SVEDECTVO (Helena) Narodila som sa na západnom Slovensku ako druhá z piatich detí. Mama nás brávala do chrámu, ale pamätám si, že som tam nechodila rada, lebo to dlho trvalo, boleli ma nohy, keď sme museli stáť a nesmeli sa ani pohnúť. Ani moja staršia sestra tam nechodila rada. Raz, keď bola Veľká noc a modlili sme sa pri Ježišovom hrobe, povedali nám, aby sme pobozkali jeho rany. Sestra radikálne odmietla a povedala, že nechce ochorieť a ja som po nej opakovala ako papagáj.
Keď som mala asi tri roky, dostala som v chráme prvý záchvat migrény. Prestala som vidieť a museli ma z kostola vyniesť. Vonku mi „prepľúvali“ oči, lebo niektoré ženy verili, že som „urieknutá“. Boli to veľmi zlé, pohanské, okultistické zvyky, a tak som sa nevinne už v tom veku dostala na pôdu zlého. Záchvaty migrény pokračovali. Keď som bola svedkom častých nočných rodičovských hádok (vystrašená otcovými zlostnými rečami a tým, že mama vyhlásila, že sa hodí pod auto), ohlásila sa migréna, pri ktorej som prestala na nejaký čas vidieť. Postupne sa moje srdce zatvorilo, zatvrdlo. Cítila som sa opustená, nemilovaná, sama.
Prvé sväté prijímanie a birmovku som ešte musela absolvovať, ale potom sa všetko skončilo. Nemala som v srdci nič, čo by ma ťahalo do chrámu.
Odišla som študovať ďaleko od svojich rodičov, len aby som mala pokoj. V týchto študentských rokoch som sa cítila voľná, slobodná. Stal sa zo mňa rebel. Spoznala som veľa chlapcov, mala viacero známostí, chodila kade-tade, nikoho som však nemilovala, len som ich využívala a robila si s každým chlapcom, čo som chcela.
Prešlo pár rokov. Jedného dňa som spoznala muža, ktorý vo mne spôsobil úplný obrat. Zaľúbila som sa doňho, do jeho dobrotivého srdca, do jeho láskavosti, nežnosti. Zobrali sme sa len na radnici a bolo nám spolu veľmi dobre, rozumeli sme si. Žila a pracovala som v cudzine a aby som sa vyhla plateniu cirkevných daní, tak som z nej oficiálne vystúpila. Nechcela som podporovať niečo, čo ma nezaujímalo a v čo som neverila.
Bola som vedúcou laboratória, v ktorom pracovala aj jedna pracovníčka z Chorvátska. Raz mi len tak medzi rečou povedala: „Vieš o tom, že v Bosne a Hercegovine sa zjavuje už niekoľko rokov Panna Mária?“ Zostala som stáť ako prikovaná a s otvorenými ústami. Neverila som tomu, ale v srdci som pociťovala veľký strach. V momente som si uvedomila všetky zlé veci, ktoré som porobila. Pomyslela si: Čo ak je to pravda? Čo spravím? To nemôže byť pravda! Veď je to absurdné! Po chvíli som sa upokojila a vyhodila všetko z hlavy.
Migrénové záchvaty neprestávali a opakovali sa čoraz častejšie. Chodila som po lekároch, ale nikto mi nevedel pomôcť. Raz mi jeden známy poradil lekára – homeopata. A tak pokračovala moja cesta po nebezpečnej pôde. Keďže mi ale nič nepomáhalo, išla som ešte ďalej. Začala som sa „liečiť“ u jednej bioenergetičky. Mala akési čudné prístroje, ktorými merala moje energie a blokády, a „zázračnými“ kvapkami sa snažila premeniť moje negatívne energie na pozitívne. Nikdy pri tom nechýbalo kyvadielko. Časom sme sa stali priateľkami. Naučila som sa narábať s kyvadlom, cvičila som jogu, nechala si robiť akupunktúru, sem-tam reiki. Stále viac a hlbšie som padala do priepasti zlého, do ezoteriky. Nevedela som, že existujú zlí duchovia, nevedela som nič ani o milosrdnom a láskavom Bohu. Chcela som byť len zdravá.
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)