchto zosnulých spomínajú všetky východné liturgie.
O sile modlitby svedčí aj svedectvo sv. Perpetuy. Často sa veriaci modlili za pokrstených, ktorí zomreli. Ona sa však modlila za svojho nepokrsteného brata, ktorý zomrel ako osemročný. Ten ju neskôr vo vízii uistil, že jej modlitba bola vypočutá a on bol spasený. Svätý Gregor Veľký, pápež a cirkevný učiteľ, v roku 593 napísal, že „svätá obeta (Eucharistia) … prináša veľké výhody pre dušu aj po smrti, ak jej hriechy možno odpustiť v budúcom živote“. Zároveň však pripomína, že to nesmie byť dôvodom nežiť zbožný život na zemi.
Cirkev preto vytvorila množstvo priestoru na oficiálne spomínanie na zosnulých v rámci cirkevného spoločenstva, teda nielen v súkromných modlitbách.
Liturgia za zosnulého
Najčastejšie sa v našich chrámoch stretávame so slávením liturgie za zosnulého. Už v jej prípravnej časti – proskomídii – kňaz nielen spomína zosnulých, ako aj konkrétneho zosnulého, ale pri spomienke jeho mena kladie na diskos aj samostatnú časticu. I samotný liturgikon pamätá na tento úmysel špeciálnymi prosbami, hoci v prípade slávenia liturgie za živých prosby neobsahuje. Tieto prosby sú umiestnené hneď v závere mirnej, teda veľkej ekténie. Prvá z týchto prosieb smeruje k terajšiemu časnému životu. Na jednej strane sa modlíme za zachovanie blaženej pamiatky zosnulého, teda príjemnej spomienky na neho medzi nami, a zároveň za odpustenie jeho hriechov, ktoré v tomto živote spáchal. Druhá prosba následne smeruje k večnému životu. V úvode preň vyprosujeme milosrdenstvo pred prísnym Kristovým súdom a následne jeho večný život v nebeskom raji v spoločnosti svätých. Táto prosba je však aj vyjadrením našej viery vo večný život, keďže nebeský raj nazývame krajinou živých a zdrojom svetla, bez ktorého by život nemohol existovať.
Liturgia však spomienku na zosnulých kladie aj do iných častí bohoslužby. Po premenení a epikléze, kde kňaz zvoláva Svätého Ducha na predložené dary, nasledujú spomínania prv na svätých a následne na mŕtvych a živých. Po všeobecnej prosbe „A rozpomeň sa na všetkých, čo zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život“ kňaz spomína na tých, za ktorých obetuje svätú liturgiu. Túto spomienku zavŕši slovami: „Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre“. Kým predtým o svätých kňaz hovorí ako o tých, „ktorí vo viere ukončili svoj život“, o zosnulých hovorí ako o tých, čo zomreli „v nádeji na vzkriesenie“. Tak viera, ako i nádej sú božskými čnosťami. Tu však predstavujú dva rozličné stupne dokonalosti. Kým v prípade svätých veríme v ich spásu, v prípade ostatných zosnulých máme nádej, že i oni budú dedičmi nebeského kráľovstva. Táto nádej vychádza z lásky nášho nebeského Otca. O týchto spomienkach sa zmieňujú liturgické texty už v 4. storočí a stali sa súčasťou všetkých liturgií ako prirodzené rozvinutie eucharistickej modlitby.
Výročné sväté liturgie
V špecifických prípadoch sa za zosnulých slávi liturgia, ktorej priebeh je doplnený prosbami za zosnulých po suhubej ekténii. Tieto prosby sa začínajú vyprosovaním veľkého Božieho milosrdenstva nad nami, ktorí sa modlíme. Potom nasledujú prosby za zosnulých s podobným obsahom, ako tie vo veľkej ekténii. Štvrtá prosba je však iná. Je spojením všetkých troch predošlých prosieb. Prosíme Boha o dar jeho milosrdenstva, spásy a odpustenia hriechov pre zosnulého. Kedysi sa táto prosba končila odpoveďou ľudu: „Udeľ mu, Pane“. Dnes vychádzajúc z toho, že túto prosbu žiadame my, ľud odpovedá: „Daruj nám, Pane.“
Po prosbách nasleduje dlhá modlitba vyjadrujúca našu vieru v moc a svätosť Boha a vo víťazstvo nad smrťou a hriechom. Zároveň odvolávajúc sa na silu Božej lásky prosíme Boha o pokoj duše a odpustenie hriechov zosnulého, lebo len on je zdroj vzkriesenia, života a pokoja zosnulých.
