Preprava

PRÍBEH (Marta Gromošová) Mnohí z mojej generácie si spomínajú na príklady z fyziky či matematiky o dvoch, nedajbože troch autách, ktoré vychádzajú buď z dvoch rôznych bodov, alebo v rôznom čase z toho istého, a druhé má za domácu úlohu to pomalšie dobehnúť vyššou rýchlosťou. Šoférovanie týchto čisto virtuálnych motorových vozidiel bolo pre mňa odjakživa mimoriadne náročné, azda to už vtedy súviselo s mojou funkciou spolujazdca motorového vozidla, keďže si aj po rokoch všimnem kravatu chodca na druhej strane vozovky, ale ani netuším, kto je na hlavnej ceste. Som jednoducho krajinkárka, kochám sa prírodou, a vôňa benzínu a nafty nie je mojou značkou parfumu.
Náš otec úlohy na pohyb, ako sa im hovorilo, priam miloval a vyhľadával. Ako železničiar si dokázal poradiť s akýmkoľvek zadaním, neprekážalo mu dokonca ani to, že sa kdesi v budúcnosti dané dopravné prostriedky stretli. Presne určil čas i vzdialenosť od ktoréhokoľvek bodu. Brzdnú dráhu a čas brzdenia mal otec v malíčku tiež, úlohy zo školského kola matematickej olympiády zvládal aj v dôchodkovom veku. Čo sa týka nášho otca, viackrát sme ocenili aj dobrú železničiarsku radu pri črevných ťažkostiach: keď vám nesprávna kombinácia pokrmov znenazdania zrýchli krok, pomôže polievková lyžica octu. Otec nás naučil cestovať vlakom. Je to pohodlnejšie, kupé býva často miestom nezáväznej konverzácie, degustácie domácich koláčov a jabĺčok a výzvou pre mamky vypražiť cestovateľom zopár rezníkov. K vlaku je pripojený jedálenský vozeň s priemernou kávou a všetci železničiari sú mimoriadne spoločenskí, a až na niekoľkých vyložených hundrošov majú všetci zmysel pre humor. Fyzika sa vo vlaku vyskytuje tiež – klopenie trate, odpor vzduchu, parametre lokomotívy a vagónov, koľajnice a vysoké teploty vzduchu v lete…
Nechcem tu rozvíjať spomienkový optimizmus, ale spoločenská situácia núti našu rodinu používať na presuny Faradayovu klietku ako najdostupnejší spôsob prepravy. V stiesnenom priestore sa cítim ako v kozmickej lodi. Páčky, svetielka, ciferníčky… opäť moja bezmocnosť vo fyzike… Pri dlhej ceste sa márne snažím vysvetliť svojmu utrápenému žalúdku Newtonove zákony a pohyb, resp. pokoj telesa v inerciálnej a neinerciálnej vzťažnej sústave. Vzhľadom na sedadlo vo vozidle som v pokoji, ale už po naštartovaní motora a následnom zvyšovaní jeho obrátok pri zrýchľovaní sa celý môj žalúdok radostne rozbehne v diaľ… Niekoľkokrát sa od srdca či skôr od žalúdka vyobjímam so záchodovou misou, poutieram si z čela ľadový pot, hlavu, zápästia a krk si natriem alpou alebo mentolovým krémom, vyhnem sa pohľadu do zrkadla, ktoré mi ukazuje moju mŕtvolne bledú tvár a čierne kruhy pod očami, zamknem dvere bytu a výťahom sa odveziem k autu, kde už na mňa čaká zvyšok posádky. V kufri sú dômyselne poukladané hračky, oblečenie, tlakový hrniec, knihy, veci na kúpanie a potraviny. Môj muž dokáže poukladať batožinu ako 3D puzzle, neostane ani kúsoček nevyužitého priestoru, neprepadla by ani myšlienočka, o materiálnych veciach ani nehovorím. Sadnem si na miesto spolujazdca, zapnem bezpečnostný pás, všetci sa spolu pomodlíme a ja s obavami počúvam jedovatý hlas navigujúcej tety a kútikom oka pozerám na displej na palubnej doske. Vzdialenosť a čas príchodu. Zatváram oči, pevne sa držím ruženca a začínam vyznávať svoju vieru.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *