ROK MILOSRDENSTVA ( Augustína Slávka Rusnačková SNPM) Evanjelista Matúš zaznamenáva udalosť, keď za Ježišom prichádzajú učeníci s prosbou, aby rozpustil zástupy, lebo už boli hladní aj ľudia, ktorí počúvali, zaiste aj učeníci, a tiež oni myslia aj na svojho Učiteľa, aby si aj on odpočinul.
Božie slovo hovorí, že pred touto udalosťou Ježiš odchádza do samoty, aby bol s Otcom, ale keď videl veľký zástup, tak týchto ľudí si všíma, venuje sa im, uzdravuje chorých, dáva svoj čas. Vidno, že Ježišovi nie je ľahostajná bieda ľudí ani ich potreby.
Ako odlišne však zmýšľajú jeho učeníci!
Rozpustiť zástupy vidia v tejto chvíli ako jediné možné riešenie. Podľa nich je to riešenie, ktoré vyrieši hlad, únavu a prinesie aspoň nejaký odpočinok. Od svojho Učiteľa však dostávajú odpoveď, ktorá ich prekvapí, ktorú nečakali, možno sa aj čudujú jeho postoju. Ježiš zdôrazňuje: „Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!“ A nastáva reakcia učeníkov, ktorí sa pozerajú ľudsky a menujú, čo málo majú. Je to výhovorka? Je to ospravedlnenie? Je to ich predstava? Ich plán, ako mať už pokoj? Či nie veľmi častá reakcia aj u nás samých? Ak sa nám nechce hľadať riešenie, ak sme unavení svojimi blížnymi, ak ťažkostí a problémov už máme dosť… „Nemáme tu nič, iba…“ (Mt 14, 17)
Pozemská matematika nedáva riešenie. Koľkokrát v hlave kalkulujeme, vymýšľame riešenia situácií, v ktorých sa ocitáme. Stačí tak málo, a predsa to nerobíme – odovzdávať všetko do rúk Krista. On ukáže riešenie. On rozmnoží.
Ježiš im povedal: „Prineste mi ich sem!“ (Mt 14, 18). Učeníci ho počúvli a boli svedkom zázraku. „Všetci jedli a nasýtili sa.“
Chlieb vložili do Kristových rúk, a to mení situáciu. V rukách Krista sa dejú zázraky. Učme sa dávať prostredníctvom Boha. A to nielen chlieb, ale aj pomoc, čas, zdravie, odpustenie, milosrdenstvo.
Rozmnoženie chleba a nasýtenie ním je predobrazom Eucharistie.
Dar Eucharistie si nevieme zabezpečiť sami. Tento pokrm, ktorým sýtime naše duše, si nemôžeme zaslúžiť. Je to Boží dar. Dar pochádzajúci z Božieho milosrdenstva, zo súcitnej lásky Boha k svojmu stvoreniu. Keď rozmnožil chlieb, aby nasýtil fyzický hlad, išlo o milosrdnú lásku k zástupom, o súcit s hladom a biedou.
Boh nás sýti svojím Synom, tak veľmi nás miluje. Objíma nás a odpúšťa nám. Neráta, koľkokrát sme už prišli a žiadali: „Odpusť nám naše viny“, lež vyzýva aj nás, aby sme ho napodobňovali a boli bohatí na milosrdenstvo. Človek, ktorý je bohatý na milosrdenstvo, aj keď nemá čo dať chudobnému, daruje mu lásku, svoje srdce.
Každý deň sa stretávame so svojou biedou, slabosťami, hriechmi, pádmi a nedokonalosťami. A čakáme, chceli by sme, aby nás iní prijali, odpustili nám, dali novú šancu.
Všetci sa máme zapojiť do rozdávania Božích darov. Deliť sa s tým, čo nie je naše, čo sme dostali preto, aby sme tým slúžili s množstvom darov, zvlášť však s darom odpustenia. Sv. Ján Pavol II. v encyklike Dives in misericordia nás povzbudzuje týmito slovami: „Milosrdenstvo je konkrétnym zjavením lásky, je praktické a preukázateľné.“ Tí, ktorí žijú s nami a okolo nás, to musia vnímať ako konkrétny úkon, objatie. A nezabúdajme, že to nie je jednorazový čin, ale tak ako sa Otec nikdy neunaví odpúšťať nám, aj my majme pre iných stále a nanovo otvorené náručie, lebo každý z nás je hladný po odpustení.