SLOVO NA TÉMU (Mons. Milan Lach SJ) Homília Mons. Milana Lacha SJ, prešovského pomocného biskupa, v nedeľu 21. augusta 2016 na hlavnej liturgii odpustu Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Ľutine

Drahí bratia a sestry, milí pútnici!
V tropári dnešného sviatku, Uspenia – Zosnutia Presvätej Bohorodičky, môže výraz Matka Života každého z nás do istej miery zaraziť. Matka, to ešte vieme pochopiť, ale aby bol niekto Matkou Života, to je už silné vyjadrenie. Ale môžeme byť pokojní, lebo naša Matka, Presvätá Bohorodička, si toto oslovenie právom zaslúži. Veď preto sem prichádzame každý rok na slávnosť Zosnutia Presvätej Bohorodičky na túto ľutinskú horu, aby sme sa zamýšľali nad tým, ako to, že radostne oslavujeme smrť, zosnutie – jednoducho skutočnosť, ktorej sa všetci bojíme, pred ktorou máme všetci strach. Nik z nás ju nezažil a nevie, čo to skutočne je. A my, veriaci v Ježiša Krista, oslavujeme jeho Matku práve ako tú, ktorá je Matkou Života.
Potrebujeme sa vrátiť retrospektívne dozadu, do jej života, aby sme pochopili, prečo dala Cirkev Presvätej Bohorodičke tento titul. Treba sa nám vrátiť do Nazareta k obyčajnej jednoduchej pätnásťročnej chudobnej dievčine, ktorá žila v bezvýznamnom meste v podrobenej rímskej provincii. Tam v jeden deň prichádza Boží posol archanjel Gabriel a zvestuje jej, že bude Matkou Boha, že bude Matkou Božieho Syna.
A tu nastáva dôležitá udalosť – ona počula slovo, radostnú zvesť, posolstvo od Boha. Archanjel jej dáva ponuku stať sa Matkou Božieho Syna. Ak pozorne vnímame tento text, tak si všimneme, že archanjel ju vôbec nenúti, aby to prijala. Boh nikoho nikdy nenúti prijať jeho slovo. On je ten, kto s láskou prichádza a ponúka život, večný život. A ako zareagovala Mária? Ona toto slovo vypočula. Nie jedným uchom dnu a druhým von, ako my často počúvame správy, informácie. Ona tomuto slovu uverila, prijala túto radostnú zvesť do svojho srdca a urobila niečo veľmi dôležité – otvorila svoje srdce niečomu, čo nepoznala. Ona uverila, že Boh má s ňou plán, a vedela, že ak urobí tento krok viery a prijme všetko, čo ju bude čakať, nezmýli sa, nikdy to nebude ľutovať. Ani to, čo príde.
Podobný príklad sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Príklad toho, ako Ježiš ponúka toto slovo každému z nás. Ježiš prichádza do domu svojich priateľov, Márie, Marty a ich brata Lazára, aby ich navštívil, aby sa ich spýtal, ako sa majú. Teda to, čo robia normálne priatelia, ak sa majú radi a dlho sa nevideli. Nájdu si čas, aby sa mohli stretnúť. Ježiš urobil niečo podobné, lebo bol ich priateľom. A ako každý dobrý hostiteľ, aj Marta obsluhovala. Veď vy gazdinky viete, ako by ste sa cítili, keby ostal stôl prázdny a nič by tam nebolo. Čo by si o vás návšteva pomyslela? Aj Marta, ako každá žena v židovskej spoločnosti, prichystala jedlo na stôl. Stôl v orientálnej kultúre je niečím naozaj úžasným, bohatým. My by sme povedali: Načo také mrhanie kvôli jednej návšteve? To nie je mrhanie, to je prejav