PRÍBEH (Marta Gromošová) Stále plakala. Vo vyšších ročníkoch mala starších súrodencov, a tak mi pripadala ako malý rozmaznanček, mamičkin miláčik. Stačilo sa na ňu škaredo pozrieť, už jej alabastrová tvárička sčervenela, briadka sa roztriasla a Anička začala plakať ako pri úmrtí blízkeho príbuzného. (Hm, ako ťažko opísať detský plač civilne, neliterárne, bez klišé… Bude treba viac podumať, poševeliť mozgom.)
Mohla som piatakom povedať, že ako začínajúca učiteľka mám čo robiť sama so sebou, že sa mi nie vždy podarí vytýčiť si správny výchovno-vzdelávací a primeraný ideologický cieľ vyučovacej hodiny?! Mesačné školenia ideovo-politického vzdelávania na to nestačili a škola to neučila poriadne ani vtedy. Nemyslite si, začínajúci kolegovia, bolo sa treba vtesnať do časového rozdelenia, do správnej štruktúry…
Anička teda vyplakávala pri každej príležitosti: pri dvojke z diktátu, keď som vyvolala niekoho iného, keď nevedela odpovedať na otázku… Dôvodom na plač bolo čokoľvek, ktokoľvek. Dokonca aj koniec hodiny ju vedel rozplakať. Dôvod na radosť neexistoval, naozaj nie…
Plačúce deti ma znervózňovali odjakživa. V mojom ponímaní znamená detský plač duševné alebo telesné nepohodlie, nedostatok lásky, prítulnosti, záujmu, ťažkosť, problém, nenaplnené potreby. Zo všetkých síl sa snažím vyrovnať krehkú rovnováhu Maslowovej pyramídy, snažím sa prihodiť nejaký ten úsmev alebo povzbudenie, veľmi často však márne…
A ešte jedna vec mi veľmi prekážala. Anička mala nechty ohryzené už do štádia, keď na ne ostáva iba spomienka. Plná pedagogických ideálov som si ešte stále myslela, že všetkých naučím všetko, a Anička plakala čím ďalej, tým viac. Bála som sa aj pozerať jej smerom. Druhú lavicu v strednom rade som ignorovala, aj keď som často periférne videla posledné štádium sebaovládania pred novým výbuchom plaču. Nevedela som pomôcť Aničke ani sebe: miešali sa vo mne Makarenko, Pestalozzi a Komenský, ale túžila som aj po divadle dona Bosca, ktorým svojich zverencov vychovával láskou a modlitbou. Čo som mohla urobiť pre tieto moje deti, pre moju úplne prvú triedu v živote? Aj keď sme to nemali v popise práce, často som si na tie deti spomenula v modlitbe a verím, že ostatné kolegyne robili to isté.
Na septembrové rodičovské som sa celkom tešila, učitelia si dokážu veľmi rýchlo zaradiť tvár k menu. Ako začínajúca učiteľka som si starostlivo zapísala ku každému menu pochvalu, ktorú prednesiem tatkovi či mamičke, deti sa často inak správajú doma a v škole, mala som takú naivnú vnútornú potrebu deti pred rodičmi vyzdvihnúť, pochváliť, povzbudiť hoci aj socialistickým, že z neho bude dobrý murár…
S Aničkinou mamkou sme v triede osameli, nemusela som ani klásť otázky… Otec alkoholik ich vyháňa z domu bez ohľadu na poveternostné podmienky, nikdy nevedia, kedy budú utekať, nepomáha ani VB (pre súčasníkov polícia), lebo zväčša pijú spolu, a ešte ho chlapci v zelenom aj privezú domov pred bráničku a veselo vyprevadia. Moja bezmocnosť bola neopísateľná, len dodnes celkom dobre nerozumiem, prečo nikto nezasiahol… Áno, aj ja som bola zbabelá, neospravedlňuje ma ani vek a je neskoro domnievať sa a špekulovať. Aj dnes cítim nepokoj pri plačúcom dieťati a spozorniem, keď vidím detské pršteky zakončené zapálenou kožou a rozstrapkanými zádermi, ktoré sú bolestivé už na pohľad.