Špecifikom tejto liturgie je aj prepustenie. Kým v prípade bežných liturgií za zosnulých a liturgií za živých sa v prepustení nespomínajú, tak v tomto prípade aj záverečné prepustenie je vlastne odpoveďou Cirkvi na prosby pozostalých: „Kristus, ktorý vládne nad živými i mŕtvymi, … dušu svojho služobníka (meno), ktorý od nás odišiel, umiestni v príbytkoch spravodlivých, v Abrahámovom lone mu udelí pokoj a pripočíta ho k spravodlivým…“ Toto prepustenie tak neobsahuje prosbu o našu spásu, ale je vyjadrením Božieho zmilovania nad nami, ktorí trúchlime, a viery v jeho milosrdenstvo s dušou zosnulého. Súčasťou týchto liturgií býva v závere aj kňazské zvolanie a tzv. večná pamiatka. Tieto časti liturgie sa spievajú v špecifickom pohrebnom nápeve. V čase prvého týždňa po Pasche však tento spev nahrádza paschálny hymnus Christos voskrese!
Tieto výročné liturgie sa konajú podľa miestnych zvyklostí. Najčastejšie je to v deň pohrebu, zvyčajne tretí deň po smrti, ale i v deviaty a štyridsiaty deň po smrti. Dnes sa tieto liturgie slávia v deň pohrebu, potom týždeň neskôr (týždenná) a na štyridsiaty deň po smrti. Tento starý zvyk opisujú a vysvetľujú aj liturgické knihy. Pôstna trióda to vysvetľuje slovami: „Spomíname tretí deň, lebo na tretí deň sa mení tvár zosnulého, deviaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá telo okrem srdca, a štyridsiaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá aj srdce.“ Trebník Petra Mohyly pripája aj duchovný zmysel týchto slávení: „Spomienka na tretí deň nám naznačuje, že zosnulý veril v Krista, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych, a že zosnulý sa v celom svojom živote snažil napĺňať tri teologálne čnosti: vieru, nádej a lásku. Pri spomienke na deviaty deň prosíme Boha, aby na príhovor deviatich anjelských činov daroval odpočinutie zosnulému so svätým na mieste anjelov. Spomienka na štyridsiaty deň je na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Pána Ježiša a na pamiatku jeho štyridsaťdňového prebývania na zemi po zmŕtvychvstaní. Tiež je to na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Mojžiša a proroka Eliáša.“
Okrem týchto liturgií sa zvykne sláviť liturgia na tretí a šiesty mesiac, ako aj výročná na rok či na tretie výročie. Mnohí veriaci však s láskou chcú spomínať na zosnulého každý rok, iní aspoň každých päť rokov vo výročný deň ich úmrtia. Ľvovská synoda v roku 1891 uviedla, že v deň nasledujúci po dni sviatku zasvätenia chrámu alebo v najbližšom možnom termíne sa má sláviť liturgia za zomrelých.
Panychída
Špecifickou pobožnosťou konanou často bezprostredne po tejto liturgii je panychída. Tá sa môže sláviť aj inokedy, a to aj mimo chrámu. Najčastejšie sa s ňou mimo chrámu stretávame počas obradov pohrebu v dome zosnulého alebo v dome smútku či nádeje, alebo na cintoríne. Začína sa zvyčajným začiatkom od Trojsväté po Otče náš. Potom nasledujú štyri tropáre za zosnulých. Prvé dva vyjadrujú prosbu za spásu zosnulého a jeho večný život v pokoji a spoločnosti svätých. Ďalšie sa s touto prosbou obracajú priamo na Krista, ktorý premohol smrť, a Bohorodičku, ktorá ho porodila. Po týchto prosbách nasleduje ekténia za zosnulých a prepustenie obdobne, ako je to počas výročnej svätej liturgie. V čase od Paschy do Tomášovej nedele sa namiesto zvyčajného začiatku a tropárov za zosnulých v panychíde spieva tropár sviatku Vzkriesenia s veršami zo začiatku utierne sviatku. V niektorých farnostiach sa aj dnes táto paschálna panychída slávi na tretí deň po Pasche alebo na Tomášovu nedeľu na miestnom cintoríne. Je to oznámenie radostnej zvesti Kristovho vzkriesenia aj blízkym zosnulým.
