(Milan Kuzmiak) Spomínam si na návštevu rímskych Katakomb sv. Kalixta. Sprevádzal nás tam jeden starší rehoľný kňaz, v ruke mal ruženec, no stále hundral. Sťažoval sa na to, že je starý, nevládze a ešte aj nás musí sprevádzať. Doslova nás naháňal, aby to čím skôr mal za sebou. Na jednej strane modlitba na perách a na druhej šomranie a hundranie. Neodsudzujem ho, lebo aj ja sa správam mnohokrát podobne. Je jednoduché obracať sa k Bohu modlitbou, no ťažšie je byť láskavý k tým, ktorí sú okolo mňa.
Milosrdenstvo, láska či svätosť sa nedajú získať rýchlo ani natrvalo. Na to, aby sme boli dokonalí a milosrdní ako náš nebeský Otec, potrebujeme čas. Táto premena sa uskutočňuje postupne, ak vo svojom živote poskytneme Bohu čas a priestor. Tým, že mu venujem čas, dovoľujem mu, aby pretváral moje srdce. Ak je tento vzťah voči Pánovi skutočne úprimný, bude sa môcť prejaviť aj vo vzťahu k blížnym – nebudem ich len rešpektovať, ale budem sa snažiť milovať ich tak, ako ich miluje sám Boh. Budem sa snažiť byť milosrdný k nim tak ako Pán. Boh totiž nerobí rozdiely. On dokázal odsúdiť hriech, ale milosrdne prijal Matúša či Magdalénu. Miluje všetkých a zomrel za nás všetkých bez rozdielu, za tých, ktorých nemám problém prijať, ale aj za tých, ktorých odsudzujem, nevšímam si ich, sú mi ľahostajní, nie sú pre mňa dosť dobrí a ktorým sa veľmi rád vyhnem. Skúsme aj dnes prosiť o postoj lásky a milosrdenstva voči iným, aby sme o milosrdenstve nielen hovorili, ale ho aj žili.