lásky. Ak má niekto niekoho rád, nepočíta, koľko ho to stálo. A tak to robila aj Marta. Ale jej sestra akoby zabudla na túto tradíciu, zvyk či jednoducho to, čo sa od nej ako ženy očakávalo, ale sadla si Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. A môžeme si pokojne predstaviť, že tým, čo Ježiš hovoril, bola taká zaujatá, že zabudla na to, že Marta na všetko ostala sama. Veď aj my sa niekedy zabudneme a niekto nás musí upozorniť: Ty nevidíš? Nevieš, čo sa patrí? Poznáme to. A Marta takto napomína svoju sestru. Ježiš si to všimol, všimol si, že niečo medzi nimi nie je v poriadku, obrátil sa k Marte a hovorí: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel…“ (Lk 10, 41 – 42) Čo bolo tým dobrým podielom? Čo také veľké urobila, že bola takto vyzdvihnutá a ocenená? Našla si čas, vedela sa zastaviť a sadnúť si Pánovi k nohám. Toto gesto vo východnej kultúre znamenalo veľa. Bol to prejav myšlienkovej podriadenosti, prejav stotožnenia sa učeníka ako niekoho, kto nevie toľko ako učiteľ, čo rozpráva. Bol to prejav stotožnenia s týmito slovami. Sadnúť si Pánovi k nohám bolo znakom otvorenia pre to, čo hovorí tento učiteľ. Teda ona si sadla k nohám a počúvala Pánovo slovo.
V inej časti dnešného evanjelia sme videli aj vyzdvihnutie tej Matky, o ktorej hovoríme, tej, ktorú dnes slávime ako Presvätú Bohorodičku Uspenskú, jej zosnutie. Akási žena zo zástupu vyzdvihla Presvätú Bohorodičku a hovorila: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“ (Lk 11, 27) Inými slovami: Veľká to žena, ktorá takéhoto syna porodila a vychovala. A Ježiš mohol povedať: Máš pravdu, presne tak to je. Ale on ide hlbšie. Tým nechcel zaprieť Máriu, že ju nepozná, že už nie je jeho matkou. Veľmi dobre ju poznal a veľmi dobre vedel, kto je jeho matkou a prečo sa ňou stala. A tak povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 28) Čo tým chcel povedať? Kto sú títo blahoslavení? V iných evanjeliách je zaznamenané, kto je jeho matka a jeho bratia. Tí, ktorí plnia Božiu vôľu. Vtedy budeme rodina, pokrvní v duchovnom význame slova, drahí bratia a sestry, keď budeme jeho slovo brať vážne. Máme otvoriť svoje srdce tomu slovu, a nielen ho počúvať, ale aj zachovávať.
Práve to, bratia a sestry, je pre nás dôležité. Nám nestačí slovo počúvať, my ho potrebujeme aj zachovávať. A to je už ťažšie. Každý z nás má problém Pánovo slovo aj zachovávať. Ako máme toto slovo počúvať, aby sme ho aj zachovávali? Podobne ako teraz v tejto chvíli tu na tomto mieste. Vy ste si našli čas, vynaložili námahu, ráno ste skoro vstávali a mnohí z vás tu boli dokonca celú noc. Kňazi si museli zariadiť bohoslužby vo farnosti tak, aby stihli poslúžiť svojim veriacim a mohli sem prísť. Gazdinky, museli ste doma navariť obed, zaopatriť chorých a starých, ktorých ste tam zanechali. A to stojí človeka námahu. Museli ste si na to nájsť čas, dať tomu, ako sa dnes hovorí, prioritu. Museli ste odlíšiť to, čo je pre vás dôležité, od toho, čo menej, čo pre vás nemá až taký význam.
