MINIROZHOVOR (Mons. Ľubomír Petrík)
Boli ste už niekedy na hore Zvir v Litmanovej?
Som tu prvýkrát. Už cestou sem som videl značky áut z celého Slovenska a veľmi ma potešilo, že celé rodiny, rodičia s deťmi, chorí, starí, mladí, idú naozaj pútnickým spôsobom na horu Zvir. Mám veľkú radosť, pretože môj vzťah k Panne Márii je ako u každého katolíckeho kňaza intenzívny, veď ona je kráľovnou kňazov, a som vďačný otcovi arcibiskupovi Babjakovi, že ma na púť pozval.
Čo ste zdôraznili pútnikom na hore Zvir?
V prvom rade som chcel do ich sŕdc vštepiť dôležitosť budovať svoj kresťanský život, život viery aj tradícií. Keď sa my rímskokatolíci stretávame s bratmi gréckokatolíkmi, vidíme veľmi silnú tradíciu. Ide o liturgiu, liturgické oblečenie, spevy a potom aj to všetko, čo podporuje duchovný život. U nás v západoslovenskom kraji sa tradícia dostáva kdesi do úzadia a je to na škodu veci. Nemyslím na nejakú skostnatenú tradíciu, ale na život viery. Človek potrebuje mať korene tak ako strom, ktoré nás oživujú, dávajú silu. Jedna generácia odovzdáva svoju vieru spolu s tradíciou nasledujúcej. Strom bez koreňov sa zvalí a vyschne. Aj my by sme vyschli, keby sme nemysleli na dedičstvo otcov, ktoré si máme zachovať od svätých Cyrila a Metoda cez našich prarodičov až dodnes.
Aké dojmy a aké zážitky si odnášate z tohto mariánskeho pútnického miesta?
Sú to hlboké, krásne zážitky. Nádherné prostredie, nádherná príroda. A nesmieme si nahovárať, že vonkajšie veci, ako je vnímanie krás prírody, s liturgiou nesúvisí. To všetko, jedno s druhým, je Boží dar a my slávime Boha najintenzívnejšie a najkrajšie tam, kde prežívame Božiu prítomnosť rozličným spôsobom. Prítomnosť Boha nielen v liturgii, v Eucharistii, v Božom slove, v Božom ľude, ale aj v prírode, ktorá je jeho darom.