Zádušné soboty a hramoty
Špecifickou liturgiou za zosnulých je liturgia počas zádušných sobôt. Soboty sú v Gréckokatolíckej cirkvi chápané obdobne ako v iných bratských cirkvách. Je to deň spomienky na všetkých, ktorí nás predišli – svätých i tých, ktorí takí ešte nie sú. Vtedy sa liturgia slávi za všetkých zosnulých a tomu sú prispôsobené aj prosby vo veľkej ekténii. Liturgia sa slávi nielen za tých, ktorí zomreli „v nádeji na vzkriesenie“, ale i za svätých, ktorí zosnuli „v pravej viere“, teda za otcov našej viery. Je to teda liturgia nielen prosiaca, ale i oslavujúca. Tropáre i ostatné menlivé časti sa berú zo služby za zosnulých na nápev ôsmeho hlasu, ktorý je spájaný práve s pohrebom. Špecifikom liturgie je spev Najčistejšia Bohorodička, ktorý sa spieva namiesto Dôstojné je.
Po liturgii sa konajú hramoty. Ide o panychídu za jednotlivých zosnulých zapísaných v knihe hramôt, ako aj za zakladateľov a dobrodincov chrámu. Kedysi sa neraz v rámci jednej prosby spomínali desiatky mien, dnes sa zvyčajne spomínajú mená tých, na ktorých si pamätáme, a skôr zosnulí sú zahrnutí do všeobecného označenia „ostatní z rodiny“. Spomínanie týchto mien je však dobrým dôvodom na to, aby sme deťom doma rozprávali o týchto ľuďoch. Zdieľanie týchto našich spomienok stojí často medzi zabudnutím a medzi živou spomienkou v ďalšej generácii. Výpočet mnohých mien tak už nebude iba nudným počúvaním, ale spomínaním na dobré skutky a živé slová tých, ktorí nás predišli do domu Otca. Raz sa tieto naše deti a ich vnúčatá budú možno obdobne modliť za nás. Tieto hramoty sa často slávia v chráme, ale ak počasie dovolí, môžu sa sláviť i na miestnom cintoríne.
Zádušných sobôt je v roku päť: mäsopôstna sobota, druhá, tretia a štvrtá sobota Veľkého pôstu a sobota pred sviatkom Päťdesiatnice, teda Turíc. Väčšina z nich sa slávi vo Veľkom pôste. Tým sa chce zvýrazniť potreba kresťanov milovať blížnych i za hranicu smrti. Práve pôst je časom, keď by kresťan mal hľadať v sebe dôvody na pokánie a zmenu života nelásky na život plný lásky, plný Boha. On je Bohom, ktorý nepozná smrť ako hranicu medzi živými a mŕtvymi. V ňom sú všetci živí.
V niektorých krajinách slávia hramoty aj v iný čas spojený s úctou k zosnulým. Tak sa slávi radonica v Rusku po Pasche alebo sobota pred sviatkom sv. Demetra 26. októbra, či v Bulharsku sobota pred sviatkom sv. archanjela Michala 8. novembra. U nás je takýmto špecifickým dňom Pamiatka zosnulých 2. novembra.
Parastas
Táto liturgia Cirkvi sa u nás znova dostáva do popredia. Jej miesto v spomínaní na zosnulých dnes často zastáva panychída. Tá je však iba časťou parastasu. Ten okrem panychídy obsahuje najmä kánon. Po zvyčajnom začiatku nasleduje Aleluja s veršami a tropáre zo služby za zosnulých. Potom nasledujú tzv. Neporočni a tropáre na piaty hlas, teda spevy, ktoré sú súčasťou obradu pohrebu. Po nasledujúcej ekténii za zosnulých, ktorá je i v panychíde, nasledujú tropáre a kánon zo služby za zosnulých. Po ňom sa spieva Dôstojné je, Trojsväté a nasleduje panychída.
Počas paschálneho týždňa sa namiesto zvyčajného začiatku berú tropáre ako v prípade panychídy a namiesto kánona za zosnulých sa berie kánon Paschy.
Počas slávení panychídy, parastasu i hramôt sa často používa kadidlo. Je to vyjadrenie viery, že naše modlitby rovnako ako dym kadidla stúpajú k Bohu a naše prosby za druhých sú mu rovnako milé a príjemné ako vôňa kadidla. V niektorých krajinách je zvykom veriacich držať zapálené sviece, ktoré zhasia ako symbol pominuteľnosti tohto pozemského života. Spomienka na zosnulého je nielen pripomenutím konca pozemského života pre živých, ale i prejavom lásky, ku ktorej nás Cirkev pozýva. Lásky k blížnemu, ktorá prekračuje každú hranicu, i hranicu smrti, ktorú pre nás raz a navždy zničil Kristus.