A ak vieme odlíšiť dôležité veci od menej dôležitých v bežnom živote, budeme ich vedieť odlíšiť i v duchovnom. A to je dobre, lebo už nie sme ďaleko od toho, aby slovo, ktoré Pán hovorí do nášho srdca, prinieslo úrodu. Inak povedané, vieme sa zastaviť, spomaliť. Vodiči vedia, ako je ťažko prehodiť rýchlostný stupeň zo štvorky na trojku či až na dvojku. Keď schádzajú z diaľnice a musia ísť v obci päťdesiatkou, noha na plyne ich svrbí a je problém rýchlosť udržať. To je to spomaliť, prispôsobiť sa niečomu, čo mi možno nevyhovuje. Je ťažké dať nabok veci, o ktorých som presvedčený, či presvedčená, že sú najdôležitejšími v mojom živote a nič dôležitejšie nie je, až do istého okamihu, keď blízkeho postihne autonehoda. Ak ide o manžela, o manželku alebo o niektoré z detí, je to ešte tragickejšie. Vtedy sa naše priority otočia. A zrazu máme čas na všetko, na čo sme kedysi pre zaneprázdnenosť inými, „dôležitejšími“ vecami nemali.
Počuť Božie slovo si vyžaduje splniť isté podmienky. To je ale proces na celý život. Prečo? Lebo o našu pozornosť sa neusiluje iba Ježiš so svojím slovom, ale aj iní, ktorí majú záujem, aby sme ich počúvali. Viete veľmi dobre a isto mi dáte za pravdu, že koho počúvame, koho si vyberieme za priateľa, s tým sa časom začneme stotožňovať. Začneme sa stotožňovať s obsahom jeho slov. Nevnímame, či sú to v skutočnosti dobré slová alebo zlé. Nevieme to rozlíšiť. Časom sa stávame v zmýšľaní podobní priateľom. Niečo podobné už naši predkovia vyjadrili prísloviami „Rovný rovného si hľadá“ a „Vrana k vrane sadá“.
Bratia a sestry, preto je dôležité uvedomiť si, koho dnes počúvame. A to aj my kresťania, tí, ktorí sme pokrstení a máme večný život v tejto dnešnej uponáhľanej, ba až hektickej dobe. Môžem sa spýtať aj inak: Koho sme nútení počúvať, keď chceme uživiť rodinu, keď počúvame, čo sa deje vo svete? Vtedy sa nám prihovára iný hlas, nie hlas Boha. Musíme vedieť rozlišovať tieto hlasy. Ten druhý hlas ti hovorí, že budeš ocenený vtedy, keď budeš vážený, keď budeš prinášať zisk, peniaze. Vtedy budeš mať hodnotu, keď z teba bude profit, vtedy si ťa budú vážiť a zaujímať sa o teba. Tento svet ťa ocení vtedy, keď svojou vonkajšou krásou zaujmeš ľudí okolo seba tak, že budú padať na zem. Keď svojou silou a športovými výkonmi dokážeš fascinovať ľudí tak, že budú z toho hotoví.
Bratia a sestry, v pokore sa vás spýtam: Kto z nás tu môže povedať, že je taký? Alebo že sa nám to niekedy podarilo či darí. Čo dnes vidíme? Ako hovorí Svätý Otec František, dnes sa skartujú ľudia, ktorí nie sú zaujímaví, ktorí sú chorí či postihnutí, alebo starí. Títo ľudia sú odsunutí nabok a nie sú stredobodom pozornosti, lebo neprinášajú tomuto svetu zisk, materiálny profit. Áno, žijeme v konzumnej spoločnosti. Svätý Otec František povedal, že ekonomika, v ktorej žijeme, je zlá, lebo privádza ľudí do nešťastia, biedy. Ak hovoríme, že táto ekonomika je dobrá, ako je potom možné, že svetové bohatstvo sa sústreďuje v čoraz menšom počte rúk, a chudobných je čoraz viac?
