SVEDECTVO (Helena) Medzitým môj manžel zmenil prácu, stal sa manažérom a ani sme nezbadali ako, votrel sa do nášho života akýsi nepokoj. Čím viac som sa venovala ezoterike, tým viac sa môj muž venoval svojej novej práci a svojim zákazníkom. Nemali sme už na seba čas ani trpezlivosť a chuť niečo vysvetľovať. Začali sme byť veľmi nervózni. Raz ráno mi oznámil, že on už takto nevládze žiť. Hoci ma ľúbi, nemôže so mnou žiť a musíme sa rozísť. Neverila som tomu, začala som sa triasť a zrútila som sa. Plakala som v kuse tri dni. Ležala som v posteli bez spánku, uplakaná, opustená, keď som zrazu začula jemný, mužský, láskavý hlas: „Dôveruj mi!“ Pomyslela som si: „Komu to mám dôverovať?“ Vtedy som zrazu zatúžila ísť do Medžugoria. Ale na koho sa obrátiť? A kde je vlastne to Medžugorie? Zavolala som neteri, ktorá vo svojom mladom veku, opustená manželom, mala tiež veľké problémy a bola podobne namočená v ezoterike ako ja. V máji roku 2005 sme obidve cestovali do Medžugoria.
Máme nášho Pána, ktorý je mocnejší a ktorý je pripravený nám pomôcť, keď ho o to poprosíme.
Večerný program v chráme bol zaujímavý. Začala som si všímať ľudí, ako sa chodia spovedať, ako prijímajú „oblátku“, akí sú veselí a radostní. Všetci držali v ruke ružence, tak úplne normálne, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Pýtala som sa samej seba: „Kde som to? Čo je to za svet?“
Zrazu mi bolo jasné, že Boh existuje, že všetko, čo som si doteraz myslela a robila, za čím som sa hnala, je nula, že je to blud. Pocítila som túžbu byť taká, akí sú títo ľudia! Začala som plakať a plakať, slzy mi tiekli po všetky dni v Medžugorí pri každej svätej omši.
Dvaja priatelia, ktorí boli už viackrát v Medžugorí, ma prehovorili, aby sme išli v noci s neterou na horu Križevac. Namietala som, ale nedali sa odbiť a vyrazili sme. Keď sme konečne asi po troch hodinách vyšli ku krížu, pocítila som neopísateľný pokoj a šťastie. Vedela som, že chcem žiť s Bohom, že ho potrebujem a túžim s ním kráčať životom, a nikdy ho nestratiť. Pri nočnom zjavení na Podbrde som sľúbila Panne Márii, že začnem meniť svoj život. Cítila som pri tom pokoj. Prvýkrát v živote naozaj pokoj.
V deň môjho návratu z Medžugoria môj manžel prišiel z práce relatívne skoro. Našiel ma úplne zmenenú – pokojnú a radostnú. Začal sa na všetko vypytovať. Ja som rozprávala, on počúval a začal o všetkom premýšľať. Vtedy sa náš život začal odznova.
Do Cirkvi som vstúpila v novembri 2005 a štyri mesiace som dala manželovi na rozmyslenie, či súhlasí s uzavretím manželstva v kostole. A on, hoci ešte neveriaci, súhlasil. 22. apríla 2006, v sobotu pred sviatkom Božieho milosrdenstva, bol náš veľký deň a naša svadobná cesta viedla do Fatimy.
Začala som chodiť na duchovné cvičenia, kde som sa dozvedela, aké sú okultizmus a ezoterika nebezpečné pre človeka a jeho dušu a ako sa toho musíme všetkého zriecť.
Ezoterikou a okultizmom sa zaväzujeme zlému, pohybujeme sa na jeho území a tým sa mu zadlžujeme. Keď sa chceme vrátiť na správnu cestu, na cestu s Pánom, začne si zlý na nás nárokovať. Začne dlžobu vymáhať tým, že nám spôsobuje veľa problémov – rozbíja manželstvá, privádza do nešťastia celé rodiny, spôsobuje choroby a všetko len to najhoršie. Mnohí títo tzv. ezoterickí liečitelia majú v ordináciách vyvesené sväté obrazy, kríže, ružence a tým ľudí klamú, predstierajú, že je to Božie, a my, slabí ľudia, na to naletíme, a tak padáme do jeho pasce! Každý z týchto liečiteľov pracuje so zlými duchmi, ktorí majú za úlohu nás zničiť a dostať naše duše do zatratenia. Lenže my máme nášho Pána, ktorý je mocnejší a ktorý je pripravený nám pomôcť, keď ho o to poprosíme!
Ďakujem, Pane, za tvoju lásku a za nový život s tebou. A ďakujem ti aj za tvoju a našu Matku.
Dôverujem ti, Pane!
(dokončenie z minulého čísla)