Buďme ako kresťania múdri a dávajme pozor na to, čo a koho počúvame. Dávajme si pozor aj na to, čo nám hovoria médiá, a nemyslime si, že všetky informácie, ktoré nám podávajú, sú pravdivé. Ani pozeranie každého programu nemusí byť pre naše dobro, pre naše šťastie, pre náš večný život. Ponúkajú nám šťastie iba na chvíľku. Stačí si cez leto zapnúť dopoludnia televíziu. V čase, keď sa na ňu pozerajú deti, ponúka otvorené návody na zvrátenosti, na rozbíjanie rodín v priamom prenose. Žiaľ, taká je realita. Kresťan však nad tým nemá plakať a nariekať. On vie, koho má počúvať. Počúva Božie slovo, počúva Krista, lebo vie, že iba on mu dá večný život. Ježiš Kristus, umučený, ukrižovaný a zmŕtvychvstalý. Iného života v šťastí niet. Toto je posolstvo Cirkvi už dvetisíc rokov a nič iné Cirkev nebude do konca vekov hlásať, ba ani nesmie hlásať, lebo by sa spreneverila svojmu poslaniu, ktoré dostala skrze apoštolov od Ježiša Krista.
Vidíme, že v človeku môže dochádzať aj ku konfliktom. Nastane konflikt záujmov, lebo nemôže vyhovieť všetkým, nemôže byť s každým kamarát. Už Ježiš povedal, že človek „jedného bude nenávidieť a druhého milovať“ (Lk 16, 13). Nemôžeme byť kamarátmi s každým. Aj Ježiš bol v konflikte napríklad s farizejmi, stačí si prečítať o jeho verejnom účinkovaní až po kríž, ba až po hrob. Prečo? Lebo títo ľudia odmietali počúvať Božie slovo. Oni ho nechceli počuť, chceli pokoj, mali svoje zákony, svoju legislatívu, svoju Tóru, svoje výklady. Ježiš narúšal ich koncepty, plány, ich život. Postavili ho pred rozhodnutie. Buď s tým prestane, alebo uvidí, čo s ním bude. Ježiš si vybral to druhé, lebo nehľadal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 5, 30b). Veď on a Otec sú jedno (porov. Jn 10, 30) a Otec mu dal život v plnosti. A Ježiš ho chce dať aj nám, dať nám tento život v plnosti. Preto nemohol poslúchnuť farizejov. Počúval iba svojho Otca, s ktorým bol v dôvernej jednote.
Bratia a sestry, aké ovocie nám prináša toto počúvanie? Ak prijmeme slovo do svojho srdca, stane sa nám to, čo Presvätej Bohorodičke. Ona počúvala a prijala slovo do srdca a v jej živote sa narodil Ježiš Kristus. Žil v nej nielen ako dieťa deväť mesiacov, ale žil v nej, v jej srdci, aj neskôr. A žije dodnes. Ak aj my budeme Božie slovo počúvať a prijmeme ho za svoje, ak vytvoríme podmienky, aby v nás rástlo, musí priniesť úrodu. Veď povedzte, či nejaký hospodár, farmár seje, keď vie, že z toho nezíska nič. Každý chce získať úrodu. Aj my po nej túžime, preto prijímame toto slovo do svojho srdca. A čo je tým ovocím? Naše obrátenie, zmena nášho života, nášho zmýšľania, slovníka i skutkov. To znamená zachovávať slovo. Nestačí len počúvať!
Ak by sme Božie slovo na Slovensku nielen počúvali, ale aj zachovávali, bolo by to tu iné. Máte dojem, že 65 % Slovákov, teda katolíci, mňa nevynímajúc, ideme do dôsledkov evanjeliovej zvesti, teda toho, čo nám hovorí Ježiš? To nie je výčitka, to je otázka, na ktorú si každý z nás musí dať odpoveď, z ktorej nik z nás nie je oslobodený. Každý z nás si musí dať odpoveď na to, či zachovávame Božie slovo v našich rodinách, našich manželských vzťahoch, vo vzťahu k našim deťom, k našim predstaveným či podriadeným v práci, k našej hierarchii, našim biskupom a kňazom, k našim svetským predstaveným. Túto odpoveď si musíme z tejto hory odniesť domov, ak si hovoríme, že sme ctiteľmi Božej Matky. Ak nimi sme, musíme robiť to, čo ona. Alebo potom je všetko inak – niečo zahráme, nejako sa zatvárime a niečo iné robíme. A potom nie sme pravými mariánskymi ctiteľmi, iba sa na nich hráme.
Čo sa stane, ak odmietneme Božie slovo, túto Božiu ponuku? Máme na to právo. Sme totiž slobodní ho neprijať. Dôsledkom toho je ale život v nešťastí, v smútku, v zúfalstve, v beznádeji. To, že neveríš Bohu, že je pre teba nič a nerátaš s tým, že ti môže pomôcť, že môže byť s tebou v osobe Ježiša Krista. A to nielen pri tebe, ale priamo v tebe. Prečo? Aby sme si osvojili jeho myšlienky, jeho slová a skutky. Spôsoby, ako on konal, ako on reagoval na životné situácie, ktoré neboli ľahké, boli dramatické. Jeho život bol pestrý, a predsa bol životom outsidera, človeka na okraji spoločnosti, odsúdenca, v očiach tohto sveta zločinca, ktorým pohŕdali ešte aj na kríži. Veď tí, čo mali vtedy duchovnú a svetskú moc, kričali: „Zostúp z kríža!“ (Mt 27, 40b) Uvidíme, či si Mesiáš, uvidíme, či si ten, za ktorého sa vyhlasuješ!
Bratia a sestry, musím vás upozorniť, že ak si vezmeme k srdcu Ježišove slová o zachovávaní, ak budeme ako on, budeme niesť dôsledky rovnako, ako ich niesol Ježiš. Ale nebojte sa. Ježiš nám hovorí: Ja vám dám silu, zošlem vám svojho Ducha a nie vy, ale už Svätý Duch vo vás bude hovoriť a budete svedčiť to, čo máte povedať, keď budete predvedení pred zákonníkov, pred súdy tohto sveta a budete súdení za to, že ste verní môjmu menu. Preto bratia a sestry, nebojme sa. Majme odvahu, lebo toto slovo je slovo života, slovo, ktoré nám dáva nádej. Preto, brat, sestra, otvor svoje srdce dnes tu na tejto hore alebo kdekoľvek inde na Slovensku alebo vo svete. Otvor svoje srdce Pánovi, počúvaj toto slovo a budeš plodný, budeš plodná. Tvoj život bude mať zmysel, lebo ak uveríš tomuto slovu, nenecháš si ho pre seba, ale dáš ho iným. Radosť, ktorú máme mať z toho, že sme veriaci a máme život Ježiša Krista v srdci, si nemôžeme nechať pre seba. My sa s ňou musíme podeliť. Veď na tomto princípe Ježiš postavil šírenie evanjelia. Na tom, že my o tom budeme hovoriť ďalej. A ak nehovoríme, je otázne, či sme o tom naozaj presvedčení. A otázne je, či máme radosť v srdci z toho, že Ježiš je naším Pánom, naším Bohom. A že je životom samým v sebe.
V dnešnom tropári sme ospevovali Matku Života. Život je Ježiš Kristus. A Matka Života veľmi dobre vedela, čo robí. Preto jej patrila aj odmena, to, že bola s telom i dušou vzatá do neba. Naše liturgické texty hovoria, že prešla zo života do života. To bolo jej odmenou za to, že uverila slovu. Bratia a sestry, kto z nás, ako tu sme, by nechcel mať večný život? Všetci. Teda do toho! Prosme Božiu Matku, ktorá je tu s nami na tejto hore: Presvätá Bohorodička, pomáhaj nám. Buď nám posilou na to, aby sme získali večný život, ktorý tvoj Syn Ježiš Kristus prisľúbil každému, kto uverí v jeho meno. A aby každý, kto uverí v jeho meno, ho oslávil nielen v nebi, ale i tu na zemi. Amen.